Tu končila všetka sranda. Potrebovala som súrne vytriezvieť, dozvedieť sa pravdu a zbaviť sa toho tieňa čo ma prenasledoval, odkedy som spoznala Christiana. Od toho večera, kedy sa mi zjavil muž v čiernom plášti a odovzdal mi záhadný odkaz, o ktorom som netušila, čo má znamenať som ledva spávala. Strhávala som sa zo snov a kedykoľvek, keď niekto zaklopal na dvere som podskočila a roztriasla sa. Ak som na nejakom mieste musela ostať osamote, privádzalo ma to do šialenstva. Neustále som sa snažila zdržiavať tam, kde sa mlelo čo najviac ľudí, no v štvrti, ako Wood to bolo takmer nemožné...! Môj život začínal temnieť v pravom slova zmysle.

Mučil ma pocit, že neviem čo odo mňa ten človek chce, kedy sa vráti a čoho všetkého je vôbec schopný. Od stretnutia s ním bol môj život ako oceľová klietka, v ktorej má zvieratko svoj vyhradený priestor a v ňom behá neustále dookola. Čím som sa prehrešila? Keby som aspoň vedela o čo vlastne ide! Ale ja som nevedela NIČ!!! Ak som si niekedy pred tým myslela, že som na pokraji nervového zrútenia, dnes viem, že v porovnaní s takýmto psychickým vypätím to boli až smiešne záležitosti. Predstava, že by niekto ublížil mojej jedinej rodine, ktorá o ničom nemala ani poňatia... Vlámať sa v našej štvrti niekomu do bytu totiž nebolo vôbec nemožné, práve naopak. Deň čo deň pred tým, ako som vošla do bytu som sa celá rozklepala, lebo som sa bála, že ho nájdem prázdny! Často som zo stresu dostávala horúčky a všelijaké triašky, alebo halucinácie. Môj stav bol ozaj kritický.

Suzie ma z času na čas navštevovala po práci, brala ma von, do reštaurácii, do kaviarní, len aby som sa trochu uvoľnila. Večer ma zas automaticky zaviezla autom rovno domov. Akoby vycítila, že sa so mnou niečo deje, čím horšie som na tom bola, tým viac sa so mnou snažila stretávať. No ja som sa jej nezdôverovala, pretože som nevedela, či ju tým nejak neohrozím. Až raz, bolo to asi pred troma týždňami, rozpovedala som jej všetko, čo sa stalo. Okamžite mi ponúkla, aby som sa presťahovala k nej, no tom, samozrejme, rázne odmietla, teraz som bola hrozbou svojmu okoliu a zrazu som vedela, o čom to Chris hovoril vtedy na pláži. Pochopila som, prečo bol taký rozladený, no nejakí dotieraví papparazzi by sa mi v tejto chvíli pozdávali oveľa viac ako neznámy muž v čiernom s vyhrážkami v hádankách! 

Prudko som sa strhla na zvonenie budíka. Dnes som spala dokopy možno hodinu. Kruhy pod očami a vychudnutá tvár v zrkadle mi dali jasne najavo, že horšie to už byť nemôže. Navliekla som sa do nejakého oblečenia, ani som nevnímala, čo si vlastne na seba naťahujem a vyrazila som raketovým tempom do ulíc.

Lugley ešte v práci nebol, no našla som bežať plazmový televízor. Kde má ten chlap hlavu?! Zničene som sa posadila za svoj stôl a povrchne nazrela do večnej kopy papierov na stole. Musela som si urobiť kávu, inak by som nevydržala čulá, ani keby mi viečka podopierala hydraulika!

V telke vysielali nejakú trápnu reportáž, vôbec som jej nevenovala pozornosť. Ospalo som privierala oči, zatiaľ čo v kanvici začínala vrieť voda.

„Pán Glatson, je úžasné, že práve vy ste sa podujali na rolu hlavného hrdinu vo filme Protiklady, fanúšikovia sú nadšení! Režisér Muyer tvrdil, že tento nový trhák pohltí úplne každého...“ Vyriekla reportérka značne vzrušeným tónom.

