Christian bol ako strážny anjel. Zobral nás aj s deťmi na raňajky, naozaj sa správal veľmi pozorne. Potom sme v rámci „prehliadky“ hotela,ktorú sa rozhodol uskutočniť zavítali do morského parku. Vchádzalo sa doň voľným otvorom, čo zvonku pripomínal jaskyňu. Šerom vovnútri viedla cestička a všade navôkol kraľovali mohutné presklené steny, cez ktoré sme pozorovali podmorský svet. Bolo to obrovské akvárium, kde sa môžete kochať rozmanitosťou zelených a modrých rybiek, s dlhým, alebo krátkym noštekom. Viac vám k tomu nepoviem... nie som zoológ. Hlavné je, že Christian úplne vystihol túto atrakciu pre deti - Emmet s Rose nadšením kypeli! Trochu mi prišlo ľúto, že čosi také nemôžu vidieť aj Bruce s Dianou a posmutnela som.

Rozhovor medzi nami bol najprv zdržanliný a ak mám pravdu povedať, väčšinou hovoril Christian. Popri jeho zážitkoch mi celý môj doterajší život pripadal ako úbohý omyl, tak som radšej čušala. Okolo obeda sme narazili na Lugleyovcov. Oslobodili nás od detí a s poďakovaním od nás odišli. Lugley pri tom však nezabudol zízať ako Sybila do vešteckej gule! Keby jeho pohľad zanechával na ľuďoch následky, myslím, že by sa to u druhých prejavilo nevysvetliteľne prudkým poklesom IQ... Keď nad tým tak uvažujem, sama sa začínam cítiť nezdravo.

Osameli sme. Christian ma viedol, iba som šla za ním, nič z toho čo on som tu ja predsa nepoznala. Dokonca by som sa sama v takomto prepychu nedokázala ani len orientovať, nie si ho ešte vychutnať. Zúfalo som potrebovala sprievodcu a ak by ma Christian z nejakých dôvodov musel opustiť, asi by som sa na mieste rozplakala, lebo by som určite netrafila naspäť do hotela. Úroveň môjho orientačného zmyslu visela na bode mrazu, aj hrochy boli na tom lepšie než ja!

„Ako sa ti páči na Bahamách?“ Jeho formálna otázka ma vytrhla zo zamyslenia. Snažila som sa byť diplomatická, no nemohla som ani to, lebo to by som už vonkoncom nič nepovedala. Mala som chuť vyrozprávať sa mu z chudoby, ale nechcela som pôsobiť ako zatúlaný psík, čo hľadá útočisko v uličke pracháčov!

„Ehm, ako by som to zhrnula...“ Zamyslela som sa nahlas, aby nemal pocit, že jeho otázky ignorujem. „Postačí odpoveď, že som ešte nikdy nevidela nič krajšie?“ Trochu trpko som nadvihla kútiky. Netušila som, aká bude reakcia. Možno keď zistí, že som chudobná ako krysa, zvrtne sa na opätku a odíde.  

Usmial sa.

„Postačí.“ Odvetil v krátkosti. Díval sa do zeme, zrejme nad niečím premýšľal a tak som ho opäť mohla nerušene pozorovať. Jeho bezchybné črty mi vyrážali dych! Pohľad tmavo medových očí upretý do neurčita, s medenými vlasmi sa mu pohrával vietor a spod voľného trička vystupovali rysy jeho mužnej postavy. Neverila by som, že človek ako on si  môže na seba obliecť aj niečo iné ako oblek, košeľu a kravatu, no zdalo sa, že na ňom všetko vyzerá skvele!

Pripadala som si ako malá puberťáčka... Som hlúpa a musím prestať tak naivne civieť, lebo si všimne, ako nekonečne som z neho na vetvy! Opakovala som si v duchu, no nepomáhalo to... mala som pocit, akoby ma niekto omráčil. Normálne, surovo kladivom alebo tak! Tento pocit nemám rada. Celkovo pocit platonického zamilovania odsudzujem, pretože je neistý... a neprináša nič dobré, len čo si potom žena začne svojho miláčika idealizovať a nakoniec, keď aj tak vysvitne, že je to bastard, nedokáže sa od neho odpútať, lebo si už priveľmi zvykla na jeho vzhľad!

