Dvere sa prudko roztvorili. Vošli štyria robustní muži ovešaní kožušinami, akiste príchodzí zo severu. Na chrbtoch im poskakovali krátke meče s čepeľou nie širšou ako lakeť poriadneho chlapa, zahalené v jednoduchých vačkoch zo sobej kože.

            „ Pálenku, štyrikrát! A poriadnu, nech páli ako oheň! Žiadnu slabučkú žbrndu!“ zabručal prvý z nich a položil pokovanú prilbu obkolesenú kožuchom na stôl. Zvyšok bandy ho nasledoval a posadali za prázdny dubový stôl pre osem osôb. Krčmár si netrpezlivo odpľul a spod pultu vybral päť sklenených pohárikov. Zaraz ich naplnil, jeden hodil do seba až ho striaslo a zvyšok priniesol na tácke novým hosťom.

            „ Uhni krpec!“

            Malý jazvečí zveravec, ktorému čosi vypadlo z ruky šiel ihneď krčmárovi z cesty, pričom rýchle zastrihal fúzikmi a naďalej znepokojene šmátral vo vreckách a prebleskoval očami po podlahe. Zveravcov tu nikto nemal rád. Veď to ani neboli ľudia. Telom človek, hlavou zviera. Kto by už len zniesol pri sebe také čudo? Tunajšia krčma prijímala každého. Potrebovala z niečoho fungovať a zveravci zvykli platiť zlatom.

            „ Hej, krčmár!“

            Vysoký chlap so širokými plecami, akiste ich vodca, vstal a podišiel ku krčmárovi . Na ramená mu položil svoju širokú labu, hostinskému sa takmer podlomili kolená. V druhej ruke mu zahrkotal mešec naplnený čímsi kovovým.

            „ Máš šťastie kamarát! Daj nám dobrú izbu, jedlo ešte lepšie a urobíme z teba boháča. Plný mešec bronzových drachiem! Čo ty na to?“

            Krčmár vypúlil oči, najprv na mešec a potom na severáka. Tvár mal guľatú a červenú, pokrytú vrstvou špiny a potu. Väčšina Indurrských krčmárikov vyzerala presne takto, podobali sa ako vajce vajcu. A mnohokrát pili viac ako ich hostia. A prečo aj nie? Veď to všetko patrilo im a sami sebe platiť nemuseli, ak ich hostince nepatrili grófstvam alebo samotnému kráľovstvu.

            „ Dobrú izbu? Dobré jedlo? Veď je to samozrejmosť do šľaka! Hosť do domu, radosť do domu! Murdyla! Postaraj sa o týchto pánov, a radím ti čo najlepšie, bez jedinej chybičky! Takýchto vzácnych hostí sme tu nemali už dlho! Páni prišli určite až z ďalekého severu, mám pravdu?“

            Opäť bol veľmi blízko pádu a siahol po mešci. Severák ho však s úškrnom odtiahol a schoval do koženej kapsy pripnutej k opasku. Krčmárovi sa od sklamania zvraštila tvár a začkalo sa mu. Oči sa mu otáčali ako ručičky na ciferníku a stále mal zvláštny, neprítomný pohľad. 

            „ Najprv práca, potom pláca. Myslím, že tak nejako sa to hovorí tu na juhu. Neboj sa, svoj poklad dostaneš. Ale až zajtra! A teraz nám daj najesť! To najlepšie čo...ehm...tuná máš!“

            Krčmár ešte raz zavolal na ryšavé dievča s pehami obšmietajúce sa vzadu pri peci. Nemohlo mať viac ako dvadsať rokov. Široké boky, vyššia postava, na dievča široké ramená a objemnejší pás. Na prekvapivo peknej tvári mu zažiaril úsmev a s nezakrývanou veselosťou sa dalo do práce. Krčmár ho predtým ešte stihol štipnúť do zadku a kašľavo sa zachechtal.

