Mohutný chrám s kupolovitou strechou sa napĺňal rozličnými ľuďmi, čo bola v Indurrskom kráľovstve zriedkavosť. Kupci zo vzdialených miest prinášali dary, kamenné a zafírové truhlice plné diamantov a obsidiánov, no aj zlato žiariace klasy pšenice a jačmeňa, ktoré priniesli obyvatelia rozsiahlych južných pastvín. Všetky dary kládli pred mohutnú sochu muža v brnení s krídlami. Bol nádherne obrastený fialovým brečtanom a okolo nôh mu ležalo plno misiek s voňavým prachom. Vzduchom sa nieslo nespočetné množstvo hlasov a vôní, ktoré sa miešali, dopĺňali a vytvárali úžasné prostredie pre oslavu. Ako obvykle tu nechýbala spodina stojaca pri všetkých štyroch vchodoch a prosila o peniaze, jedlo a nocľah. Nikto ich však nevyháňal, tento deň bol veľký pre každého obyvateľa kráľovstva.

            V strede obrovskej kruhovej miestnosti horela zelená vatra obklopená striebornými kobercami a mramorovými stĺpmi dosahujúcimi výšku siedmych metrov. Okolo nej kľačali štyria kňazi s rukami vystretými pred sebou, oblečení v tyrkysových róbach, so vzorovanými čelenkami na hlavách. Tváre mali vážne. Slastne privreté oči nespúšťali z ohňa, ktorý im roztancoval navreté žily na čelách. Každý mal na ruke prsteň, znak kňazov Obroditeľov, ktorých malo takmer každé kráľovstvo veriace v Stvoriteľov. Zo vsadených krištáľov rôznych farieb vychádzala žiara udržujúca oheň a vytvárala rozmazané obrazce vznášajúce sa k stropu. Nastal deň Teátra, stvorenia, jeden z mála dní kedy sa stretlo takmer celé kráľovstvo východu. Obrazce ukazovali príbehy z minulosti, začiatky, pády, víťazstvá a rozkvety miest a dedín. Hemžilo sa to tu šľachtou, roľníkmi, otrokmi, dokonca aj zveravcami a Domorodcami. Každý sa snažil byť stredobodom pozornosti a chcel uvidieť svoju minulosť či budúcnosť. Kupci takéto dni využívali najviac. Pred chrámom postavili mnoho stánkov s najrozličnejším tovarom, od zázračných byliniek až po koče a zbrane. Mesto Reigard bolo najväčším mestom južného ostrova s mnohými chrámami a preto sa tento sviatok slávil stále tu.

            V strede hlúčiku ľudu stála mladá žena, zahalená v róbe z vrecoviny, s bosými, špinavými nohami a vlasmi spojenými drevenou sponou v tvare líšky. Aj keď bola ako ostatní, obyčajná a nezaujímavá, predsa bol tento deň pre ňu čímsi iným než oslavou. So zatvorenými očami prosila vyššie sily o odpustenie, pomoc a navrátenie toho čo sa už nedalo vrátiť. Nikdy v nich však neverila, bála sa trestu. Vedela, že sa blíži a že sa pred ním nedá nikam ukryť. Neostávalo jej nič iné než veriť, hoci len kúskom srdca, jediná nádej.

            Spod veľkých viečok sa vykotúľala slza, tiekla po líci až na ústa, nechávajúc za sebou lesklú cestičku, v ktorej poskakovalo svetlo ohňa. Oblizla si suché, tmavočervené pery. Toľko ráz pocítila tú zvláštnu chuť, slanšiu než moria a predsa úžasnejšiu ako čistá voda. Každá slza bola jedinečná, v každej tej maličkej kvapôčke sa schovával kúsok z jej premrhaného života a dokopy tvorili už nemenný príbeh.

            Ďalšia slza.