Bolo ticho. Kráčali sme vedľa seba. Odrazu som si všimla kam nás to zaviedol. Bola to neveľká, no dokonale romantická záhrada. Ohraničovali ju vysoké stĺpy, pripomínajúce grécke chrámy, na vrchu spojené oblúkmi, ktoré vystupovali z múru, obrasteného živým plotom. Dojem divokej nespútanosti dotvárali exotické stromy s červenými kvetmi, ktoré ostro kontrastovali so stĺpmi pieskovej farby. Okrem stromov záhradu obkolesovalo množstvo rozmanitých kríkov a útulné kúty vyhradené pre najrôznejšie druhy rastlín. Presne v strede pútal zrak starý olivovník, zasadený vo veľkom murovanom kvetináči, čo mal tvar troch stupňovaných kruhov okolo seba. Strom bol impozantne rozvetvený a vzbudzoval dôveru a pokoj. Záhrada navôkol neho bola vydláždená jednoduchým kameňom, nenápadné lavičky vsadené pod tiene ostatných stromov.

Raj... pomyslela som si spontánne. Tu ma určite zakope, keď dokončí svoje zvrhlé dielo... neviem aké dielo... aj mňa by to zaujímalo... Takmer som sa ho opýtala – zase takú kravinu! Ja mám ale nápady! Ešteže občas dokážem jazyk udržať za zubami! Posmeľujúco sa na mňa usmial a viedol ma záhradou ďalej. Pokračovala klenbou z ružových kríkov v ústraní. Ide ma zakopať!

„Pán...ehm,“ hlas mi chripel. „Pán Lugley mi povedal, že si sa o mňa včera postaral. Chcela som ti poďakovať.“ Naozaj som chcela.

Kútiky sa mu nadvihli v šibalskom úškrne.

„No pravdupovediac, keď som uvidel toho tvojho... ako sa to volál?“

„Lugley.“

„Lugleyho... Bodyguard?“ Vyzvedal. Nechýbalo veľa a rozplakala by som sa od smiechu.

„Nie, môj šéf.“ Oboznámila som ho stroho.

„Aha.“ Mierne sa zháčil, ale stále sa dobre zabával. „Mal som pocit, že tvojho šéfa by cestou buď seklo v krížoch, alebo by ste sa niekde pred hotelom zrútili do bazéna, či do kriakov, to je jedno.“ Posmešne mávol rukou. „Skrátka vyzeral... že má čo robiť sám so sebou. Väčšiu záťaž ako svoje brucho by myslím nemal šancu uniesť...“

„Máš pravdu, zatlačilo by ho to do zeme.“ Zasmial sa. Ja som sa len pousmiala, pretože toto je môj seriózny poznatok a vyplýva z úvah o pánovi Lugleym, o ktorých raz nepochybne napíšem knihu! Fakt by ho vtlačilo do betónu.

„No a mal som ešte jednu motiváciu.“ Napäto stíchol a zadíval sa na mňa. Všimla som si, ako mu medové oči zaiskrili a trochu potemneli – teraz mali lieskovo hnedý nádych. Nevedela som od neho odtrhnúť zrak a bola som zvedavá, čo ho zase napadlo. Začínalo sa mi zdať, že mi je taký... podobný...

„Áno?“ Posmelila som ho.

„Najprv mi ťa prišlo ľúto.“ Sústrastne zablúdil pohľadom opačne odo mňa. „Keď som si pomyslel, ako si sa zosypala pri mojom podaní ruky...“

„Hej!“ Stopla som ho. „Ty ma akože podpichuješ?“ Neveriacky som otvorila ústa, no začínalo sa mi to s ním páčiť čoraz viac a viac. Schuti sa zasmial a nezbedne po mne fľochol očami.

„No a potom ma napadlo,“ nenechal sa rušiť, „že by sa ti asi nepáčilo pomyslenie na to, ako ťa z večierku odnáša Lugley.“

„Blufuješ.“ Vyštekla som so smiechom. Úplne vážne sa na mňa zahľadel.

„Máš pravdu, chcel som vedieť číslo izby.“ Zahanbene sklopil zrak, no vzápätí ho zas upriamil na mňa a vyčaril úsmev. Oči mu opäť zaiskrili. Lichotilo mi, že sa o mňa zaujíma.