 

            Nebolo tu plno ľudí. Žiaden známy hostinec a nebol ani veľmi obľúbený. Zvonku pripomínal skôr drevenú chalúpku a zvnútra chatu drevorubačov. Severákom to však bolo jedno. Ich úloha bola tu, nie inde. Tu, v tajomnom hrade na severe Argosu, o ktorom kolovalo mnoho legiend a strašidelných historiek. Práve na týchto miestach sa kedysi odohrali hrozivé súboje proti severu.

            Dlháň si zapálil fajku a smial sa s ostatnými na ich doterajších príhodách. Krčmou preletoval dym ohňa blčiaceho v murovanom kozube, kyslastá vôňa moču zmiešaná s príjemnou vôňou dreva. I keď bol hostinec malý, predsa to tu žilo. Ani trubadúri tu neboli potrební. Od steny k stene sa niesla vrava zmiešaných hlasov, z ktorých vodca severákov ľahko usúdil, že hosťami sú ľudia z Cirytu. A tí boli zo všetkých najzvláštnejší. Jediný národ žijúci blízko severných lesov vo vytesaných skalách. Majstri sochári, výborní remeselníci a výrobcovia korenia. Len reč mali zložitú. Doteraz sa nenašiel človek, ktorý by dokázal ich reč preložiť. Mnohým ušiam to znelo ako drkotanie zubami.

            „ Pamätáte sa na jeseň pred troma rokmi? To bol ale masaker!“

            „ Presne, hotové jatky. Mnohí sa doslova brodili v krvi. A tá búrka! Milujem búrky.“

            Zavzdychal jeden zo severákov s dlhými ryšavými vlasmi a zložil si hrubé rukavice z kožuchu svišťa. Na juhu bolo teplejšie ako u nich, i keď v krajine vládla zima.

            „ A to ti bolo len koľko, päť obrov?“

            „ Nie. Šesť! A ak by vtedy neprišli Ythirský strážcovia, skončilo by to oveľa horšie! Pamätáte na toho bieleho rytiera s čiernym rohom? Ten čo keď zatrúbil prinútil stromy ožiť. To obrisko ho zašliaplo ako larvu, ako mravca! Sú to svine tí ľadoví obri!“

            Murdyla práve priniesla štyri drevené poháre naplnené zelenkastým mokom s trochou peny. Severáci na to nepozerali dvakrát nadšene. Dlháň to ovoňal. Zvraštená tvár hovorila za všetko.

            „ Do čerta! Vonia to ako šťanky! Ale pili sme aj horšie veci, však mám pravdu? Tak, na zdravie chlapi!“

            Zelená tekutina, hustejšia než voda im stekala po tvári, po fúzoch, na šaty, na stôl a na zem, až kým poháre nevyprázdnili úplne. Potom si naraz spoločne odgrgli a rehotali sa.

            „ Poviem vám, voňalo to hrozne, ale chutilo ešte horšie! Ako zhnitá voda v ktorej sa vykúpal trol, aspoň taký dvadsaťročný. Humus! Ale už sa teším na jedlo, cítiť, že to tu pripravovať vedia.“

            Všetci takmer naraz potiahli nosmi. Veľa hosťov ich pozorovalo spoza tanierov. Bola vzácnosť uzrieť ľudí zo severu, tí na juh nechodili často. Stáli totiž v neustálom obkľúčení zlých vladykov, pánov severu. Pariace sa mäso na drevenej tácni plávalo v rukách dievčiny k vyhladovaným mužom ako na rozbúrenom mori. Ona sa však nebála, že spadne. Naďalej tancovala rukami so širokým úsmevom na tvári. Až teraz pochopili, že musela byť kedysi lesnou nymfou. Zasmiali sa nad myšlienkou ako asi ju zviedlo to pračudesné krčmárisko.

            Veľký, dohneda pečený diviak obklopený varenými zemiakmi pristál priamo pred ich nosmi. Hotové jedlo pre kráľa.