„To je pravda,“ povedal celkom pokojne akýsi anjelsky hlas. Vtom som si uvedomila, komu patrí. Sťažka som prižmúrila oči a slzy, čo mi vyhŕkli spod mihalníc sa mi skotúľali po lícach. Ako rozprával ďalej, môj plač naberal na intenzite. Neznáma sila ma donútila vzchopiť sa a pozrieť na plazmu na stene. Rukou som si prikryla ústa, lebo sa mi z nich vydral až priveľmi hlasný vzlyk a mňa samú v tom tichu akoby vystrašil.

Vidieť Chrisovu tvár bolo pre mňa nevýslovným utrpením! Takto som totiž mala dôkaz, že on tam niekde ozaj je! Že nebol výplodom mojej bujnej fantázie, ale jeho slová, jeho pohľady a dotyky, naše objatie... to všetko sa v skutočnosti udialo! Bolesť, ktorú som cítila v tej chvíli bola neopísateľná. Tak bezhranične skľučujúca! Poondiata bezmocnosť a moja bezvýznamnosť...!

Tichý záchvat plaču ktorý nasledoval ma chcel roztrhnúť na dve polky. Moje srdce nepuklo, ono sa doslova rozletelo na márne kusy! Opäť som zdvihla zrak k televízoru. Tie jeho tmavo medené vlasy a zvláštne, medové oči mi do každej časti tela zabodávali ihly. Doslova som tú bolesť fyzicky cítila.

Smiech afektovanej redaktorky ma vytrhol z rozjímania.

„Priblížili by ste nám príbeh Protikladov z vášho pohľadu, pán Glatson?“ Snažila sa mu zalíškať. Podtón jej hlasu, akým na Chrisa rozprávala hovoril za všetko, kamera ju nemusela ani zachytiť na to, aby každému došlo že by ho najradšej pozvala k sebe domov! V Chrisovej tvári som zbadala mierne zarazenie, miešajúce sa so znechutením. Trochu ma to povzbudilo...

„O vzhľad mu nejde ty koza, veď pochop že si stará, vymetená diera v koláči!“ Zašomrala som nahlas a podráždene som si zložila ruky pred seba.

„Z pohľadu mojej postavy?“ Zopakoval Chris, akoby ho čosi vyviedlo z miery a otázku si ani riadne nezapamätal.

„Áno...“ Jej hlas znel už trochu chladnejšie. Pochopila...

„No ja osobne vnímam celý dej len tak ako sa v príbehu odohráva. Je o dvoch milujúcich sa ľudí, ktorí majú k sebe nekonečne ďaleko a zároveň bližšie ako ktokoľvek na svete. Viac však neprezradím, ešte by som dostal vyhadzov.“ Zasmial sa. Kým však rozprával, postrehla som v jeho hlase pochmúrnosť a moje srdce akoby sa po tom deštruktívnom plači začalo prebúdzať k životu, bilo rýchlejšie a rýchlejšie. Nezabudol na mňa...

„No šušká sa, že režisér Muyer ani po nespočetnom množstve kastingov nenašiel nijakú vhodnú kandidátku, ktorá by vám vo filme robila ten sľubovaný protiklad...“ Zaznela ďalšia otázka, alebo skôr konštatovanie a vzápätí aj reportérkin sekundový chichotavý tik.

„Áno.“ Vzdychol Christian. „Takže kým sa nenájde vhodná dáma, schopná zahrať túto neľahkú úlohu, nemôžeme začať nakrúcať... Tým by som chcel vlastne aj upozorniť na posledný kasting, ktorý sa bude konať v Chicagu.“ Dodal veľavýznamne.

„Vravíte neľahká?“ Spozornela redaktorka.