            Otvorila vlhké oči, nádherné, veľké a hnedé s veľkými zreničkami pripomínajúcimi smejúcu sa tmu. V ich vnútri horel strach, pôvab, a kdesi hlboko v tej čiernej studni tkvela hrdosť, derúca sa na povrch. Žiaden tvor nemal takú hrdosť ako žena, pôvabnú a jednotnú. Jemné riasy tancovali zhora dole ticho ako motýle, tenké ihly ostré ako jej jazyk. Plné pery skrývali mnoho tajomstiev, teraz po nich stekali len vlhké kryštáliky sĺz. Tvárička, nežnejšia než svetlo, hebká ako vlna a teplá ako lúče vychádzajúceho slnka, sa skrývala v dave cudzincov, medzi ktorými sa mohol pohybovať on, zlo a predsa jej voľba. Voľba, ktorú ľutovala najviac zo všetkých, jej jediný hriech. Opäť začala prosiť o odpustenie.

            Pri pohľade na jeho tvár ju striasalo, mala chuť plakať, nikdy však nevedela či zo strachu alebo z úľavy. Poznala ľútosť, bolesť i jej obľúbenú hračku strach, stretávala sa s ňou častejšie než bolo normálne. Tušila, že to čo príde čoskoro, bude bolestivejšie než sklamanie a život. V tele ženy sídli silný duch a preto sa nesmie nechať uniesť ľútosťou a strachom, jej charakter a sila sú vyššie než city a obyčajné, hlúpe ľudské vlastnosti. Tenkou rukou si utrela oči, na jej tvári zaihral spokojný úsmev. Zvláštny pocit. Akoby v nej žili viaceré osoby. Zabudla sa báť, zabudla prosiť, zabudla na to, čo robí v tomto chráme.

            Načo sem prišla?

            Čo bolo jej úlohou?

            Od čoho mala vlhkú tvár?

            Cítila ako ňou prechádza hrdosť a vyhráva nad strachom, ako sa kĺže po jej vnútri a vchádza do pokojného srdca a sviežej mysle.

            A čo, že už nebude nikdy obsluhovať ľudí v krčme a nikdy nebude môcť plniť svoje sny, veď takmer žiadne nemala. Ten jeden, detský sen sa neustále vzďaľoval, aj keď bola stále bližšie a bližšie.

            Sloboda.

            Jediné po čom túžila a pre čo by spravila čokoľvek.

            Prečo si vybrala muža, ktorý jej ju nikdy nedožičil?

            Mág, obľúbený a známy medzi ľuďmi, vládnuci veľkou mocou, ktorou si vydobyl všetko po čom zatúžil. Ona, len obyčajná žena, normálny človek, musiaci ho na slovo poslúchať. V deň ich svadby však bol iný, tváril sa ako človek. Milý, pozorný, vyžaroval z neho pôvab a radosť. Neskoro zistila, že to bol len klam a že milovaný muž je jej popraviskom.

            No kam sa teraz ukryť?

            Ako utiecť pred mocou černokňažníka, ktorej sa niekedy boja aj veľkí králi?

            Rozhodnutie prišlo samo. Myšlienka, zasiahla jej hlavu ako blesk. Vedela, že musí konať rýchlo, sama a jednoducho. Drala sa zástupom, odsúvala ľudí rukami, pchala sa von. Cítila, že to nerobí z vlastnej vôle, niečo jej vo vnútri pomáhalo, odnášalo ďaleko od skazy a doby. Pozrela na svoje nohy. Malé, vychudnuté, obalené prachom s ostrými nechtami sa hýbali samé. A vôbec im v tom nechcela zabrániť, i keď vedela, že má tú moc.

            Ľudia šomrali, nadávali, zveravci vrčali a krochkali, no pretisla sa pred chrám a zabudla na všetky tie krásne vône. Okolo stánkov hralo plno potulných trubadúrov. Zvuk lutien a píšťal sa miešal s krikom kupujúcich a plačom detí. Videla dielo minulosti, čosi ako spomienka. Uhladila sivé šaty posiate čiernymi škvrnami a mnohými záplatami. Schválne si vzala slúžkine, nechcela sa dať spoznať. Kroky ju viedli k lesu, týčiacemu sa za neveľkou východnou bránou z kremeňa a pálených tehál. Kým sa to dozvie jej muž, bude už ďaleko, unášaná vetrom a túžbou. Kráčala sama, nikto si ju nevšímal, bola len žiarivou bodkou v temnote, tichým šepotom v mori. Zrýchlila a keď prešla obrovskou bránou Indurrského mesta, rozbehla sa. Ďaleko. Na východ. Strážnici, s kopijami opretými o múry hradieb na ňu so smiechom zazerali a kričali.

