Obor padol tvárou do hnedej kaluže, čím do okolia rozprskol blato a smradľavú vodu zmiešanú s olejom. Škaredo zanadával, vstal a lakťom vybil sokovi zub. Obaja boli statní, ako to u kováčov býva, no aj značne opití a bili sa pred hostincom. Držali sa dobre, niekedy sa jeden z nich zatackal, no nevnímali vôbec nič, dokonca ani to, že jednému z úst tiekol pramienok krvi. Krčmár nechal vráta otvorené, nech sa hostia aspoň trošku pobavia v časoch sužujúcich okolité dediny. Páčil sa mi ten s fúzmi, vyzeral prefíkanejšie, ľahko sa uhýbal a určite mal viac vypité. Druhý, s čiernymi vlasmi až po pás, zúril ako besný a snažil sa ho zdrapiť pod krk svojou mohutnou rukou, ktorou mu vybil zub. Obaja boli hotoví obri, doslova ohniví obri. Chrbty mali posiate rozličnými jazvami z vyhní. Je zvykom, že v každom meste sa najviac vykrádajú kováčske dielne, prečo aj nie. Veď sú plné zbraní a peňazí. A železa. A ako hovorilo staré príslovie kniežat zo severu, muž má vládnuť železom a ohňom, kováč ma strážiť železom a ohňom.  

            Ako aj väčšina chlapov som ich súboj pozoroval od okrúhleho stola, s pohárom piva v ruke. Všadeprítomný smiech sa odrážal od stien ako duch a povzbudzujúce volania natriasali celým horným poschodím. Bolo krásne počuť smiech. Na výpravách som sa ho doposiaľ veľa nenabažil, zvykol som si skôr na plač a beznádejný krik. Smiech bol pre mňa čímsi ako kúpeľ pre ostatných ľudí.  

            Obri sa do seba opäť pustili, teraz ako zápasníci. Držali sa za pás a snažili sa jeden druhého zhodiť na zem. Vyšší uhryzol fúzatého do ramena, načo sa celá krčma opäť otriasla smiechom, no fúzatý ho odbil hlavou. Znelo to ako keď kladivo buchne o kov, z čoho už mnohí hostia popadali na zem. Tu sú zvyknutí na krv a praskanie kostí, i keď z iného pohľadu ako to poznám ja.

            Pod stropom plával zápach vína, piva, fajok a rozličných jedál. Opití citaristi a podomoví trubadúri hrali kadečo, a všetky problémy mizli v tom slabučkom dyme vznášajúcom sa v celej miestnosti. Ak som sa chcel ukryť pred sebou, pred nespočetnými úlohami tam vonku, tak jedine v hostinci. Kašľal som na to v akom, krčmy boli pre mňa miesta bez problémov, aj keď plno ľudí sa im vyhýbalo práve kvôli nim.

            No čo sú zlodejíčkovia, vrahovia a opilci za problémy oproti tým, ktoré stretávam takmer každý deň?  

            Tento sa volal U Divého Draka, pretože majiteľovi sa už dávnejšie v lese podarilo uloviť dračie mláďa. Keďže tu draky už takmer vyhynuli, mal nesmiernu cenu. Odkúpil starý, spráchnivený hostinec a hneď večer toho dňa ho otvoril. Všetko bolo zadarmo, zarobil najmä na zuboch a šupinách, mláďatá totiž nemajú marganórovú šťavu, vďaka ktorej dokážu chrliť oheň.

            Majiteľ bol milý, zavalitý pán s červenou tvárou pripomínajúcou usmievajúce sa prasa, a plešatou hlavou vyzerajúcou ako veľké koleso syra. Nebývalo zvykom, že boli krčmári takýto, väčšinou to boli hajzli a grobiani, vysoký a škaredý. Tento hostinec bol v celom kraji známy, veď ho preslávil drak a preto tu mával veľmi zaujímavých hostí. Okrem ľudí a nurménov tu zvykli zavítať aj ľudia s čiernou pleťou z juhu či dokonca zveravci. Pre neskúsených ľudí musí byť nanajvýš čudné, keď popíjajú sladkokyslé, chladené pivo a naraz dnu vojde tiger vyzerajúci a rozprávajúci ako človek, najmä so zbraňou za pásom. So zveravcami nikdy nebol problém, ich rezervácia sa nachádzala blízko tejto dediny a preto tu často zavítajú. Aj táto nezvyčajná spoločnosť tu láka mnoho zvedavcov z rozličných kútov Indurry.

            Pár zveravcov som stretol, radi sa rozprávajú o pôde a o ľudskom rozume. V mnohých veciach sú nám veľmi podobní, no nie sú úplne ako my. Majú menšie mozgy, vedia síce stavať a obrábať no nedokážu tvoriť a vymýšľať. Jediné čo majú vyvinutejšie než my sú zmysly, ale aj to záleží od druhu. Jašteričí zveravec dokáže uvidieť neviditeľnú bytosť, kým tigrí ju zacíti. Mnohí šľachtici a rytieri ich verbujú ako stopárov alebo bojovníkov, taký zveravec vlk je rýchly a ohybný, rodený bojovník. Boli to vlastne napol ľudia a napol zvery. Vraj kedysi v minulosti v jednej bani našli starodávny Prach Premien, ktorý vytvoril všetky bytosti, aj také tvory ako zveravcov, no ja som v také veci nikdy neveril. Mnohokrát som rozmýšľal, že navštívim jednu z ich rezervácii a dozviem sa o nich viac. Fascinovali ma bytosti podobné nám, každý jeden zveravec, dokonca aj vlčí muž a kentaur. Myslím, že ak by si ich ľudia viac vážili, nebol by s nimi až taký problém.