„Čo povedať...?“ Začala som rozpačito. On sa mi hodil do cesty, až som sa preľakla. Jeho mocné telo predo mnou urobilo múr... tváril sa zvláštne, nevedela som presne určiť, o čo mu ide. Zastala som v úžase a nechala sa unášať očakávaním, čo zase vyvedie. Díval sa na mňa štýlom kocúrika bez lásky. Pripadal mi celkom ako ten červený... z rozprávky o Shrekovi! Christian ku mne natiahol ruky.

„Nehovor nič... padni mi do náručia!“ Vyslovil to, akoby mi práve pod balkónom vyznával lásku. Napadlo ma, že keby som ozaj stála na balkóne a on pod ním, vyliala by som naňho vedro vody! Bol komický... musela som sa smiať.

„Ide ti to mizerne, Rómeo.“ Utrúsila som a odmietavo som ho obišla. Kráčala som ďalej, no stále som striehla, či niečo nechystá. Odrazu som ho uvidela pózovať na múriku pod sochou nahej ženy. Ležal, jednou rukou si podopieral hlavu a v druhej mával bankovkami. Na nose mal slnečné okuliare, netuším, kedy si ich stihol nasadiť a ponad ne vábivo mykal obočím.

„Pretty woman?“

Môj ďalší výbuch smiechu!

„Nič?“ Rozčuľoval sa.

„Na nejakú to snáď zabralo?“ Ledva som vyslovila, strašne som sa smiala! Christian urážlivo prižmúril oči.

„Na Juliu Roberts.“ Ohradil sa.

„Ale to bolo vo filme.“ Dodala som zmierlivo. Udivene sa zamračil, no hneď na to sa znovu usmial.

„No a? Nemôžeme žiť v rozprávke?“ Opýtal sa filozoficky. Videla som však, že to myslí viac vážne ako zo žartu. Zvážnela som.

„Ja práve žijem...“

„Hmm...“ Zadíval sa na nebo, aby tak stvárnil zamyslenie a zároveň čo najväčšiu ľudskú namyslenosť. Prstami si stroho prechádzal po brade, akoby si ju hladkal a uznanlivo pokyvkával hlavou. „Ja som idolom mnohých žien... viem...“

„Nie...“ Prerušila som ho. „Tak to nie je.“ Nepovedal nič, len ma uprene pozoroval. Nevedela som, ako začať a či vôbec začať. Všetko sa to týkalo mňa osobne... a mojej nevydarenej rodiny. Mala som priznať, že som do včerajšieho dňa vôbec netušila kto je, lebo doma nemáme na satelit? Že nemám vysokú? Že pracujem ako Lugleyho asistentka a lepšia budúcnosť ma zrejme nečaká? Že túžim zmeniť toľko vecí... ale nejde to? Pochopil by?

Zacítila som slaný závan mora. Záhrada sa míňala a my sme sa dostávali k odľahlému pobrežiu. Na moje prekvapenie som nikde nezazrela piesok... len azúrovo modré pláne. Najprv som mala pocit, že sme v slepej uličke, no keď sme minuli aj posledné palmy, čo lemovali cestičku po oboch stranách, za závojom hustej zelene sa objavilo drevené mólo, ktoré viedlo tesne popri ostrove. Pod mólom si potichu ševelila voda, bol tam neskutočný pokoj.

Vietor nám postrapatil vlasy a vzápätí utíchol. Cítila som sa ako v niekoho ukľudňujúcom, bavlnenom objatí a odhodlala som sa rozprávať. Asi je čas, vyjsť s farbou na povrch.

„Bývam v neveľkom meste.“ Začala som. „Rodinné zázemie... u nás nie je zázemím v pravom slova zmysle. Pripomína mi to skôr brloh problémov! Pre niekoho ako ty, je to pravdepodobne nepochopiteľné. Sú proste ľudia, ktorí mali vždy všetko čo chceli...“ Christian mlčky hľadel na míňajúce sa mólo pod nohami. Nijako sa neohradil, ani neobhajoval boháčov, aj keď sám bol jeden z nich. „Ja som chcela vysokú,“ pokračovala som, „aby som si raz žila lepšie, než moji rodičia, no nemohla som ju mať, pretože na to neboli... a doteraz nie sú peniaze. Začala som pracovať pre pána Lugleyho ako osobná asistentka. Nemám sa tam zle, nemôžem sa sťažovať, ale nie je to to, čo by som chcela. Nezáleží mi na tom, či budem mať viac peňazí pre seba na oblečenie, či parfumy, alebo obuv a módne doplnky... Nezáleží mi dokonca ani na tom, či budem bývať vo vlastnom byte... mám len jednoduché prianie - niečo lepšie pre nás všetkých. Odsťahovať sa preč, niekam do centra, aby sa mama nemohla tak ľahko dostať k drogám a otec k chlastu.“ Nastala krátka chvíľa ticha na zamyslenie.