            „ Veru, jedlo tu majú skutočne dobré! Takéto v hocijakom hostinci nezoženieme. Tak bratia, nech praskajú kosti!“

            Všetci si privoňali a vrhli sa na mäso. Jedli prirodzene rukami, nože a  iné zbytočnosti používala len šľachta a inteligencia. Iní ľudia sa nechceli zaťažovať ničím čo by ich skracovalo o čas. Lámali kosti ako konáriky, do úst si pchali celé kusiská, už ich sledovala takmer celá krčma. Severáci prestali jesť.

            „ Čo je? Niečo sa vám nepáči?!“

            Dlháňove oči prebehli miestnosťou s takým výrazom, že sa hostia vrátili k svojim činnostiam, mnohí s klepúcimi sa zubami. Veď títo ľudia zo severu ničím nepripomínali ľudí. Len výzorom. Prečo je v ich očiach toľko krvi? Prečo v nich horí plameň klamstva a pomsty? Jedli ako zver. Do úst si pchali aj kosti a po chvíli po diviakovi neostalo ani stopy, len hŕstka tuku na tácni. Hostinský k nim pristúpil, no dodržiaval zvlášť bezpečnú vzdialenosť. V miestnosti bolo cítiť strach. Aj úsmev nymfy pomaly chabol, no kútiky stále neboli vo vodorovnej polohe.

            „ No tak ľudia! Prečo je tu také ticho? Zabávajme sa, nie? Veď je tu hostinec dofrasa!“

            Krčmár zbledol, preglgol a prehovoril k ostatným hosťom.

            „ Veru, pán má pravdu. Čo sa deje? No, tak, bavte sa!“

            Na krčmárovo šťastie hostinec opäť ožil. Dlháň si ho privolal.

            „ Jedlo bolo výborné, to uznávam. Ale ak sa nás pokúsiš aj nabudúce otráviť tým močom v pohároch tak...!“ šepkal a udrel rukou do stola zvierajúc dýku, ktorou si vyberal zvyšky mäsa spomedzi zuby.

            Hostinským to trhlo, rýchlo sa však spamätal. Usmial sa, mierne sa uklonil a povedal:

            „ Ako pán ráči! To Murdyla, ona čapovala. Často si zmýli nápoj pre zveravcov s kvalitným pivom. Ale ja ju potrestám!“

            „ Ha, len to nie! S nymfami sa nezaobchádza ako so zverou.“

            „ Tak vy už aj viete, že je to nymfa?“

            Zbledol ešte viac a potiahol si golier, akoby sa mu dýchalo odrazu horšie. Poobzeral sa vôkol seba a zašepkal.

            „ Neprezraďte ma, prosím. Všetko čo chcete vám dám zadarmo, len ma neprezraďte! Ak sa niekto dozvie, že tú nymfu využívam ako slúžku, ihneď to ohlási a zavrú ma!“

            Dlháň sa zasmial a ďalej si špáral dýkou medzi zubami.

            „ Tu sú samí tupci! To si vážne ešte nikto z nich nevšimol, že je to nymfa?“

            „ Nie. Všetkým hovorím, že je to len moja posadnutá žena. Alebo začarovaná, podľa toho čo za hosťa sa pýta. Keď je to...“

            Nedopovedal, lebo dlháň ho chytil za golier a pritiahol si ho až k tvári. Pomalým šepotom mu vravel:

            „ Len čo odídeme, tej nymfy sa zbavíš! Nevieš si predstaviť, aké ponižujúce je pre nich slúženie takému prasaťu ako si ty! Rozumel si? Lebo budeš mať obrovské problémy!“

            Biely krčmár sa triasol ako osika a rýchlo kýval hlavou až drkotal zubami. Dlháň ho s úsmevom pustil.

            „ Starajte sa o svoje veci! Nechceme problémy!“

            Zahriakol opäť sa prizerajúci hostinec a ďalej sa rozprával s druhmi. Ľudia začali pomaličky odchádzať.

 

            „ Tak, tuná je vaša izba.“

            Krivé dvere s pozbíjaných dosák sa sprevádzané vŕzganím otvorili a oslepil ich príval slnečných lúčov. Zacítili perie a obilie. Keď si zvykli na svetlo, nazreli dnu. Po zemi sa váľalo špinavé seno, mnoho potkanov zaliezlo do svojich skrýš v stenách a strope. Krčmár naháňal sliepky sediace v sene a hádzal ich z okna do ich kurína. Popritom popučil mnoho vajíčok.