            Lial som do seba štvrtý pohár pšeničného piva. Cítil som, že sa do mňa ešte vojde a keďže súboj „obrov“ pokračoval, kúpil som si za tri drachmy ďalšie, aj keď som vedel, že keď to takto pôjde ďalej, ledva sa z hostinca vytrepem.

            „ Ale, ale! Starý dobrý Alkamin sa opäť ukazuje v plnej kráse! Koľko pív sa ti ešte zmestí do brucha ty obluda? A ešte k tomu pšeničné. Ako je možné, že ani len moje najsilnejšie pivo s tebou nehne kamarát? Iných to zdrúzga už po troch a ty...milo ma prekvapuješ kamarát,“ vravel so smiechom krčmár, pričom zakašľal a vložil pohár do suda. Naplnil ho takmer až po okraj žltkastým mokom s malou, ale lahodnou penou, ktorý vôňou pripomínal kyslý med.

            „ Vieš že som ako zo železa Gefri. Moja pečeň je vzácnejšia než poklady kráľov, a tvrdšia ako diamant. A ak náhodou omdliem, tak budem pokračovať keď sa opäť zobudím, na tvoje zdravie drakobijec!“

            Gefri sa opäť zasmial a utieral použité poháre do špinavej zástery. Do rukávu si utrel nos a pokračoval v debate s hosťami pri pulte. Popravde mi takéto pivo vážne nerobilo nič, dokonca ani silnejšie víno. Jediné, čo som nikdy nepil a čo by mi mohlo vážne ublížiť bola pálenka. Naše telesné orgány by takáto pálená vec z čerstvého ovocia úplne rozleptala. Zrejme to súviselo s tým kto som. Lovci musia prijímať veľa zázračných bylín pomáhajúcim udržať sa v kondícii. Aj tak som takýto druh pitia neobľuboval rád. Niekedy mi dobre padlo, inokedy mi už len myšlienka naňho prišla nechutná. Teraz mi však veľmi chutilo. Pivo, smiech, fučanie a súboj, krajšie ako horúci kúpeľ po návrate z hôr. Oddych a zábava, liek na návrat z výpravy. Vedel som, že už o pár hodín sa budem musieť vydať ďalej, no chvíľu tu, som si chcel užiť na plno.

            „ Ako to ináč prebiehalo s tým obriskom, ha? Vtáčiky čvirikali, že si na poli spravil riadny škandál. Mnohí roľníci sú ešte stále pod dohľadom liečiteľov.“

            „ Kde škandál! Obyčajná úloha. Odkiaľ to však ty môžeš vedieť? Ja vtáčikov dávam do pascí ako návnadu tak bacha!“

            „ Zapoj rozum, Alkamin. Som krčmár, častokrát začujem veci do ktorých ma nič a pritom sa nestarám o to, kto ich vypúšťa z úst. A či zato môžem? Neodrežem si predsa uši, len aby som nepočul o tajomstvách, ktoré títo opilci vypúšťajú z úst. Hej, choď sa vyondieť inde!“

            Opitý mladík vykonávajúci potrebu priamo v rohu krčmy sa onedlho ocitol na zablatenej zemi pred hostincom.

            „ S obrami sú vždy problémy! A vždy aj budú. Neviem či si o tom počul, ale sú trošku vyšší než my! A ja neobľubujem lov gigantov a nikdy som ho neobľuboval,“ odsekol som a vypil celý pohár takmer na jeden hlt.

            „ Zase sa urážaš? Stále ti vravím, neviem ktoré príšery sú ktoré. Vlčí muži, čupakabri, bludičky a prízraky, všetci sa mi akosi pletú. Jeden je väčšia sviňa ako druhý a viem že sa delia do ešte zložitejších kategórií. O duchoch a vílach radšej ani nehovorím a draci? Vedel si ty vôbec, že sa delia na lietavé, nelietavé a dokonca aj plazivé? Počúvaš ma Alkamin? A to sú len tri skupiny! Potom sa delia na šupinaté, srstnaté, kamenné, živelné, rohaté, ušaté a neviem aké! Vedel si o tom? Kde sa dopekla môže nachádzať toľko tvorov?!“

            „ Tak to ja neviem. Dračia Zem? Žeby?“

            „ Vieš, že obývali aj našu krajinu. A kde sú teraz? Len tak vyhynuli? Toľko drakov? Ale späť k tvojmu obrovi. Určite vieš, že sa naňho nepýtam z posmechu, to by som si k Lovcovi nedovolil. Poviem ti pravdu, mal som to šťastie raz jedného z tých gigantov uvidieť. Telo vyššie než stromy v lese a širšie ako tí dvaja kováči dohromady. Popravde, vtedy som mal v nohaviciach.“

            „ Čo nepovieš! A kde si ho videl? Nestáva sa, že na nich len tak narazí hocijaký krčmár, blúdia len po zakázaných alebo nedostupných miestach. Väčšinou hľadajú príbytky slonov a mamutov, ktorými sa najčastejšie živia. Aj keď nehovorím, niektorí by dokázali stráviť aj takého krčmárika ako si ty.“

            Nalial mi ďalší pohár a popravde som si prestal uvedomovať, že pijem ďalej. Historky tohto človeka boli nanajvýš zaujímavé.