„Ako si sa teda dostala na Bahamy?“ Christian neotáľal, prirodzene, toto ho zaujímalo. Zrejme ostal ozaj sklamaný, že som chudobná. Nevadí, aj tak bol pre mňa pridobrý...

Natískali sa mi do očí slzy, nevedela som vyriecť slova. Tu končí môj sen - pri chudobe - tam kde aj začal. Vedela som, že ma Christian pozoruje... Pozrela som naňho len na zlomok sekundy, kútikom oka. Mal v tvári ustaraný výraz. Zastali sme. Otočil sa oproti mne a končekmi prstov sa mi jemne dotkol brady. Podvihol mi ju. Hanbila som sa za svoje slzy, nechcela som, aby si myslel, že plačem zo sebaľútosti. Ani som nechcela, aby mi prispel na charitu! Išlo mi oňho...! Vedela som, že by sme k sebe nikdy nemohli patriť, pretože sme boli doslova dva svetové protiklady. A práve to mi prišlo ľúto.

„No tak...“ Šepol. Snažila som sa upokojiť.

„Som tu len náhodou. Naozaj...“ Uprela som naňho svoj zmučený pohľad. Usmial sa, no nie len perami, ale aj očami. Upokojilo ma to a tak som sa rozhodla objasniť mu ešte zopár vecí:

„Bolo to len šťastie. Pána Lugleyho povýšili a poslali ho sem na obchodné stretnutie. On si ma vzal so sebou, občas sa ku mne správa, akoby bol môj otec, aj keď väčšinu času je neznesiteľný! Teba... nevedela som kto si. My totiž nemáme HBO...“

Christian vybuchol do hurónskeho smiechu, až zaklonil hlavu dozadu. Vtedy som sa cítila oproti nemu taká maličká... Placho som ho sledovala, ako strieda pohľad na mňa s nesúhlasným krútením hlavy a pritom sa stále smeje, no už o čosi jemnejšie. Netušila som, čo to má znamenať. Myslela som, že jeho prejavom rozumiem, no teraz bol pre mňa celkom záhadný.

„Áno, žiadne HBO a ďalej?“ Potláčal smiech. No moja chuť o niečom hovoriť opadla. Namosúrene som sa odvrátila a pozerela sa na more. Nečakala som, že tak rýchlo pochopí môj hnev.

„Niečo ti poviem, Amanda,“ začal. „Priznám sa ti... vždy som mal pocit, že ženy dokonale poznám, preto som o mnohé ani nemal záujem, aj keď ony boli schopné čohokoľvek. Mal som len jednu lásku. Ale ešte nikdy som nestretol nikoho tak... zraniteľne jednoduchého a zároveň pevne vysporiadaného so svojím osudom.“

„Nechcem aby si si myslel, že patrím do chudobinca!“ Vyhŕkla som ostro.

„Z chudobinca by som ťa uniesol...“ Protestoval bleskurýchle. Jeho trpezlivosť mi vyrážala dych. Mnohí muži na jeho mieste by sa mi dávno zvrtli chrbtom. Možno už vtedy, keď som naňho vyštekla, že sa s ním nevyspím.

„Si výnimočná.“ Povedal to náhle, až mi to vyrazilo dych! „Poznám ľudí, stretávam ich masy... cítim, že si iná.“

„Ty sa nehneváš?“ Zamračila som sa nechápavo.

„A začo by som sa mal?“ Hľadel na mňa tak, až bolo nemožné o jeho slovách pochybovať. Rozhodla som sa, že budem veriť jeho očiam. „Mne sa páči tvoja hrdosť.“ Dodal prísne.

Mólo nás zaviedlo na piesočnatú pláž. Ani som si nevšimla, ako rýchlo sa zvečerilo. Slnko zapadalo a svojím teplým, oranžovým svetlom premenilo hotel na vysoký tieň. Spoza jeho vežičiek vykúkali posledné lúče, trblietajúce sa na všetkom, čoho sa dotkli, aj na Christianovej pleti.