Zakaždým, keď Franko zrýchlil, z úst mu vyletelo, že mám dar milovať. Zobrala som to aktuálne, bez ohľadu na veci, ktoré ma už v minulosti stretli, alebo by ma ešte mohli stretnúť. Len občas sa mi vidí, že je nejak vedľa, lebo môj skutočný dar spočíva v tom, že mu varím, periem a usteliem kedykoľvek, aj bez sobášneho listu. Vždy som verila, že veci plynú a budú plynúť tak, ako to zariadi Boh.

 

Keď som sama, často si ho predstavujem... teda Boha... a potom zídem dole do ateliéru, kde sa snažím okopírovať na plátno lásku. Svetlé vlasy sú klišé - takže ten v mojich očiach má na hlave uhlíky v kučerách. Klenba obočia sa nežne mračí, ale na úzkych perách mu popritom pohráva šibalský úsmev... Z úzkych pier sála teplo, podnecuje múdrosť a... hreje miesta, na ktoré sa potom vždy hanbím pomyslieť. Oči nedokreslím. Nikdy. Lebo už teraz je to celý Franko.

 

Zo zamyslenia ma vytrhol pavúk s hrubými nohami, ako sa neokrôchane hemží na linke pri smotane na varenie. Splašene siahnem po mucholapke, nenávidím pavúky! Stihol sa však vyštverať až na kredenc a odtiaľ padol do polievky.

Môj Franko neprišiel domov.

 

Sadla som si do hojdacieho kresla a v šere tupo hľadela na vlastné obrazy. Okolo ucha mi lietal komár. Bodal ma do spánku zas a zas a ja som mu to akosi nechtiac dovolila, ani neviem prečo. Uprednostňujem totiž bozky.

 

 

Mám iba základné vzdelanie a dar milovať, tak stojím tu, pri hlavnej v Žiari nad Hronom. Nejaký puberťák mi z rodinnej verzie opla ukazuje fakera. Prevrátim oči a sledujem spomaľujúci kamión. Šofér otvára dvere a svetlo v kabíne náhle odhalí kaliber, pripravený zavraždiť ma smilstvom, určite nie len raz.

Pýta sa za koľko, ale ja len mlčky nastupujem. Za toľko, aby som zajtra mohla vyplatiť garsónku, kreténe.

 

Najprv chvíľu obdivuje strie na mojich stehnách, tak mu len rozpačito šepnem, že formality môžeme vynechať. Náhle ma oprie o stenu a tam sa opakuje a opakuje, až dokým nezačnem mať podozrenie, že mi znovu narástla panenská blana.

Skurvené drobné!

A akonáhle vyčerpaním padne na posteľ pýtam sa ho, či sa mu aspoň trochu páčim. Udivene sa na mňa zahľadí krpatými očkami a premeriava nahé krivky tvarujúce matrac, akoby to boli záhyby bravčového. Na to podotkne, že vidí, že som v práci nová a že mi dá radu. Vraj si mám robiť svoju prácu a nikoho sa na nič nevypytovať.

 

Keď potom odchádzal, zafrflal ešte, že zo štetky nemôže vyliezť iné, ako do neba volajúca sprostosť.

 

V práci si ma počkalo prekvapenie - kolegyňa Gabriela, vysoká bruneta s voskovým pohľadom, prezrádzajúcim, že dokáže všetko, aj keď nevie nič, taktiež parkovala na mojom mieste. Sklesnuto som sa posunula o pár metrov, ale zárobok bol mizerný, tak som zašla až za zákrutu.

Jedného večera mi pristavil rozbitý Fiat. Vodič vyzeral úchylne. Mal mastné vlasy po plecia a zrastené obočie, pod ktorým oči, vsadené nezvyčajne ďaleko od seba budili dojem, že sa dívam na odnož nejakého z Adamsovcov. Mäsité pery skrivené vidinou rozmnožovania odhalili chrup, z ktorého som si na doživotie stihla zapamätať iba dve predné lopatky roztiahnuté do tvaru „opačné V". Ten chlap bol fakt omyl.

Nasadla som a on trochu nešikovne zaradil jednotku.

„Dnes si užijeme... he!... He! He! He!" Zašušlal a chrochtavo sa rozosmial. Zhlboka som sa nadýchla.

„Dnes... som vyhral v lote. He!... He! He! 700 €. He!"

Stále som mlčala, ale on to nevzdal.

„He... Dve cukrinky naraz! He!... He! He! He!"

Zhrozene som sa obzrela dozadu. V šere sedela Gabriela, tiež vyzerala prekvapene. Na pozdrav len zavlnila prstami ruky, ktorú mala položenú na kolene v rajcovných čiernych silonkách.

 

„Nalej mi ešte!!!" Zrúkla Gabriela, až nekontrolovateľne nahlas a vábne načiahla ruku s pohárom. Attila - muž z opičieho semena, ako som ho stihla nazvať - k nej polonahý pritancoval s fľašou kvalitnej Whiskey. Jeho zbraň sa zatiaľ neškodne hompáľala v bielych boxerkách a my sme len pili a pili! Nechápala som, ako to Gabriela ešte zvláda; ja som sa už jednou nohou blížila k výplachu žalúdka.

„Ty si kráľ biééélych treníriek..." Zatiahla falošne melódiu od Elánu. „Čo viac už môžem chcieť?" A obaja sa rozosmiali.

„Poď bližšie, ty dravec!" Gabriela si necudne oblizla narúžované pery a Attilovi v tej chvíli nevinne ospevované trenírky navreli na prasknutie. Gabriela veľmi pomaly sťahovala jeho posledné bariéry, pričom mu nenásytne hľadela do očí, keď v tom sa chlap zviezol k zemi.

Chvíľu sa nedialo nič.

Na to Gabrielina opitosť pominula, chladne položila pohár na konferenčný stolík a absolútne triezvo sa začala baliť.

„Takže ty sa takto ulievaš?" sykla som pobavene, no ona na mi venovala len prísny pohľad a mykla plecom. Ja som nebola schopná vstať a ísť tiež, čo ma v tej chvíli mrzelo najviac. Odo dverí sa ale Gabriela ešte vrátila a kľakla si k Attilovi na zem.

„Aspoň ukáž, čo si za vtáka..." Prudko mu strhla spoďáre a vzápätí ich rovnako prudko aj vrátila naspäť.

„Muž z opičieho semena..." Zašomrala som neprítomne a len z recesie dopila zvyšok Whiskey.

„Žid z opičieho semena!" Zrúkla.

Nastalo ticho, ktoré som prerušila ako prvá.

„Pane Bože!" Chcela som sa postaviť, no kolená ma zradili a ja som šplechla do mláčky pod gaučom, kam Gabriela vylievala svoj alkohol.

„On je normálne obrezaný!" Žasla.

Potom sme sa smiali asi ešte hodinu. Trenírky sme mu celkom zvliekli, vybrakovali peňaženku a na pamiatku skomponovali chválospevy, škrabopisne načmárané na lístočku vedľa jeho hlavy.

 

Takže Gabriela je vlastne fajn dievča. A prečo skončila práve tam kde ja? Z celkom odlišných dôvodov... zamilovala sa do príbehu „Pretty woman". Okrem zdravého rozumu jej už nechýba nič, len láska opačného pohlavia. Akoby ju mohla nájsť v tak zvrátenom prostredí.