            „ Ale, daj pokoj! Priživujem sa aj ako obchodník, to si nevedel? Tak už vieš. Asi pred mesiacom som mal skvelý kšeft a kupujúci žil vysoko v Tirvalskom pohorí. Predstav si, tridsať lagúnových mušlí za tritisíc drachiem! Už len podľa toho môžeš usúdiť, že sa tam oplatilo ísť aj keď je tá cesta stále nebezpečná.“

            „ Dobre poznám obchodníkov. Kvôli obchodu by šli aj za Priepasť, ich nič nezastaví. Vidíš? Aspoň v niečom si mi podobný. Ty získavaš zlato a striebro z predaja, ja z koristi. Ktovie načo je nášmu Vodcovi toľko zlatých a strieborných prútov. Chystá armádu? Nečudoval by som sa tomu.“

            „ To hej, ale počúvaj! Takže, vybral som sa smerom k Tirvalskému pohoriu, vieš, trpaslíci a ich čierni susedia, ich som sa asi bál najviac. Našťastie som na nich nenarazil, teda, keď nepočítam pár zhrdzavených zbraní a ohlodaných kostí. No, a ako som tak kráčal spustnutými cestičkami na vrchol...“

            „ To si tam šiel sám?! Bez sprievodcu?“

            „ Ale kdeže! Až taký blázon nie som. Bol som mnou akýsi pustovník aj s jakom, ktorý niesol zásoby na cestu hore a môj vak s ťažkými mušľami. No a tak som nazrel do jednej doliny. Bolo krásne jasno, aj keď zima mi bola poriadna. Poviem ti, mal som chuť sa zabaliť do jaka, no pustovník by ma asi zhodil z hory keby som sa ho dotkol. Viem akí sú oni na také veci citliví. Ale k veci! V tej hlbokej doline sa ti ako na posteli váľal obor. Len tak, v starom zničenom senníku! Zrejme ho zničil on, všade naokolo kamene zo stien a plno prachu, žiadnych ľudí som nevidel. V tej doline určite nikto nežil, každý kto tú obludu zazrel, určite hneď zutekal. Vyzeral ako človek, zuby mal dlhočizné, vyčnievali mu z dolnej pery a tiahli sa až k nosu.“

            „ Tak to musíš mať skvelý zrak, keď si uvidel jeho zuby. Začínam pochybovať o tom, že si len obyčajný krčmár.“

            „ Ale kde! Ten pustovník, mimochodom volal sa Dérial, ako niekdajší kráľ južných pastvín, nie je to zaujímavé? No, ten pustovník mi podal takú zvláštnu rúrku ukončenú hrubým oválnym sklom. Keď som do nej nazrel, uvidel som obra tak ako vidím teraz teba!“

            „ Jasné, ďalekohľad.“

            „ Áno, tak nejako to nazval. V živote som o čomsi takom nepočul.“

            „ Tak, je to veľmi vzácna vec, zaobliť magické sklo je práca hodná majstra.“

            „ Nečudujem sa. Ozvena chrápania toho obra triasla stenami hory ako zhnitou hruškou, nevedel som, že sú až takí obrovskí. Vedľa tela mu ležal obrovský kus stromu bez konárov. Určite jeho kyj, počul som, že stromy používajú ako kyje.“

            „ Keby len stromy.“

            „ Vravel si niečo?“

            „ Ále nič, pokračuj.“

            „ Tak! V tej chvíli som sa cítil ako leprikón, malý ako list, ešte aj hora mi prišla ako menší kopec. Akurát, keď som sa otočil na odchod, vstal. Spočiatku som sa zľakol, že prišlo zemetrasenie alebo že neďaleko vybuchla sopka, až potom som ho zazrel. Poriadne sa natiahol, zapraskalo to ako lámajúca sa kryha, a zívol. Ozvena odstrašila príliš veľa vtákov z vedľajšieho lesa. Leteli k nám a takmer ma zhodili zo skaly na ktorej som stál. Vzal svoj kyj a pomalým krokom sa dral cez les, ktovie kam. Aj keď preňho bol pomalý krok to čo pre koňa trysk. Pováľal mnoho stromov, nebolo by ťažké ho vystopovať aj keď ani ja ani môj druh sme na to veľmi chuť nemali.“

            „ Hm, to si mal šťastie kamarát! Stretnúť sa s jedným z posledných gigantov je vzácna vec. Tí najväčší pomaly vymierajú a je to dobre. Krajina tak aspoň netrpí. Podľa mňa by ich mali všetkých vysťahovať na Zakázané Ostrovy alebo ešte ďalej. Bytostí je stále viac, množia sa ako hmyz. Ktovie čím to je? Veľké tvory treba vysťahovať na pre nás neobývateľné miesta. Len kto sa k nim odváži priblížiť? Taký obor by si ťa ani nevšimol. Pre takého obra by si bol len švábom. A vyzabíjať ich by bolo neetické a šialené. Veď keby si takému obrovi presekol krk, utopíš sa v jeho krvi!“

            „ Moja reč, moja reč! A myslím, že taký obor má hrubočiznú kožu a nie je ľahké ho len tak bez problémov podrezať, on nie je ovca.“

            „ Niektorí ľudia na to zbraň majú,“ povedal som s tajomným povzdychom a pohladkal som prikrývku v ktorej som mal schovaný meč.