            „ Toto, že má byť tvoja najlepšia izba?! Klameš!“

            Dlháňom lomcoval hnev a s tasenou dýkou sa priblížil k nič netušiacemu krčmárovi. Ten sa obzrel a od ľaku takmer skamenel. Ihneď sa bránil.

            „ Pri...pri...prisahám, p...páni. Nie j...ja, ale v...vy s...te pri...pri...šli k...ku mne. A o m...m...mojom ho...hos...hostinci ne...nenáj...dete bájne chýry... je to skôr hostinec pre spodinu! Preto sme sa čudovali keď ste ho navštívili. Neubližujte mi, ja...ja nič lepšie nemám!“

            Sálal z neho citeľný strach, pokľakol a dvíhal trasúce sa ruky nad sklonenú hlavu. Dlháň sa zasmial a vsunul dýku do pošvy.

            „ V poriadku, môžeš odísť. Ale pamätaj. Skoro ráno nám nachystáš jedlo a pivo na cestu a dobre sa postaráš o naše kone priviazané o plot pri chlieve! Rozumel si?“

            „ Áno, môj pane!“

            Krčmár si hlasne vydýchol a vyšiel z miestnosti. Severáci sa s hnusom pozerali na miestnosť, kopali do slamy a dupali po schovaných potkanoch.

            „ Príšerné miesto! Veľmi dobrú skrýšu si ten parchant vybral! Ale zajtrajšieho obeda sa už nedožije.“

            „ Práve preto bude jeden strážiť vchod, aby neubzikol. Ghôle, ideš prvý. Budeme sa striedať. Potom pôjde Rhyo, Lenus a až tak ja. Ráno ho chytíme a vyrazíme naspäť na sever, do obedu musíme byť v prístave. Ak tú vec nebude mať, pôjde s nami a bude ľutovať, že žije!“

 

            „ Dúfam, že je všetko pripravené hostinský, presne tak ako sme sa dohodli!“

            „ Áno pane, všetko máte v týchto vakoch,“ povedal triezvejším hlasom a ukázal na štyri pozošívané kožené vaky naplnené mäsom, syrom, chlebom a mechmi s vodou. Dlháň bol spokojný, no ešte na chvíľu sa priblížil ku krčmárovi.

            „ A nezabudni, že máš prepustiť nymfu. Lebo ak nie, ja sa o tom dozviem! A draho za to zaplatíš!“

            „ Ako si pán želá! Nie je problém v týchto časoch nájsť slúžku, no táto aspoň nepýta plácu a nesťažuje sa.“

            Dlháň sa zaškeril, odpľul si na podlahu a už s vakom na pleci vyšiel von. Jeho druhovia ho nasledovali. Krčmár si vydýchol a vypil pohárik Indurrskej pálenky.

 

            Severák nasledovaný druhmi kráčal smerom k chlievu, kde ich čakali kone a ich druh Lenus držiaci veľký, hýbajúci sa mech.

            „ No tak, netrhaj sebou toľko, lebo ťa uspím nepríjemným spôsobom!“

            Pichol do mecha svojim širokým mečom, mech zjojkol ale prestal sa hýbať. To čo sa v ňom skrývalo rýchlo a vystrašene dýchalo.

            „ No Lenus, vypusť tú potvoru!“

            Široký chlap s čiernymi vlasmi vo vrkoči rozuzlil povraz na mechu a vytiahol jeho obsah. V rukách mu visel malý zveravec jazvec oblečený v jednoduchej žobráckej róbe zloženej z bledej košele a nohavíc so záplatami. V čiernych očkách mu zaiskrilo, lomcoval ním obrovský strach.

