Svet je mušľa

a ja ani len

zrnko piesku

na jej jazyku.

Koľko začarovaných právd

ukrýva každá ryha?

Každá krivka!

... a nešetrí, či

zmysel ovocie vydá.

Nie,

svet je klamlivý,

povrchný,

ja plávam nad tou

špinou špín -

jak sa vraví:

„Nad vecou",

po hlavách ľudí

s opicou.

Keď je hriechom

v agónií myslieť,

tak prečo pero

nedá sa chytiť

ako štetec?

Načo tak veľa riadkov

vo vlastných básňach,

keď

stačí precítiť vnútro,

múdrosti ňadrá?

Nerozumiem si.

A nechcem vysvetlenia,

chcem len vedieť,

čo vidím

a potom vidieť,

čo chcem:

liečivú záhradu,

v ktorej nieto tŕňa,

chcem báseň,

v ktorej nieto rým

a predsa je tým

najsladším opojením.

Chcem nemožné,

lebo som len človek.

Teda moje diela sú

ľudské...

a môj cieľ,

meniť srdcia ľudí,

je ako zatriasť dušou Boha,

lebo len on

každé jedno v lone budí

a to nedokáže sama

žiadna sloha,

žiadna ženská ruža,

žiadna Artemis.

Ani táto báseň

ešte nie je to pravé,

lebo som v podvedomí

pri vedomí.

Ale raz,

keď budem už len

zvnútra hľadieť stále,

verím,

že z posolstiev pôjde mráz

a moje priznania

nezožltnú apokalypsou,

ale budú večne

znieť hriešnou

anjelskou piesňou,

pod váhou priznania,

že sú súčasťou

ľudsky nedokonalého

imania.