            „ Či majú a či nie mi je ukradnuté. No vráťme sa k tým Zakázaným Ostrovom. Ich obyvatelia by sa mohli pomstiť. Myslím, že im by sa tiež nepáčilo keby sme tam vysťahovali všetkých gigantov. A počul som, že tam žije mnoho neprívetivých stvorení, nepočítajúc s Amazonkami.“

            „ To hej,“ odvetil som s úškrnom a úplne vyprázdnil pohár až sa mi začkalo. Na tie neprívetivé stvorenia mám živé spomienky, ostali vo mne v podobe jaziev, ktoré som mal na chrbte ruky.

            „ Čo si hovoril?“

            „ Dočerta, Gefri, čisti si uši!“

            „ Prepáč, je tu strašný hluk a ja už nepatrím k tým najmladším. Človek by o tebe povedal to isté, no ty stále beháš hore dole a strašíš iných ľudí a obludy. Vlasy máš sivé ako búrkové mraky, bradu a fúzy takisto. Kde tam už vidím aj tie vrásky, koľko to máš vlastne rokov Alkamin? Neverím že menej ako päťdesiat. Tvár máš síce tvrdú, ošľahanú vetrom, no verím, že sem tam si pri tom sekaní aj povzdychneš, však?“

            Musel som sa usmiať. Je to veľký zábudlivec, už mnohokrát som mu na túto otázku odpovedal.

            „ Nie, nepovzdychujem pri zápale boja a ani nepočítam roky. Len zimné týždne a tých mám stodeväťdesiatpäť.“

            „ Takže šesťdesiatpäť rokov? Slušný vek. No prezraď mi, kamarát, ako to, že stále vládzeš? Ako si dokázal poraziť obra, veď ľudia v tvojom veku sa už ledva hýbu.“

            „ Ten obor nepatril medzi gigantov. No aj tak, rozpamätaj sa! Stále keď sa tu zjavím, stále ti o tom poviem.“

            „ A o čom?“
            „ Že Lovci majú čosi ako požehnania.“

            „ Aha! Jasné, od tých Stvoriteľov, však? Už si spomínam. Kúzla ukryté v pečati. Požehnania od neviditeľných síl. Veríš, že existujú?“

            „ Je mi jedno čo žije za oblohou alebo rovno v nej. Moje úlohy sú tu, obloha je pre iných, pre vtákov a Valkýri, nie pre mňa. Aj keď snívam o tom, že raz navštívim Nebesá, alebo Búrkové mesto.“

            „ To sú kráľovstvá Valkýr, však? O Nebesách som toho veľa počul. Vážne sú celé v oblakoch a každá budova je zo zlata a striebra? Počul som, že tam tečú zázračné rieky a fontány a miesto motýľov a hmyzu tam poletujú maličké farebné víly. Nechcel by som ich navštíviť, mesto plné žien, nočná mora!“

            „ Určite to nie je horšie ako krčma plná opilcov. Spýtaj sa niekoho kto tam už bol. Aj ja som o ňom počul veľa pekných vecí, no ty si zrejme nepočul koľko vojen museli Nebesá viesť s drakmi a ostatnými kráľovstvami Valkýr. Neviem, či bude také krásne ako kedysi a pochybujem, že sa doň raz dostanem. Ibaže by som našiel kúzlo na vytvorenie krídel alebo zázračnú studnicu premiestňovania.“

            „ Ále, veríš aj na také rozprávky ako sú zázračné studnice?“

            „ Ver mi. Videl som veci, z ktorých som sa kedysi smial. No keď som ich zbadal, bol som v situácii, ktorá nebola príliš smiešna.“

            „ Hej, hej, na niečo si spomínam. To vtedy si mal problémy s tým strigôňom však? No, to ti verím. Tí jeho pekelní kocúry ti takmer uškvarili hlavu. Poviem ti len toľko. Stále si ver Alkamin. Možno ťa raz jedna z nich odvezie k nim ako svojho princa. Krvilačné Amazonky si vás vážia, čo sú Valkýri horšie? Vznešené princezné z oblakov, sen každého normálneho chlapa Alkamin! Vieš si predstaviť aké by dokázali byť v noci?“

            „ Nepoznáš ich, Gefri. Ony síce nie sú krvilačné, no príliš vznešené a pyšné. Považujú sa za najkrajšiu a najdokonalejšiu rasu spomedzi tvorov, Lovcami bez milosti opovrhujú. A robia to právom? No robia. Ktorá iná rasa dokáže žiť na súši aj vo vzduchu? A ešte niečo. Všetky sú ženy! Zniesli by medzi sebou iné pohlavie? A ak by si s takou šiel do postele, ráno by ťa našli s podrezaným krkom! V ich živote je čistota na prvom mieste.“