            „ Tak čo krpec? Musím uznať, skvele si sa zamaskoval! No na takých stopárov ako sme my proste nemáš! Myslel si si že tvoj smrad nevyčucháme ty šteňa?! Cítiť ťa je na míle! Tak kde to skrývaš hajzel?! Hovor, lebo ťa začnem pomaličky krájať tupým nožom, odspodu po vrch!“

            V rukách sa mu zablysla čepeľ noža, nápadne sa podobajúceho na sekáčik na mäso. Ešte na ňom stála zaschnutá krv, čepeľ bola príliš vyštrbená a v okolí rúčky hrdzavá. Trasúci sa zveravec preglgol a sklonil hlavu. Nedokázal zo seba vydať ani hlások.

            „ Prehľadal si ho Lenus? Nemal tú sprostú vec pri sebe?“

            „ Veru nie! Buď ju niekde ukryl, alebo má v oblečení tajnú skrýšu!“

            Dlháň ho s rukami za chrbtom obchádzal, ostatní, okrem Lenusa pripravovali kone. Severák pomaly strácal trpezlivosť, zvieral nôž stále tuhšie a tuhšie.

            „ Nebudem s tebou strácať čas! Máš na výber! Buď mi to prezradíš teraz, a zomrieš bezbolestne, alebo budeš príšerne trpieť, vytiahnem to z teba ako žihadlo a nechám ťa po hlavu zakopaného v mokrej zemi kdesi na kopci hniť! Tak hovor!“

            Bodol celou silou blízko jeho hlavy do dreva, jazvec sebou trhol a Lenusovi takmer vypadol z ruky.

            „ Drž ho pevne! Títo hajzli sú neskutočne rýchli!“

            Zveravec začal fňukať, ale stále bol ticho. Prešlo už mnoho času, slnko už stálo nad vrcholkami vzdialených vrchov.

            „ Sám si si vybral! Lenus, podrž mu ruku tam pri tom stĺpe!“

            Lenus mu surovo vyrovnal ruku a pridŕžal pri stĺpe tvoriaceho plot. Jazvec skučal, trhal sebou, ale nepovedal nič. Severák hodil dýku. Zapichla sa tesne vedľa dlane.

            „ Ďalšia bude presnejšia. Tak hovor!“

            Zveravec mlčal, no triasol ním smrteľný strach. Severák mlčky obdivoval jeho odvahu. No predsa sa chcel zahrať. Vyžíval sa v utrpení druhých.

            Ďalšia dýka. Blízko ukazováka, trafila len malinký kúsok. Drevo poškvrnila prvá krv. Jazvec zaťal zuby a stále mlčal. Severák k nemu hnevlivo pristúpil.

            „ Vybral si si! Odteraz nie sú žiadne pravidlá! Drž ho poriadne Lenus!“

            Dýka sa krútila vzduchom a tesne pred dlaňou ju čosi odrazilo na cestu. Šíp. Drevený šíp s kamenným hrotom zakončený perami z bažanta. Severák rýchlo trhol hlavou smerom k miestu kde sa mohol skrývať neznámy lukostrelec. Vzal do rúk ďalšiu dýku, no aj tú mu už z ruky odstrelil ďalší šíp.

            „ Rhyo, Ghôle, luky! Dostaňte toho smrada nech je to ktokoľvek!“

            Severáci prirodzene poslúchli a pálili smerom odkiaľ prileteli dva šípy. Práve tam stáli mohutné kry obkolesujúce stromy. Žiaden výkrik, akiste netrafili. Vzduch preťalo svišťanie šípu o chvíľu sprevádzané Rhyovým chrčaním. Zrútil sa na zem objímajúc rukou šíp trčiaci z krku. Zem pod jeho telom sa farbila na červeno, neprestával chrčať.

            Netrvalo dlho a už ležal aj Ghôle, no šíp ho trafil presne do srdca, takže padol bez slova ako zhnitá hruška na zem. Lenus a vodca severákov sa skryli za hrubočiznú stenu chlieva.