            „ Čo je, dievčatko? Piť treba s mierou, nabudúce!“ 

            Nestávalo sa často, že videli človeka, utekajúceho von z mesta, je jedno z akej príčiny. A nie to ešte takého žobráka akého šatstvom pripomínala. Z takých ľudí si každý robil dobrý deň.

            Usmievala sa. Cítila, ako ju sloboda hladká, volá, hrá s jej havraními vlasmi, unáša ďaleko od spomienok a problémov, od jej života, stojaceho za chladnými múrmi veľkomesta. Žila svoj sen slobody a krásy, nádherných vôní a sviežeho vánku. Strach cítila tiež, no len ako čosi vzdialené a utopené v slobode. Niečo ako nepríjemný pocit pred kýchnutím, či svrbenie v hrdle. Čas bez týrania, ťažkej práce a zneužívania, pre ňu celá večnosť, si mohla konečne užívať na plno a sama, len ona. Voľnosť, tak krásna a statočná, sen sa stal skutočnosťou. Odrazu prudko zastala. Do uší jej pomaly vkĺzal jasot potôčika a spev škovránkov, jemný a sladký. Začala vnímať jasnejšie, akoby mala až do tejto chvíle zastretý zrak čímsi temným, nereálnou nočnou morou. V hlave jej naraz prebehlo množstvo spomienok, o ktorých nevedela a ktorým nechcela veriť. Spomienky kde bola šťastná, mladá, krásna. Zatočila sa jej hlava, padla na kolená Až teraz pochopila ako podľahla čaru sviniara. Odovzdala mu celý svoj život, všetky jeho slasti, spomienky. Vrela v nej nenávisť a zároveň aj radosť z toho, že s ním nešla z vlastnej vôle.

            Ovládol ju kúzlom, zakrývajúcim spomienky na minulosť, na jej úžasné detstvo, na kamarátstva a hlavne na slobodu, bez čiernych myšlienok. Práve teraz stratilo moc a on to určite cítil. Rýchlo vošla do lesa, musela ísť hlbšie a hlbšie. Nebála sa divej zveri ani lesných víl, chcela ísť ďalej. Úžasný štebot vtákov, zavýjanie pávov, tichý štebot lístia ju prinútil plakať od radosti. Plač, úplne normálny, no predsa iný ako ten predošlý. Slzy sa opäť kotúľali po lícach a padali na pery, opäť puchli oči a z hrdla vychádzali hlasné vzlyky. No vnútro nepohlcoval žiaľ, smútok, sklamanie a beznádej ako doteraz, ale teplá radosť a nekonečné šťastie.

            Objala strom. Drsná, vlhká a studená kôra sa jej lepila na prsty hladiace mach. Až príliš jej pripomínal pokožku muža, do ktorej už toľkokrát zaťala prsty. Doteraz mala kúsky jeho zaschnutej krvi pod nechtami. Došla ku krásnemu priezračnému jazierku, na ktorom plávali biele lekná a drobná modrá žabka. Kľakla si a rozvírila hladinu rukou.

            Prečo nemohla byť krásnou žabkou?

            Čo spôsobilo, že sa ocitla v tak nechutnom tele ešte nechutnejšieho tvora?

            Prečo je jej osud horší než osud ostatných žien, ktoré vídavala v uliciach mesta?

            Nevydržala. Pocit šťastia začal pomaličky vyprchávať, zmysly slabli. Telo samo padlo do mokrej trávy, pričom do vzduchu vyprsklo tisíc žiarivých kvapôčok.

