Začiatok posledného dňa  

Dvere cely za mnou strážnik zatvoril a ja som zostal v tom mojom malom priestore napospas chorobným myšlienkam. Cela dva krát tri metre. Zariadená skôr útulne ako prepychovo. Jedna dvojposchodová vŕzgajúca posteľ, záchod asi na krok od postele predelený od nej priečkou zo vzduchu. Umývadlo na pol metra od záchodu. Dobre sa o neho opiera v čase prehánok, črevných ťažkostí, bez servítky povedané v čase sračiek. Ani neviem koľko krát sa už zmenil jeho tvar v dôsledku spomínaných brušných ťažkostí. 
Obýval som ju už sám tri roky, šesť mesiacov a trinásť dní. Každý deň samoty som mal vyrytý v podobe jednej čiarky nad posteľou. Bolo ich teda dosť, až prehnane veľa.
Bývalý môj podnájomník tohto luxusu a zároveň moja láska, celoživotný partner umrel. Môj Peter. A dnes poslednú noc strávim v mojej posteli, poslednýkrát prečítam všetky listy, ktoré verili v moju nevinu a vďaka ním som chvíľu v ňu veril aj ja. Zničím nad ránom aj stenu kresieb a hriechov čo sme stvorili s Petrom, nech sa na všetko zabudne. Aj fotky, na ktorých som na nej s ním. To čo si nemôžem vziať zo sebou, nemôžem mať, nech nemá nik. Len vinu. Tá asi zostane vo mne kým nezanikne svet. Nedá sa zničiť. Aj keď vraví sa, že v súdny deň človeka je mu všetko odpustené, no na moje hriechy asi neexistuje odpustenie, nech je Boh akokoľvek mierny s rozhrešením. 
Sedel som na posteli a hľadel na stenu previnení, ktorá bola obsypaná spomienkami na Petra. Fotky na ktorých som bol ešte s úsmevom a s Petrom v objatí. 
Dlhý čas prešiel a ja som nemohol a ani nedokázal zabudnúť na muža ako muž nezabúda na osudovú ženu. 
Nespomínam si na žiadnu ženu v mojom živote ako spomínam na neho. Nebolo ich málo, aj keď polku života trávim tu. Teda pamätám si mená, ale nie tváre či cit, či potreby vedené mnou k ich telám. Ako keby ženy boli peniazmi a Peter vecami, ktoré za ne kupujem. Nepamätám si obrazy na peniazoch ani hodnoty vecí, neviem kedy som ich minul, len viem čo za ne mám. To bol Peter. Bol v mojom živote všetkými vecami, všetkým skutočným aj neskutočným zároveň. Pochopením, láskou, hriechom, mdlou, vierou, ťažobou, smútkom, silou v chvíľach neprekonateľne frustrujúcich, bol mojím priateľom aj vtedy, keď nemusel.


Lucia

Mojou ženou bol Peter ako ja som bol jeho ženou, ale mal som aj skutočnú ženu s prsiami a s rozkrokom bez penisu. Ženu vo vzťahu okrem tých dvoj nočných. Mali sme v meste krásny domček a chceli si založiť rodinu, zasadiť strom... no v tých chvíľach som začal hľadať ukojenie nevyhnutnosti inde než u Lucii. Prekážalo mi, že pri sexe s ňou som musel siahať po tabletkách, aby sa mi postavil a ja mohol predstierať aký som len z nej hotový. Aká len bola šťastná z nášho plnohodnotného intímneho života. Chválila sa svojím priateľkám akú mám v poslednej dobe výdrž. Sex trval aj hodinu, dve, kým sa uspokojila. Nekonečno. Potom som sa vyhovoril na spoločný orgazmus, aby som nemusel byť svedkom jej snahy ukojiť moje túžby, ktoré ani nemali nič spoločné s jej prácou rúk či ústami. Zaspala a ja som vztýčený ako vlajka zaspával ešte ďalších pár hodín. Tabletky boli účinné. 
Ráno po prebudení som stával skôr než ona, aby som sa vyhol zbližovaniu. Bola krásna, ale pre moje oči a požiadavky nepoužiteľná. No cez to všetko som jej chcel obetovať život, starať sa o ňu aj o jej imperatív. Bola mojím nástrojom, najlepším možným na zabíjanie samoty. A samota neviedla rebríček mojich hodnôt. Dávala mi pocit istoty a vedela ma rozosmiať. Ako najlepší kamarát.
Raz mi povedala:
-Si koník a ja džokejom tak sa rozcválaj na dlhú trať a preskoč pár prekážok.
Práve v tej chvíli sedela na mne a ja som bol v nej. Tak som sa rozosmial, že moje telo pripomínalo zbíjačku a ona bola hotová do minúty. Ja som sa smial a ona ukojila.
Potom dodala:
- Inokedy cválame hodinu, no dnes si zašiel olympsky čas.
Človek pri nej sa musel neustále smiať. No jediné pozitívum s Luciou.