            „ No dobre! A čo takí vodní ľudia? Tí žijú aj na suchu aj v hlbinách morí. Nimi takisto opovrhujú?“

            „ Porovnávaš dve úplne odlišné strany Gefri. Vodní ľudia sú plachí a príliš skromní. Nejde im o nič, len o to aby prežili. Podvodné kráľovstvá sú plné zla. Vydaj sa niekedy na obchodnú cestu pod vodu, určite tam stretneš nejakú ďalšiu gigantickú obludu, napríklad ktulu. Zaujímavý rozhovor s človekom tvojho postavenia. Toľko znalostí o bytostiach Sveta? Heh, to sa na hostinského nepodobá.“

            Široko sa usmial a nalial mi ďalšie pivo utierajúc si nos do širokého rukávu. Na moju radosť zabudol pýtať peniaze.

            „ Tak to vidíš, som obyčajný krčmár a znalec. Myslím, že sa už môžem pridať k vám! Počkaj chvíľu, tí ožrani tu budú zabŕdať asi donekonečna! No čo je, kam sa ponáhľame?!“ dokončil so zvýšeným hlasom a začal debatovať s opitými najedovanými chlapmi stojacimi pri pulte. Bol medzi nimi aj zveravec jazvec s kapucňou na hlave. Na prsiach mal remeň s vrhacími dýkami a za pásom meč s krátkou rukoväťou. Pri pohľade naňho som si spomenul na špinavých nájomných vrahov, ktorí si vraveli Neviditeľní. Boli to takí, pre mňa neškodní piráti na súši. Na mostoch pýtali pod vyhrážkami mýto, sem-tam prepadávali koče a dokonca aj ozbrojené sprievody, no poslednú dobu pomaly miznú a stávajú sa žoldniermi kadejakých kráľov a kniežat. Ktovie dokedy sa udržia. Gefri sa už so smiechom zhováral s chlapmi pri pulte, ktorým pivo a víno prinavrátilo náladu.

            Mal som ho celkom rád, aj keď bol strašný tlčhuba a klebetník. Obdivoval som koľko toho vedel o Svete, pričom len málo krát vystrčil nohy z rodnej dediny. Ďakoval som osudu, že som ho spoznal. Patril medzi tých ľudí, s ktorými sa dalo normálne porozprávať, krásne odreagovať a oddýchnuť si. Spomenul som si na jedného krčmára z dediny Moss, s príliš nedôverčivou tvárou. A ešte k tomu to bol skupáň ako nejaký pokladník. Hlasné vŕzganie vrát mi prezradilo, že súboj obrábačov železa už skončil.

            Obaja kováči, posiati modrinami a podliatinami, sedeli za jedným stolom, pili víno a smiali sa. Tak to tu prebiehalo, to bola Kiro. Tu neexistovali dlhé nepriateľstvá.

            „ Tak som tu! Akosi som zabudol o čom sme sa pred chvíľou bavili, no teraz už k veci! Ako si porazil toho obra?“

            „ Prečo ťa to tak zaujíma Gefri? Myslím, že z toho nebudeš mať žiadnych tritisíc drachiem.“

            „ Nikdy som neveril, že sa taký obor dá chytiť. Si môj priateľ, vieš, že to nikomu nevytáram, len čoby som bol opitý!“

            „ To si takmer stále Gefri! Ale dobre, s tým sa ti myslím môžem zdôveriť. Nechcem však aby sa o tom niekto dozvedel. Ak zistia, že ten kto zabil obra, ktorý sa teraz váľa kdesi pri ceste do priesmyku tu spokojne pije pivo, zabásnu ma! A ja si ťa potom vyhľadám!“

            „ Neviem prečo by som o tom mal niekomu hovoriť. Ako poznám Lovcov, zvyknú sa uchyľovať k brutálnym úchytom svojich obetí a ja vydržím všetko. Raz som videl ako obrí krab zaútočil na koňa. Poviem ti, všetko z brucha sa mu dralo von, akoby bol napchatý senom, i keď to čo z neho liezlo seno nebolo. Hrozne to zapáchalo a keď to isté spravil aj s troma imperiálnymi vojakmi, takmer som omdlel. Ak by tam nepribehli zveravskí žoldnieri, skončil by som rovnako ako oni, rozpáraný ako sveter!“

            „ Ále čo! Ani som netušil čo všetko môže taký krčmár obchodník zažiť. Opäť nejaký kšeft čo? Odkiaľ si ty vôbec mal lagúnové mušle?“

