„Dáte si krv s citrónom?“

Muž znervóznel. „Iba citrón, prosím.“

Cigánka, ktorej obrysy v slabom svetle ohraničovali trblietky na šatách všetkých farieb sa zazubila skúseným úsmevom. Mala peknú tvár a voňala orientálnym korením.

„Buď všetko, alebo nič, pane.“

„Prepáčte, je tu Oľga?“

Oči jej divne zažiarili a s úškrnom odvrátila pohľad.

„Mala som hneď tušiť, že by ste si dali radšej krv a mlieko... ale ľutujem, Oľga má zákazníka. Až dozajtra.“ Dodala pochlebovačne.

„Tak si dám žabacie stehienka!“ Zasyčal pobúrene a blyslo mu v očiach od potláčaného rozhorčenia nad jej drzým prístupom.

„Pätnásťročné sa minuli.“ Odsekla arogantne.

„A  máte vôbec niečo, okrem slizkých rečí?“

„Nič, len debatu o živote, ktorú nebudete akceptovať.“

„Ďakujem.“ Hodil na pult desať eur a pobral sa preč.

„Vy  nerád trpíte, však?“ Zvolala za ním.

„Heh!“ Hlesol neveriacky, stále na odchode. „Nech prvý hodí kameňom ten, kto rád trpí!“ zašomral cynicky.

Čosi tvrdé ho odzadu bolestivo trafilo do ramena.

„Onyx. Ako moja duša.“

Na pult tupo dopadol neveľký predmet.

„Umakart.“ Povedal on. „Ako krv a citrón, zvyšok mojej kúpeľne, v ktorej sme sa s Oľgou tak radi milovali.“

„Ale ja z vás cítim... Citrón nasiaknutý fernetom.“

„Možno. A možno je to Alpa zosnulej materinskej lásky, ktorou si večer čo večer natieram rany v genitáliách po dlhých opätkoch z ulice!“

„Po opätkoch?“

„Vy ženy ste zbrane. A valcujete ako Zetor.“ Dodal nezúčastnene.

„Nalomené mužské ego.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Čo poradíš?“

„Čo nalejem?“

„Volaj to ako chceš!“

„Vytetuj jej ho na ľavú polku zadku. Ľavá je vraj hriešnejšia; diabol bol ľavá ruka Boha... aj ja som ľaváčka – ľavou robím všetko. Niektorí mi vravia, že pri tom majú zvláštny pocit.“ Zasmiala sa, no vzápätí si odkašľala. „... od hanby ťa určite už nikdy neopustí.“

„Len sa mi vysmievaš! Ty, aj ona!“

„Nebuď paranoidný. Život je boj. Na rozprávky z umakartovej kúpeľne môžeš predsa spomínať donekonečna! – aj tak nikdy neexistovali. Len do tých spomienok, preboha neroň krokodílie slzy, lebo sa ti všetky rozmažú! A nie je to chlapské...“ Dodala až dievčensky trucovito.

„A na čo spomínaš ty?“

Prefajčene sa zarehotala a potiahla z cigarety.

„Na časy, keď som bola ešte mladá a podväzky mi samozvane obopínali svieže stehná... to boli zárobky! Nebyť mojej dcéry, mohla som si aspoň chvíľu žiť ako Coco Chanel.“

„Máš dcéru?“ Zarazil sa.

„Mám aj kvapavku.“

Bezmyšlienkovité ticho.

„Miluje ma? Lebo ja ju viac ako...“

„Ach nie! Prekrista! Toto je typická ľudská hlúposť!“ Skočila mu do reči. „Kdesi som čítala, že náš najväčší problém je, že nežijeme pre súčasný moment, pre prítomnosť. Prítomnosť je tak silná, že nás núti stále blúdiť niekde v budúcnosti, alebo v minulosti...“

Dym vyfúknutý z jej pier ten prítomný moment na chvíľu spomalil.

„A čo si ešte čítala?“

Akoby sa strhla zo sna, myklo ňou a lakťom si rozliala pohár s kvalitnou whiskey.

„Prepáč... ja... ja ti to zaplatím...! Mrzí ma to. Ešte raz sa ospravedlňujem, nemyslel som, že... ja som nechcel...“

A ako sa tak zohýnal k jej nohám, aby pozbieral rozbité črepy, chytila ho za kravatu a  pritiahla si ho tvárou v tvár.

„Nebuď naivný a zaplať mi radšej noc v tvojej umakartovej kúpeľni... Ak sa teda vo vrstvách tej zlisovanej umelej živice nájde ešte kúsok miesta pre jednu ženu z prítomnosti... A ja ti dopoviem o tom, čo teraz najviac potrebuješ.“