Hrala som sa s morom. Preskakovala som vlny. A ako tak sme sa hrali, vzrušenie rástlo a vlny silneli. S väčšou a väčšou energiou, ba priam zúrivosťou sa vrhali na mňa, aby ma stiahli do mora. Keby sa im to podarilo - hádzali by ma ako kus dreva v špinavej pene. Otrieskali by ma o kamene a drsný piesok a nakoniec odtiahli od brehu a utopili. Cítila som, že už nevydržím dlho - ešte možno chvíľu, a potom vlny zosilnejú natoľko že mi podrazia nohy a strhnú za sebou. Vzápätí mi napadlo: musím bezpodmienečne preskočiť tu vlnu? Musím za každú cenu byť nad ňou? Čo keby som sklonila hlavu a nechala ju prejsť nado mnou? Sklonila som sa a naozaj - vlna sa prevalila ponad mňa - a ešte jedna, a ešte. A ja som stále pevne stála na nohách, bez problémov si udržujúc rovnováhu. Niekedy to tak v živote chodi: vyhráte vtedy, keď skloníte hlavu...

Veľa ľudí chce mať pravdu vždy a za každú cenu. Niektoré ju naozaj vždy majú. Tie ostatné majú partnera... Videli ste už niekedy ako dvoria mačky? Evidentne tá mačka kocúra nechce, je doslova zúrivá, naštvaná. Ale všimnite si, ako vie ten kocúr upriasť nežné pohlavie! Podaktorí chlapi by sa od neho mohli učiť tak jemne priasť. Alebo, ak je ich hlas príliš hrubý, aspoň jemne šušťať. Peniazmi...

Niekto povedal že šťastie pravdepodobne klope na dvere častejšie, ako si ľudia myslia. Len práve nikto nebol doma. Ja dodám: možnože aj boli. Iba sa báli otvoriť - čo ak sú to zlodeji ? ...