            „ Vylez ak sa nebojíš! Na diaľku je každý pán, poď sa postaviť zoči voči! Alebo máš nasrané v gatiach?“

            Na zveravca, ktorého Lenus zvieral okolo krku vodca zabudol. Aspoň na chvíľu si mohol vydýchnuť. Spoza vysokých kríkov vystúpila postava, mohutnejšia než mali severáci. Jej odev tvoril hrubý, kožený varkoč, kožušinová vesta a plátové náplecníky. V neľudsky hrubých rukaviciach zvierala luk, hrubší ako zvykli byť. Spoza hlavy jej vytŕčala čepeľ mohutnej sekery pripevnenej k chrbtu. Tvár jej halila kapucňa, takisto z kožušiny, no veľkosť hlavy prezrádzala, že bytosť kráčajúca k nim nie je človek. Vodca pomaly vystúpil spoza dreveného múru a vytasil meč.

            „ Tak sa mi to páči cudzinec! Ten kus dreva čo držíš v rukách už môžeš zahodiť!“

            Pomaly blížiaca sa postava luk zahodila, no nespomalila, nezodvihla hlavu, nezmenila pohľad. Jej ruka siahla za chrbát a iný by nestihol ani okom mrknúť, už zvierala sekeru. Veľkú, normálny človek by ju neudržal, ako sekera drakobijcov. Pár metrov pred severákom zastala a zodvihla hlavu. Spod kapucne svietili hnedé, neľudské oči, so sivými zreničkami oválneho tvaru. Veľké oči, ako slivky či marhule. Severák zaváhal.

            „ Čo si do čerta zač?!“

            Bytosť voľnou rukou chytila okraj kapucne a zložila ju na chrbát. Severák zmeravel od údivu. Bytosť mala hlavu veľkú, no nie guľatú. Pleť očividne tmavohnedú, až čiernu, vlasy zopnuté drevenou sponou dozadu a dlhú bradu posplietanú do vrkôčikov. Z neľudských úst mu z dolnej pery slabučko vytŕčali hrubé ostré rezáky. Z hnedého nosiska vychádzali kúdole dymu, bola zima.

            „ Aby ťa hrom vzal! Veď ty si org! Ako to, že sa také zradné plemeno dostalo sem na juh?!“

            Bytosť sa zaškerila, premerala si protivníka rýchlym, pohŕdajúcim pohľadom a prehovorila hrubou, ale zrozumiteľnou ľudskou rečou.

            „ Neprirovnávaj ma k orgom severák! K tým už nepatrím. Tí slúžia zlu a pohrome! Ja patrím k olegom a tí sa zbavujú špiny akou si ty! Cítiť ťa je na míle!“

             Severák zasyčal a zaujal bojový postoj.

            „ Takže ty aj vieš ku komu patrím? Oleg! Ešte väčšia špina ako org! Pastieri príšer, aby ťa mor zhltol ti nepodarok prírody!“

            Rozbehol sa naňho s namiereným mečom, no oleg stál s neskrývaním pokojom. Keď už bol muž na dosah, celou silou ho kopol do hrude. Odletel dobrých pár metrov, prerazil ohradu a spadol do blata v chlieve. Oleg sa oprel o sekeru.

            „ Tak kto tu je špina? Ja sa na rozdiel od teba v chlieve nekúpem! A aspoň mi ukážeš svoju pravú podobu!“

            Severák vstával s veľkými ťažkosťami. Z rúk sa mu parilo, syčalo, dymilo, celé telo si potieral bahnom. Koža sa mu roztápala, vo veľkých kropajach padala do blata sprevádzaná nepríjemným syčaním. Prasce ukryté v chlieve zdivene krochkali a kvílili, snažili sa vybiť mohutné bukové dvere svojimi hlavami. Muž vstal. Už na sebe nemal severácku výstroj, nemal mužskú tvár ani oči. Halili ho dlhé, čierne nohavice ukončené strapcami, dlhý, sivočierny varkoč s lebkou na hrudi. Hadie oči, plné nenávisti a túžby po krvi sa upierali na olega, pokojne stojaceho na ceste. Tvár pokrývalo mnoho jaziev a tmavých jašteričích šupín. Na hlave mal desať maličkých, no hrubých ostňov. Zasyčal.

