Pri parkovisku stojí značka, osadili ju tam aby tam ľudia neparkovali, vraj miesto osadzovania blokovacích zariadení, zariadenie zablokuje auto, auto sa nepohne lebo má „papuču“. Ibaže by bol šofér tak tvrdohlavý ako Homer Simpson keď bol v New Yorku. Ak auto zaparkujete, dostanete papuču, šofér bude nahnevaný, zaplatí pokutu peniazmi ktoré musí ísť vybrať do bankomatu, kde ich predtým vložil. Peniaze poctivo zarobil, osem hodín každý deň, po práci domov k manželke a deťom, deti sledujú televíziu. Deti majú izbu, postele, každé inú prikrývku, podľa svojho vkusu, zvieratká, autíčka, kostričky, prasačie chvostíky, nahé ženské prsia, čokoľvek. V polici majú knihy, svoj vlastný stôl na ktorom by sa mali učiť, ale kreslia si na ňom, nevadí veď sú to len deti. Keď si nabijú koleno, poplačú si, mama im ho očistí, ošetrí, štípe to, zahojí sa to, a nabijú si ho zasa nespočetne veľa krát, krv zmiešaná s prachom ktorý nejaký čašník zabudol zamiesť. V lepšom prípade to je múka. Múka na pizzu, ktorú aj tak nikto nevie robiť poriadne, lebo každý jeden kuchár má svoj recept overený rokmi. Recept ktorý za nič na svete nikomu nedá, aj keď sa nedá jesť. A ten istý chlapec si to koleno rozbil ešte mnohokrát, doudieraný životom, láskami, prehrami sa vidiac na ulici zvláštneho človeka idúceho za ním obzrie radšej na jeho odraz vo výklade, ako sa pozrieť priamo naňho, to aby nebudil uňho pozornosť. Pritom dobre vie, že ten človek tuší že existuje iba týchto pár sekúnd.
Je to trochu smiešne, ale aj trochu smutné, ten chlapec sa s dievčinou bavil ako s kamarátkou, až keď vykročila hore schodmi jej chlípne zízal na zadok, mysliac si že ho dievčina nevidí. Je ale rozdiel vidieť a cítiť. Ako sa asi cítia znovuzrodené mušky, plávajúce vo vode zachytenej medzi nekvalitne utesnenými sklami okna na vlaku? Možno ozaj žijú, a tešia sa keď vlak brzdí, lebo vtedy môžu vo svojom úzkom priestore zažiť úžasné veci. A možno majú v rukách meče. Ak to, čo majú sú ruky, a nie labky. Ak je vesmír nekonečný, tak niekde určite majú tie malé čierne chúdence plávajúce vo vode po vlastnej smrti radosť a pohupujú sa vo vlaku mieriacom do nekonečna. Veru, asi ich to až tak veľmi nebaví, ale čo majú robiť? A nad muškami plávajúcimi aj po smrti sa zamýšľa chlapec sklamaný láskou, nie odmietnutou, ale láskou ktorú závidí iným, lebo tú svoju si nedokáže vychutnávať, lebo prepásol krásne okamihy, a teraz ich závidí aj psom oňuchávajúcim sa na ulici. Kde sa len berie v ľuďoch všetka tá láska, keď v slovách rinčia vražedné skutky, nevie ani on, ani nikto iný, tak sa len túla. Po sebe sa túla, veď tam to pozná najlepšie, najmä keď si vystaval náučné chodníky a značky indikujúce kam sa má uberať. Smutné je že značky ostali, ale rokmi sa menil eróziou terén a značky sú zdanlivo objektívnemu pozorovateľovi na smiech. Ostáva iba počúvať hlas zvonu vychádzajúceho z duše, neriadi sa značkami, len si cestuje a prekonáva prekážky, tak ako si zmyslí. Zvon by sme mohli nazvať svedomím a značky vedomím. Chlapec má mnoho kamarátov, čiže mnoho súvislých chodníkov a málo zvučiacich tichých zvončekov, plazivo tíchnúcich viac a viac ako sa blíži večer. Až ráno sa čosi mení, zvončeky menia frekvencie, oči sa otvárajú, a značky sa potmehúdsky smejú na svojich obvyklých miestach, nechávajúc nás v šialenom zmätku až kým sa nezačneme rozprávať sami so sebou, trochu šialené jediné možné východisko. Potom končí agónia a zvončeky nie sú potrebné, pohľad na svet sa rozjasňuje, obrysy javov sa javia jasnejšie a jasnejšie až kým nedospejem z lásky, učenia, práce, reinkarnácie, hľadania, k otázke drvivo búšiacej a úspešne rozbíjajúcej kúsky vedomia. Zmietla zo stola pochybnosti, značky nechala rozplynúť sa v éteri a zvony roztavila do žiaľu. Pred ňou neochvejne utekám, hoci vo svojej nevinnosti je jednoduchá a neškodná. Iba keď sa spojí s elementom zabíjajúcim kľud, elementom „krvi“, rozvíri prach na ceste za prázdnotou mysle a pri vraždení neuroní slzu, s elementom ktorý obsahujeme všetci, každý po svojom. Len sa nadýchnuť, rozvíriť rukou trávu, pozrieť sa do slnka, alebo iného zbytočného kruhu a pripomenúť si sám seba: „Načo to všetko?“.
Comments
Pridať nový komentár
Veľmi prudko dobre napísané...
Inšpirujúco...
Ďakujem za kus dobrého čítania
Klobúk dole :-)
Múze zdar!
diky
siahodlhé úvahy skrátim do troch slov...
proste dobré... :)
PS: kedysi som cestoval vlakom z Bratislavy do Nitry... Prečo o tom točím? Medzi oknami vlaku žili muchy a v Nitre žila láska... ten vlak aj tak ignoroval dopravné značky... a napokon sa všetko zomlelo do klobás, ktoré nikto nechcel žrať.
Iba gurmáni... ;)
a ujo klobása