            Ráno sa zobudila zakrytá sviežou rosou. Zima bola oveľa príjemnejšia než teplé telo muža, pri ktorom sa budila každé ráno, často aj s inými ženami. Cez koruny stromov prenikali tenké lúče vychádzajúceho slnka, ktoré ju zohrievali a príjemne šteklili. Nazbierala pár lesných jahôd a malín, popadaných lieskových orechov a mišpúľ. Prerušil ju matný zvuk prichádzajúci ďaleko spoza jej chrbta, z cesty ktorou včera prišla. Bol zvláštny, tichý a zároveň hrozivý. Ani trochu sa nehodil do krás lesa. Vybrala sa smerom odkiaľ prichádzal.

            Nevšímala si praskanie vetvičiek pod nohami, bahno lepiace sa na päty, šla ďalej.

            Nie, nie je to volanie sna.

            Je to brechot.

            Hrozivý brechot!

            Už k nej doliehal zo všetkých strán, tá hrôzostrašná ozvena ju ľakala. Cítila sa ako štvaná zver, slzy mala na krajíčku, no rozhodla sa vydržať. Mala chuť umrieť, veď v očiach viacerých ľudí nebola nič viac, len štvaná zver. Akurát sluhovia a hostinský ju mali radi, rovnako aj pár kňažiek z kláštora na kopci, ku ktorým mnohokrát chodila po rady. Oni jediní jej rozumeli, jediní ľudia v jej živote. Ostatní sa v ničom neodlišovali od zvierat.

            Rozbehla sa hlbšie do lesa. Nevšímajúc si ostré kry, cez ktoré prechádzala, či trčiace konáre, utekala stále ďalej. Opäť nebežala sama od seba, ona je predsa hrdá, neuteká pred ničím, no čosi iné ju opäť ovládlo a snažilo sa ju zachrániť. A opäť sa tomu poddala. Brechot sa blížil. Určite patril obrovským psom jej muža, ktorými chytal zločincov a divú zver. Vedela, že ju čochvíľa dobehnú, no spoliehala sa na náhodu.

            Šaty mala špinavé, od potu prilepené k telu. Tvorili akúsi schránku, druhú kožu, na ktorú sa lepili špina a slzy, akokeby ju chceli chrániť. Oči od plaču puchli a červeneli, nohy jej začínali tuhnúť. V tom zakopla o kameň a spadla na zem. Hlava jej šla prasknúť, ozýval sa v nej dunivý tlkot, tisíce kováčov búšiacich do mozgu kladivom. Na čele mala veľký škrabanec, dlhý ako prst. Údery srdca cítila aj v krku, z čoho jej prišlo zle. Nevládala vstať, necítila spodnú časť tela, zrejme si vyvrtla členok. Nikdy nechápala prečo, no nedokázala cítiť bolesť. Len tú psychickú, tú najbolestivejšiu.

            Beznádejne sa obzrela, pričom jej do tváre padli spotené, špinavé vlasy. Civeli na ňu traja obrovskí, svalnatí čierni psi, s modrými obojkami. Cerili zuby, vrčali a pomaly sa k nej blížili so vzpriamenými chvostmi. To čo ju ovládalo opäť pomizlo, opäť sa jej prinavrátila hrdosť, prevyšujúca kráľov a opäť sa rozhodla. Hrdo dvihla hlavu a snažila sa na nich zazerať čo najľahostajnejšie. Zovrela pery zaliate krvou, dostala chuť zvriesknuť, alebo sa rozosmiať. Z rozbitého nosu tiekla krv, letmo ju utrela do rukávu pokrytého záplatami. Za vrčiacimi zvieratami sa blížil tieň. Vysoký a robustný, tieň dospelého muža s rubášom, klobúkom a vychádzkovou palicou ukončenou ostrím. Začala sa škodoradostne smiať a sama nevedela ako, vyštekla:

            „Vitaj, Kirgio! Stále lovíš bezbranné ženy ako srny čo? Chytáš ich do svojich magických pascí a zahaľuješ ich mysle tieňom?! Ty špina! Bez kúzel by si nezviedol ani strigu! Pre teba je láska kúzlo však? Áno, láska je magická, ale na takú mágiu nie sú potrebné skúsenosti alebo zvitky, či knihy, ale poznať svoje srdce! Srdce, ktoré tebe niekto zožral! Možno ty sám, ty zver! Konečne ťa vidím v plnej kráse! A chceš vedieť ako vyzeráš? Ako divé prasa na dvoch nohách, chránené psami! Odčaruj ženy čo s tebou žijú a uvidíme koľké pomrú od strachu a koľké sa vrhnú do studne! Si sprostý, ľutujem, že vidím!“

            Postava v čierno-sivom rúchu na ňu pohŕdavo zazrela a pľuvla jej do tváre. Žena od poníženia nahnevane vykríkla a ovládol ju známy pocit, túžba po jeho krvi. Aké krásne boli sny, keď ho videla topiť sa vo vlastnej krvi a túžbe po pomste.

            „ To je všetko čo dokážeš ty hlupák?! Som pre teba tak hanebný a nechutný tvor, že sa ma bojíš dotknúť?! Alebo len máš strach mi ublížiť?! Iné by si zaživa stiahol z kože a mňa len opľuješ?! Odíď do Priepasti a zhni!“

            Snažila sa ho opľuť tiež, no trafila len kožené, pokované čižmy. On sa so škodoradostným úsmevom zohol a nasilu ju chytil za sánku až to prasklo. Stískal tak pevne, akoby ju chcel v rukách rozdrviť.

            „ Ale kdeže, ty si práve jedna z výnimočných bytostí. Myslela si si, že ma tým tvojim prestrojením oblbneš? Hah! Vždy si bola naivná, tvoja najväčšia chyba! Mňa len napadlo, že by bolo škoda takej peknej tváre. Nestiahnem z teba kožu, iba z tváre, čo povieš?“

            Povedal to hnusne milo a smutne, vytiahol maličký nožík. Uhryzla ho. Z dlane mu začala tiecť krv. Cerila zuby ako dravec, chcela ho uhryznúť znovu.

            „ Už viem kam mizli všetky ostatné ženy z tvojho háremu! Zabíjal si ich, keď prišli na to kto v skutočnosti si však?!“

            Zasmial sa a milo jej poklopal po hlave.

            „ Pozrime sa, niekto tu vie uvažovať!“

            Obzrel si krvácajúcu ruku a dal ju oblízať psom.

            „ Vidíš? Sama si odpovedala na svoju otázku. Si len hryzúca štvaná zver, ktorá uteká pred osudom. Bude hlúposť ti stiahnuť tvár, mám však lepší nápad! Určite si nikdy nezistila čo sa v tebe skrýva. Ani ja som o tom nevedel a trvalo dlho kým som na to prišiel. To čosi, je veľmi nebezpečné pre mňa a moje postavenie. Takže sa spolu zahráme! Veď ty máš rada hry, no nie?“

            S úsmevom nad ňou vystrel ruky a začal nezrozumiteľne bľabotať, pričom si navliekal kožené rukavice. Po tele jej prebleskol mráz. Horšie ako smrť mohlo byť už len prekliatie. Veľakrát videla ako sa také prekliatie robí na iných ľuďoch a ona bola jeho ďalším terčom. Oči mal černejšie než priepasti v horách a modrá obloha sa začala meniť. Prichádzala búrka, vietor silnel, okolie schlo.

            Slzy jej znovu zaliali tvár, no tú mala stále vážnu. Ak by pozbierala slzy čo za život vypustila, vytvorila by mnoho nových morí. No teraz si uvedomovala, že koniec je blízko, koniec po ktorom stále tak túžila. Z jeho rúk vychádzal čierny dym, ktorý ju úplne obkolesil. Smrdel ako spálená koža a začali ju štípať oči. Pocítila nepríjemné chvenie v celom tele, akoby sa svaly a všetko pod kožou dralo na povrch. Kričala. Orgány jej stiahlo ako obviazané opaskom. 