            „ Teraz ťa postretne smrť o akej sa ti v živote nesnívalo!“

            Prikrčene sa rozbehol na olega, od opaska vytrhol dve zakrivené dýky s otrávenou čepeľou. Oleg bol už pripravený. Zdanlivý severák bol rýchly, len málo mu chýbalo k zásahu mohutného olega a ľahko sa uhýnal jeho úderom sekery. Vyskočil a vyceril hadie zuby. Oleg sa zahnal sekerou, urobil mohutný poloblúk a tupou stranou udrel príšeru do hlavy. Niečo prasklo, bytosť padla do blata. Vodca bandy bol mŕtvy.    

            Lenus vystúpil spoza múra, zvierajúc jazveca. Pod krkom mu držal dýku, no ruky sa mu očividne triasli. Oleg sa pomaly približoval.

            „ Stoj! Lebo túto zem pomočím jeho krvou!“

            „ Tak to v žiadnom prípade nedovolím! Taká chamraď akou ste vy, hlúpy kmeň Meňavcov zo severu musí vymrieť!“

            Čosi preťalo vzduch a zabodlo sa Lenusovi do čela. Ten bez slova odkväcol na zem zasiahnutý dýkou, no reflexne silnejšie zovrel jazveca, ktorý sa začal dusiť. Oleg k nemu rýchlo pribehol na pomoc. Oslobodený zveravec si šúchal krk a stále mal strach. Z veľkej zlosti kopal do hlavy mŕtveho Lenusa, no Oleg ho odtiahol.

            „ Na mŕtvych pomstu nevykonáš. Vykonal som ju za teba.“

            „ Za to ti patrí moja vďaka oleg. Volám sa Mirtan.“

            „ Ja som Urusiár, patrím k olegom žijúcim v neďalekých horách. A za záchranu neďakuj, zachraňovanie slabších je naša povinnosť.“

            Prikrčený oleg s úsmevom vstal a postrapatil jazvecovi chlpy na hlave mohutnou rukou.

            „ Prezraď mi však, Mirtan. Čo od teba tie svine chceli? Nevyzeráš na to, žeby si niečo vlastnil a Meňavci nezvyknú lúpiť. Počúvajú hrozného pána žijúceho v čiernej zemi a ten má pre nich veľmi špeciálne úlohy.“

            Jazvec sa oprášil, párkrát pootočil hlavou a zahľadel sa olegovi do očí.

            „ Máš pravdu, nechceli ma olúpiť. No sám uznáš, že sú tajomstvá, ktoré sa prezrádzať nemajú, ani priateľom a ani nepriateľom. Ak by si neprišiel, nechal by som sa rozsekať na kúsky, alebo si odhryzol jazyk, len aby sa nedozvedeli o tom čo nesiem.“

            „ Viem, počul som o vás, jazvecoch zveravcoch. Pretrpíte všetko, a je nemožné z vás dostať niečo o čom nechcete hovoriť. No ja by som ti mohol počas cesty pomôcť. Určite si tú vec neniesol tu, do Argosu. Tento kraj v sebe predsa len neskrýva nič vzácne, nič dôležité. Zváž ponuku čo ti dávam a ver, že nebudeš ľutovať. Pred chvíľou si videl, že zaobchádzať sekerou viem, dokonca aj s lukom a vo vrhaní dýk nie som o nič horší. No ak sa rozhodneš, že ma berieš, musíš mi prezradiť svoje tajomstvá. Som oleg, nie org, ja slovo držím, tajomstvá neprezrádzam. Určite si o olegoch počul.“

            Jazvec mlčal, šúchal si bradu a napäto uvažoval. Začal sa prechádzať hore dole, sem-tam si ešte kopol do ležiacich Meňavcov až sa po chvíli zastavil. Pomaly si premeral olega, opäť sa mu v očiach zaiskrilo.