            „ Vieš, že môj hostinec je preslávený spoločnosťou čo tu chodí. Platia mi tu kadečím. Tentoraz to však kšeft nebol, kdeže! Obyčajná prechádzka lesom. Mal som práce vyše hlavy a šiel som sa poprechádzať, prevetrať hlavu. A len čo som vyšiel pri Eiselskom priesmyku, neviem či poznáš, nachádza sa v Tirvalskom pohorí, zazrel som tých bojujúcich ľudí. Ani som si nič nestihol uvedomiť a už sa bojovalo pri mne. Jeden vojak s halapartňou na mňa kričal: , Hej ty! Vypadni odtiaľto! Chceš skončiť ako prísada do fašírky či čo?!´ Nevedel som čo mám robiť, stál som ako zarazený keď sa to hovädo priblížilo. A vtedy sa udiali tie hrozné veci. Poviem ti, po takej skúsenosti si začne taký človek vážiť život oveľa viac, najmä ak vie čo všetko sa skrýva pod jeho pupkom.“

            „ Tak ty si sa prechádzal po Tirvalských priesmykoch? Veď to je odtiaľto dobrých pár míľ! No dobre. A ako toho kraba odrovnali? Šípmi, kopijami?“

            „ Kdeže, sekerami! Obojručné sekery, čepele veľké ako malý stolík, to si mal vidieť! Žoldnieri boli dvaja tigrí a dvaja rysí zveravci. Kraba obkľúčili a takmer naraz mu odsekli nohy a klepetá. Nečakal som, že to dokážu tak rýchlo a že sú ich sekery až také ostré. Potom ho už bolo ľahké doraziť. Krab bol neobyčajne pomalý, aj keď predtým bol rýchly. Skučal ako sviňa a takmer ma chytil do svojich klepiet.“

            „ Máš vážne zaujímavý život Gefri. Tuto krčmár, vonku dobrodruh. Síce všetko len pozoruješ, ale aj to je niečo, no nie?“

            „ Veru hej. Myslím, že ma čaká ešte veľa zaujímavých príhod Alkamin, no teraz dorozprávaj ty tú svoju. Akú pascu si nastražil pre to hovädo?“

            „ Dobre tak počúvaj!“

...

 

            „Aaargh!“

            Uškrnul som sa. Väčšiu hlúposť už urobiť nemohol. Ihneď som sa rozbehol za zvukom a počas behu si voľnou rukou nasadil kapucňu. Bolo tu plno ciest, vedúcich kade-tade, hotové bludisko, kde už mnoho cudzincov prišlo o život. Steny priesmyku sa týčili do hrôzostrašnej výšky, preto nás halil tieň. Ozvenu kriku som mal stále v hlave a šiel som po stopách zvuku, pričom ruky stále zvierali pečať. Pálila ma a zrak som mal taký jasný až mi začalo v hlave brnieť, akoby mi po mozgu liezlo tisíc mravcov. Prsty sa vystreli samé, pečať ostala voľne visieť na krku. Uvidel som ho. Utekal, rovnako ako ja, snažil sa ukryť, no chodby a tunely boli primalé pre takéhoto tvora. Opäť som sa uškrnul a zacítil ho. Do nosa mi udrela vôňa zdochlín, bahna a piva, čo je u obrov úplne obyčajné, i keď pivo ma mýlilo.

            Žeby nejaký nový alkoholický druh?

            V ľavej ruke som celú cestu zvieral luk, už len vybrať správny šíp.

            K akému plemenu môže patriť tento obor?

            Ak patrí k obyčajným, skolí ho normálny oceľový šíp. No ak patrí ku kamenným alebo nebodaj živelným, tak mám problém.

            Šíp zo zázračného čierneho železa som mal už iba jeden.

            Ak netrafím, sekerou sa nezachránim.

            V hlave mi však dlho stála výška odmeny za zneškodnenie obra.

            Štyridsať lagúnových mušlí.

            To by som mohol pre Aztéka kúpiť nový postroj a sebe nechať vybrúsiť sekeru.

            Bola už dosť vyštrbená a brúsenie strieborného železa bolo v týchto dobách veľmi drahé. Na druhej strane, už len nájsť takého brúsiča bol problém.

            Ukryl som sa za menšiu skalu oranžovej farby. Protivník stál necelých päťdesiat krokov odo mňa. Zmietal sa v rozpakoch, nevedel kam ísť, ustavične sa otáčal a z úst mu lietala pena.

            Ako sa také hovädo môže báť škriatka ako som ja?

            Možno ma chcel dostať do pasce, obri sú veľmi inteligentní. Mohol mať vyše sedemnásť stôp, zem sa pod ním triasla. Bol to však úplne obyčajný obor, takže som pripravil železný šíp. Mal som ich desať, po troch by mal padnúť.

            No ako naňho zaútočiť a nezomrieť?

            Stále pobehoval od steny k stene a hromžil. Po dlhom čase však zastal a začal poťahovať obrovským nosiskom. Asi ma zacítil. Vyceril špinavé zubiská a zvrieskol ako svorka levov. Vďaka sile z pečate som mal citlivejšie zmysli a po jeho ryku mi takmer vyletel mozog z hlavy. Šíp mi z ruky vykĺzol a necielene som padol na kolená. Svet pred očami sa mi rozmazával, každú vec som videl dvakrát, v ušiach mi nepríjemne pískalo. Zo zeme ku mne prichádzalo dunenie, no v ušiach mi brnelo tak mohutne, až som prestal vnímať okolie. V tom som sa vzniesol do vzduchu a opäť ten ryk, tentoraz nebezpečne blízko. Obkolesila ma čierňava, nepríjemné zvuky zmizli, rovnako ako bolesť. Ostal som len ja, sám, a temnota, ktorá ma napĺňala.