            Padla na štyri.

            Toto je bolesť.

            Pravá a tak dlho schovávaná.

            Chcela vracať, no okrem zvláštnych zvukov z jej tela nevyšlo nič. Mučivá bolesť jej prechádzala celým telom, akoby jej ktosi do brucha nasypal žeravé uhlíky. V hlave znel známy hlas, vzdialený a tajomný. Tie slová, ktoré si stále vrývala do pamäti a ktoré ju doteraz udržali pri živote.

            Neboj sa, som s tebou!

            Cítila ako jej rastú kosti, krivia sa hnáty, ako rýchlo chudne a mení sa na príšeru z kostí, obalených kožou. Pod pokožkou sa čosi hýbalo, od ramena k prstom a od pása k pätám. Tvár stratila plnosť a krásu, vyskočilo jej plno vrások podobným jazvám a koža jej zošedivela, rovnako aj jej čierne vlasy. Videla, ako jej plno vlasov začalo padať a chcela beznádejne zakričať. Neprirodzene tenké hrdlo však mala zovreté. Krásne biele zuby sa menili na ostré výčnelky podobné zúbkom na píle, jazyk sa zašpicatil a predĺžil. Uši mala vyššie a ostrejšie, miesto nechtov narástli dlhé pazúry a lícne kosti nechutne vystúpili von. Šaty mala dotrhané, viseli na nej ako zhnitá handra. Čierny dym zmizol a až teraz sa zazrela na hladine jazierka. Krajinu preťal beznádejný výkrik. Hlas mala tenší a priškrtený, výkrik vydesil mnoho zvierat v okolí, no bolesť už necítila. Cítila nekonečnú hanbu a ľútosť zo samej seba. Čakala, že prekliatie neprežije.

            S bedákaním si ohmatávala telo a tvár, vlasy a špicatý nos. Z jazera na ňu rovnako beznádejne hľadela mŕtva starena, škaredšia a odpornejšia než tie o ktorých počula v strašidelných povestiach. Bála sa samej seba, miesto očí ležali v jamkách len dve obrovské čierne gule. Kirgio sa smial. Čupela s tvárou zaborenou medzi kolenami a trasúc si objímala nohy, tenké ako konáre.

            „ Tak čo Banší? Tvoja sloboda! Oslobodil som ťa nielen od smrti, ktorá ti hrozila, ale aj od toho čo sa skrývalo v tebe. Mala by si mi byť vďačná, ty suka! Teraz môžeš ísť kam chceš, ale radil by som ti ostať tu a užívať si tú tvoju slobodu, len zvieratám ani ničomu sa neukazuj na oči. Myslím, žeby si odplašila aj strigu. Ja sa radšej poberiem, lebo mi z teba prišlo neskutočne zle,“ dopovedal so smiechom a otočil sa napodobňujúc vracanie.

            Banší pomaly a beznádejne zdvihla hlavu a začala si prezerať ruku. Odrazu pocítila ako do nej zo vzduchu vchádza tajomná sila, jej telo začínalo zelenkavo svietiť. Pozrela na oblohu. Vzduch nad ňou sa točil. Zovrela ruku v päsť. Čosi v dlani jej začalo svietiť. Už sa necítila byť hrdá, nepočula žiaden hlas vo svojej hlave, ale bola rozhodnutá. Ostal v nej už iba jeden pocit. Túžba po krvi a mäse. Nevidela spomienky, zlosť, radosť, dobro, zlo, videla len cieľ, ktorý sa hýbal.

            „ Veľká chyba, hrozná pomsta!“ zasyčala zvonivým a hrubým hlasom, hrôzostrašne vycerila zubiská a to čo skrývala v dlani mu zasiahlo hruď. Po prvý krát sa ústa černokňažníka skrivili od nekonečnej hrôzy a lesom prešiel hrôzostrašný výkrik plný beznádeje sprevádzaný kňučaním psov. Mnoho vtákov vzlietlo a už sa do hniezd nevrátilo.