            „ O olegoch som počul dosť na to, aby som poznal či sa ti dá veriť alebo nie. V očiach ti nevidieť nič zlé a ver, že taký jazvec zveravec má čuch aj na charakter! No z teba nesála žiadne zlo, ba ani pýcha či túžba po krvi. Len chuť pomáhať a robiť dobré veci. Rozhodol som sa. Poviem ti o svojom tajomstve, ale musíme byť za touto spráchnivenou dedinou. Nikdy nevieš kde sa schovávajú uši ľudí a tí sú zo všetkých tvorov najprimitívnejší, hneď chcú všetko vytárať a ublížiť tým druhým. Počkaj ma tu, musím si ísť po veci do mojej skrýše.“

            Zveravec sa vzdialil, oleg ho čakal opierajúc sa bradou o sekeru. Mirtan mal naozaj výbornú skrýšu na svoje veci, ešte včera si vyhrabal noru a tam všetko schoval. K olegovi sa vrátil oblečený v koženej veste, s malým mečom za pásom a štítom na chrbte. Na hlave mal drôtenú kapucňu. Už nevyzeral ako žobrák, ale ako malý bojovník. Aj oleg sa nezdržal prekvapenia a pri pohľade na zmenu jeho nového spoločníka zahvízdal.

 

            Dedina sa im pomaly strácala za chrbtom, ďaleko pred nimi sa mihotal les. Kráčali do kopca, po kamenistej ceste, zaprášenej a málo používanej. Po oboch stranách ležali mohutné polia.

            „ Tak počúvaj Urusiár. Ešte pred troma týždňami, keď som bol na Hrugských ostrovoch blízko severu ma zastavil záhadný muž zahalený v čiernom, potrhanom plášti, s palicou ukončenou vznášajúcim sa obsidiánom. A to ti je v dnešných časoch veľmi vzácny kameň! Určite sa pýtaš čo som robil na Hrugských ostrovoch, nuž, vyslali ma tam Erlionské kniežatá, zaslať posolstvo strážcom pamätníka. Niečo ohľadom toho nech zdvojnásobia hliadky, lebo na severe sa kujú veľmi nebezpečné plány. Bola búrka, silne pršalo, no toho človeka sa dážď ani nedotkol, vyhýbal sa mu. Už len tým mi prezradil, že nie je obyčajným človekom. Podal mi kožený obal, podobný do akých sa dávajú námorné mapy. Podával mi ho opatrne, so slovami: „bol si vyvolený Mirtan. Nastal dnešný deň, deň kedy sa veľa právd stane skutočnými. Teba si osud vyvolil, len do tvojich rúk sa ukladá dôvera skrytá v tomto puzdre. Zanesieš ho kráľom juhu, najprv v Indurre, potom v Argose a nakoniec v Erlione. Za žiadnych okolností si ho nenechaj vziať. Osud ti praje, nenechá ťa umrieť. Pošle ti pomoc, nečakanú, zvláštnu a vzdialenú. Neodmietaj ju! Možno ich príde viac no sám musíš vedieť, ktorá z nich je pomoc pravá. Možno tá, ktorú najmenej očakávaš.“ „a čo mám doručiť? Čo sa v tomto tu skrýva?“ „je to proroctvo Mirtan. Proroctvo záchrany a záhuby, smrti a pokoja. Utekaj, bež, zanes ho kráľom!“...vtedy som pochopil, že ten muž bol akiste legendárny prorok. Dovtedy som v nich neveril. A ak do mňa vložil dôveru, ihneď som konal. Utekal som, celé dni a noci, loďou som sa dostal sem a skončil som tu v Argose, kde si mi zachránil život. Najmenej očakávaná pomoc. Kto by už len čakal, že ma z pazúrov smrti vyslobodí práve oleg?“

            Obaja sa zasmiali a vydali sa ďalej na juh, do Indurry. Vošli do lesa. Nevedeli, že čiesi červené oči od nich nedokážu odtrhnúť zrak. Nečakali, že čiesi kroky pripomínajúce šelest lístia ich stále prenasledujú. Netušili, že červený záblesk niekedy prebleskujúci pomedzi mohutné koruny stromov je len chladná čepeľ meča.