            Čo ak som ja tá temnota?

            Kdesi v diaľke bolo svetlo. Šiel som za ním, temnota sa rozplývala.

            Zobudil som sa rýchlo, až mi prasklo v chrbte, tak som sebou trhol. Sila pečate citeľne vyprchávala. Bolelo ma celé telo, z hlavy mi tiekol pramienok krvi a dopadal na zablatené nohavice z medvedej kože. Obor hľadal ostrú vec, na ktorú by ma mohol napichnúť a opiecť. Vo chvíli čo som zamdlel ma určite vyzdvihol a odhodil, ako väčšinou robili s korisťou. Nezabijú ju, len omráčia, aby neschladla rýchlo.

            Tak bude zrejme chrumkavejšia!

            Ako mám spraviť korisť z neho?

            Hlasno sa smial a hrabal v menšej jaskyni.

            „ Lovec bude varený, Lovec bude varenýýý!“ pospevoval si, čo ma dosť prekvapilo.

            Čo si mal za matku?

            Nebodaj vílu?!

            Zdalo sa, že čosi našiel a len čo sa v jeho rukách zablysla dlhá kopija s hrubým špicom, doteraz skrytá v jaskyni, začal som konať. Vyskočil som na nohy a vypálil šíp smerom k jeho hlave. Mal však neuveriteľné reflexy a stihol si dať pred hlavu ruku. Opäť začal ručať, až z vrcholca priesmyku padali kamene. Zlovestne sa zapozeral na šíp zapichnutý v predlaktí a s obrovským hnevom zvrieskol až mu pena vyprskla z úst, pričom stále hľadel na mňa. Ja som sa musel uhýbať pred skalami, ktoré sa ma snažili zadláviť.

            Prestal ryčať a s počudovaním sledoval ako uhýbam skalám. On sa im zrejme v živote neuhýnal. Keď skaly dopadali, zazerali sme na seba, obaja dosť počudovane. Mňa prekvapilo, že prestal ryčať a že si nevšímal tečúci prúd krvi z ruky, on naopak dostal skvelý nápad. Rozchechtal sa tak zákerne, že by to nedokázal žiaden démon a začal poskakovať. Už som pochopil. Opäť začali pod silným náporom dunenia z hora padať skaly, chcel na mňa zosypať steny. Dlhú chvíľu som sa uhýbal a kameňov pribúdalo, cúval som, dokonca utekal späť a opäť k nemu, no kamene sa za mnou začali už aj kotúľať. Stratil som síce veľa síl, ale iné východisko nebolo. Ruky pevne zovreli pečať schovanú pod kazajkou, viečka pomaly zaľahli. Rozžiarila sa červeným svetlom a keď sa z nej začalo dymiť, s bojovným krikom som ju pustil a dokorán otvoril oči. Obor sa tak zľakol až zjojkol a stál na jednej nohe. Určite ho najviac vydesili moje teraz krvavo červené, horiace oči, ktorými som neraz odplašil plno ľudí a oblúd. Za mnou dopadla posledná skala a obor sa dal na útek. Opäť slabý úškrn, rýchle schytenie sekery.

            Musím konať rýchlo. Ak moc vyprchá, omdliem a tak skoro sa nezobudím!   

            Konečne sme vybehli z priesmyku a dostali sa na lúku. Náš náhli príchod vyplašil jelene a srny, no aj pár zdesených roľníkov zakrývajúcich si oči. Dostali sme sa k ceste, nie veľmi širokej, smerujúcej do hôr. Prudko zastal, nehýbal sa.

            Váha?

            Zmieril sa s osudom?

            Blížil som sa. Hlavou mi prebleslo, „už ťa mám!“, no potom som zbadal zvalený kmeň buku ležiaci pri ceste. Ihneď ho schytil a s ručaním sa obrátil. Bol som od neho len pár metrov, no aj tak sa po mne zahnal. Dlhočizný kmeň o hrúbke kolesa na fúriku ma len tesne minul.

            Moja chvíľa!

            Rozbehol som sa k nemu, bez kriku, pevne zvierajúc sekeru. Cestou som sa uhýbal jeho úderom, aj keď jeden konár z kmeňa sa mi zapichol do pleca. Keď som bol už pri ňom, odrazil sa od jeho mohutných skrčených kolien, vyskočil som.

            Hľadeli sme si do očí, v jednej rovine. On s počudovaním a miernym zdesením, ja s istým víťazstvom. Sekera mu zaťala hlboko do krku a hneď som od neho odskočil, čo bolo moje šťastie, lebo sa po mne ihneď zahnal mohutnou rukou. Vzpriamil som sa a už naňho mieril luk s natiahnutou tetivou a vsadením šípom. Správne vypálený šíp a obor padol chrbtom na cestu so šípom v čele a sekerou v krku. Chvíľu som ho obchádzal, skúmal, hľadal známky života, nepatrné pohyby. Kúzlo z pečate vyprchávalo, do hlavy mi vchádzali mdloby.

            Rýchlo, dokončiť úlohu!