„Keby Cecilina úloha nebola náročná, určite by sme už druhý mesiac natáčali...“ Christian sa pousmial a zamyslene sklopil zrak. Potom mu redaktorka podliezavo poďakovala. Z rozjímania ma vytrhol pán Lugley, ktorý práve prudko otvoril dvere. Splašene som nadskočila a roztržito som sa rozbehla k vlastnému stolu. Lugley nepovedal nič, len nemo fľochol na stenu a zbadal v televízore Christianovu tvár. S miernym povzdychnutím odkráčal k svojmu miestu.

„Dobré ráno.“ Povedal len. Predýchala som situáciu, vstala a odkráčala zaliať si kávu.

„Dáte si?“ Spýtala som sa potichu a nadvihla svoju šálku, aby vedel, čo vlastne. Lugley chvíľu neodpovedal, iba na mňa hľadel so skriveným obočím, takým, aké mávajú ľudia, ktorým niečo robí starosti.

„Nie,“ vyslovil to pomaly a zreteľne. „Ale ty by si si mala zobrať chvíľu voľna, Amanda, nemyslíš?“ Dodal celkom vážne. Plecia mi skleslo ovisli a vzdychla som. Skôr nahnevane ako ľútostivo. O čo mu ide? Čo rýpe?! Keby som si potrebovala zobrať dovolenku, asi by som o tom vedela, nie?!

„Nemôžem si zobrať voľno, pán Lugley.“ Odvetila som stroho.

„To ma nezaujíma.“ Zasyčal potichu, ale rázne. „Aspoň týždeň ťa tu nechcem vidieť.“

„Možno vám budem pripadať smiešne, ale naozaj to nie je vhodné, ani tak jednoduché, ako by ste si možno mysleli. A za ďalšie, nemáte právo prikazovať mi, čo mám a čo nemám robiť.“ Precedila som pomedzi zuby. Naozaj ma to začínalo štvať. Nech si nemyslí, že mi bude dávať ultimáta, alebo že sa bude môcť tváriť ako chápavý šéf, ktorý mi chce len dobre, lebo vie o mojom živote hovno!

„Myslím, že ti prikazujem od kedy si nastúpila na post mojej osobnej asistentky.“ Odbil ma chladne, pričom na mňa ani nepozrel.

„Pche!“ Prskla som a pokrútila hlavou. „Ak sa na mňa hneváte preto, lebo som päť minút hľadela na telku...“ Prerušil ma ostrým pohľadom. Naznačil mi tak, aby som stíchla. Potom vzal do ruky ovládač a namieril ho na televízor. Čosi stlačil a relácia, v ktorej vysielali rozhovor s Christianom sa začala pretáčať dozadu. Bol to jeden z tých novodobých programov, čo umožňoval nahrávať aj bez videa... Pekne si to pre mňa prichystal! Natískali sa mi do očí slzy zlosti. Takmer som v tej chvíli vybuchla! Chcela som niečo povedať, no on ma predbehol a skočil mi do reči práve vo chvíli, keď som otvárala ústa.

„Pre toto sa nehnevám...“ Povedal tajnostkársky a venoval mi ďalši z tých svojich nezvyčajných, chladných pohľadov. Rada by som sa ho opýtala, čo dnes raňajkoval... „Vidím to na tebe, Amanda, si na dne...“ Začal priateľsky, no tentoraz som ho prerušila ja.

„S prepáčením pán Lugley, ale ste trošku vedľa! Christian naozaj nie je práve to, čo mi robí strosti.“ Vyštekla som.

„Nemôžem sa ti miešať do života,“ opäť mi skočil do reči, nehľadiac na to, že aj ja chcem niečo povedať a nevýrazne pri tom gestikuloval rukami po stole. Ešte nikdy som ho nevidela takého vážneho. „Neviem, čo sú tvoje dôvody a ako tvoj šéf sa to pravdepodobne ani nedozviem. Nech je to však čokoľvek, mala by si si oddýchnuť. Aspoň na pár dní.“ Zas niečo stlačil na tom svojom ovládači a ja som v tichu, ktoré nastalo počula Christianov anjelsky hlas a nadržanú reportérku, čo mu kládla otázky...

