Siahajú po mne.
Neviem ich pomenovať.
Utekám preč,
no nemám sa kam skovať.

Vidím Ti ranu,
je pekne dlhá
Sadá tma,
a špatné tiene vrhá.

Strašná je noc,
no horšie je svitanie.
Keď vravím poď
a ona vraví mi nie.

Zasa tie ruky
a tiene lezú po mne.
Vidím les,
a besy je ich hodne.

Kto vytrvá,
ten raz aj zvíťazí.
Ja sa však bojím,
že sa to pokazí.

Poviem Ti rovno,
bojím sa otvoriť si oči.
Bojím sa toho,
že len tak sa to skončí.


Vidíš slnko,
čo Ťa tak osvieti.
Povie Ti: „ Nula.“
a zase odletí.

bude aj mesiac,
nič ale nezlepší
povie ti: „Idiot.“
A zase si pomalší.

A bude noc
a ráno ôsmy deň.
Ruka božia
zotne aj môj peň.

Ja zas raz padnem
to bude lepší svet.
Budú ma súdiť,
zvalia to na let.

Let do ríše,
kde ľudské sny sa rodia.
Bude to tam,
kde dobrým iba dobrí škodia.

Potom to drevo,
čo zo mňa bude, spália.
Podajú ruky
a seba si pochvália.

Budem len popol,
čiernym prachom zostanem.
Lenže stane sa chyba
a ja znova povstanem.

Prežijem teba,
prežijem aj tvoju starú.
Namiesto  koňa,
osedlám starú kravu.

Budeš jak vlk,
ale v ovčej koži.
Vezmeš si jed
a skúsiš znova ožiť.

Budem to skúšať,
kým ma to neunaví.
Potom len nič
a sú tu ranné správy.