            Sekeru som vytiahol, vyčistil v tráve, šíp takisto. Na dôkaz toho, že je po ňom som mal kráľovi čo si ma najal priniesť náhrdelník, jazyk a ucho obra. Netrvalo dlho a už som sa, s potrebnými vecami v kapse, tackal k mestu na východe.

            O obra sa postarajú vlci alebo iná divá zver. Ja sa k nemu nechcem vracať. Dlhý čas ma tento deň mátal, mal som zmiešané pocity, nerád zabíjam. Ale mojou úlohou bolo jedine to. Vošiel som do lesa, sila pečate skončila. Cítil som ako ma zelené more pod nohami pomaly pohlcuje.

...

 

            „ Preto sa celý život snažím nevyzerať ako vrah a obluda, aj keď každý Lovec je v očiach ľudí rovnaký. A predsa len, je to naša úloha. Zabi, lebo zomrú tisíce ďalších. Tohto som skolil len preto, lebo vo východných lesoch zabíjal a žral drevorubačov a poľovníkov. A aj keby mal kráľ iný dôvod, zneškodnil by som ho tak či tak. Je to jednoducho moja práca, ktorú som si vybral. Je nebezpečná ale hlavne moja a venujem sa jej takmer celý život. A to, či svojim povolaním straším ľudí ma netrápi.“

            „ Dojal si ma Alkamin...“

            „ Brať to ako výsmech alebo úprimnú sústrasť? Nevyzeráš ako krčmár Gefri, pri tebe človek nikdy nevie čo si myslieť! Ostatní majú stále jasnú odpoveď, „vypadni!“, alebo, „ tiahni k čertom zasran!“. Som rád, že ma kroky opäť priviedli do Kira, menšie odreagovanie mi predsa len nezaškodilo! Musím už ísť Gefri. Mám pred sebou ďalšiu úlohu a nič nie je pre Lovca nebezpečnejšie ako dlho otáľať. Dopijem pivo a poberiem sa preč. Ak niekedy bude čas, prídem navštíviť, živý či mŕtvy! Dovtedy zaži niečo zaujímavé aby si potešil spráchnivené srdce Alkamina!“

            So smiechom som mu triasol rukou. On sa dojato usmial a opäť zakašľal.

            „ Nabudúce mi pomôžeš zbaviť sa tých ožranov čo tu ustavične chodia. Bola pre mňa česť opäť sa rozprávať s Lovcom. Na najbližšiu návštevu sa samozrejme teším, takéto návštevy sú stále výnimočné. A neodídeš na prázdno! Nabalím ti toho toľko koľko unesieš! Ticho, povedal som, koniec! Prezraď však ešte, aká úloha ťa to tam vonku teraz čaká?“

            „ Mám ísť za kráľom Faximom do severozápadného Vuorského kráľovstva. Horda banditov sa pomaly tlačí smerom k nemu a akiste o tom ešte nevie, pretože neposlal k nikomu poslov s prosbami o posily. Neviem o tom nič bližšie, vraj ich je dobrá kopa! Taká menšia armáda. A možno to je len výmysel, no človek teraz musí veriť aj žobrákom, a niekedy sa práve im verí najlepšie. Prepadli dvadsať obchodných vozov, len dvaja kočiši ušli. Kráľ Faxim nedávno prešiel krízou, súperenie s bratmi a tak, má len málo bojovníkov. A ako som počul, s východnými kráľovstvami nie je zadobre, okrem Reigardu. Preto ho nikto nevaroval. Ale už vážne pôjdem Gefri, ešte sa uvidíme. V zdraví ostávaj!“

            Kývol som mu na pozdrav, vzal malý meč zabalený v hrubej čiernej prikrývke, čierny luk, vzorovaný tulec a šiel ku vchodu.

            „ Ale, kamže deduško? Vybrali sme sa von, čo? A na Torguho sa ani nepozrieme, čo? Poď si vypiť starý, inak budeš ľutovať že máš ksicht!“

            Silák čo ma zastavil bol vyšší takmer o dve hlavy a páchol Indurrskou pálenkou. Šušlal ako správny Kirský opilec, hneď sa mi zapáčil. Gefri už chcel zakročiť, no rukou som mu naznačil nech to nechá na mňa.

            „ Áno, som už starý a slabý. Ak by som toho vypil viac, zamdlel by som. Pusti ma von, vážne nemám chuť biť sa s takým silákom ako ty.“

            „ Takže nemáš, hej? Však to hneď napravíme! Keď niekto nemá chuť sa s Torguom biť, Torgu sa pobije aj zaňho!“

            Chcel sa na mňa zahnať obrovskou rukou, no ja som vyľakane vykríkol.

            „ Tam!“

            Ukazoval som prstom za siláka. Polovica krčmy začudovane otočila hlavy, dokonca aj sám Gefri. Silák Torgu sa tam tiež ihneď pozrel, ja som mu zatiaľ pritlačil prsty medzi kľúčnu a ramennú kosť. Ihneď padol na zem ako zhnitá hruška a ostal ležať.

            Mal som sa stať podomovým hercom, alebo trubadúrom!

            Nasadil som si čierny klobúk, chytil sa striešky na pozdrav ľuďom v krčme a šiel smerom k stajni vyprevádzaný smiechom opilcov.