„Pán Glatson, je úžasné, že práve vy ste sa podujali na rolu hlavného hrdinu vo filme Protiklady, fanúšikovia sú nadšení! Režisér Muyer tvrdil, že tento nový trhák pohltí úplne každého...“

„To je pravda...“

Privrela som oči a snažila sa dýchať.

„Teda mi nepovieš, čo ťa trápi?“ Zaznelo Lugleyho chrčanie sprevádzané anjelskými tónmi Chrisovho melodického hlasu. To ma vytrhlo zo sledu pesimistických myšlienok. Pozrela som na šéfa a mlčky pokrútila hlavou. Moje problémy ozaj neboli pre Lugleyho uši. Niežeby som mu nedôverovala, alebo ho pokladala až za takého neschopáka, že by som sa mu nemohla zveriť. Nie. Mala som strach, že by som tak jeho a jeho rodinu zatiahla do hry, do toho zlého sna, ktorý ma prenasledoval. 

Lugley vzdychol.

„No šušká sa, že režisér Muyer ani po nespočetnom množstve kastingov nenašiel nijakú vhodnú kandidátku, ktorá by vám vo filme robila ten sľubovaný protiklad...“ Ozval sa redaktorkin škrekľavý hlas, tlmený reproduktormi obrazovky.

„Áno, takže kým sa nenájde vhodná dáma, schopná zahrať túto neľahkú úlohu, nemôžeme začať nakrúcať... Tým by som chcel vlastne aj upozorniť na posledný kasting, ktorý sa bude konať v Chicagu.“ Argumentoval Chris.

Posledný kasting, ktorý sa bude konať v Chicagu. Posledný... v Chicagu – rezonovalo mi v ušiach. Nastala chvíľa ticha, ktorú opäť prehlušil Lugleyho chladný hlas.

„Teraz choď.“ Posmelil ma. Takmer som sa rozplakala!

„Pán Lugley!“ Zrúkla som mierne hystericky. „Nemám ani na to, aby som si sadla do kaviarne a dala kávu! – nehovoriac o tom, že keď si teraz zoberiem týždeň voľna, nielenže sa budem doma poflakovať, lebo naozaj nemám nič iné na práci, ešte k tomu prídem aj o peniaze! To, že mi naservírujete pred nos váš recept na oddych ako lekár, neznamená, že je to najlepšie riešenie!“ Keď som dopovedala, doslova som dychčala.

„Platená dovolenka, to je posledné čo ti poviem. Skončil som a teraz už naozaj odíď.“ Odsekol a tváril sa, že sa zahĺbil obsahom dokumentov porozkladaných na stole. Z jeho kancelárie som odchádzala zúfalá. Nezostávalo mi nič iné, len naozaj ísť a dať si niekde v meste kávu, svoju som mimochodom nedopila. Mala by som začať premýšľať nad riešením tohto biedneho obdobia v mojom živote, aby som po čase mohla prísť na to, že celé to premýšľanie bolo zhola naprd a v ničom ma neposunulo dopredu. Netvrdím, že nie som zaostalá. Možno som, no nie natoľko, aby som nedokázala myslieť „za chodu“, teda aj popri práci, alebo inej činnosti. Keby bolo z mojej situácie racionálne východisko, po všetkých tých úvahách a schizofrenických rozhovoroch, čo som viedla sama so sebou by som sa počas dvoch mesiacov asi nejak scelila a vec vyriešila! To je tak nepochopiteľné? NEVIEM ČO ĎALEJ!

No možno ma chce Lugley k niečomu dohnať... Ach... ako sa mi len prevrátil život po celom tom nafúknutom výlete na Bahamy! Možno aj to bol jeho plán... možno práve Lugley je tu psychopat a možno je aj záhadným chlapíkom v čiernom... Ale nie, to jeho brucho sa nedá pred svetom len tak skryť a muž v čiernom bol predsa svalnatý a dobre stavaný... brrr!