Sú dni, keď myslím na smrť na rukách.

Nesie ich noc v šere zápaliek.

V tej chvíli zhorím na popol

a myslím na čas, keď som zotieral storočný prach

z nábytku v našom byte.

Vonku pouličné lampy zrezané do plameňa,

nám svietili do okien. Strážili naše sny a túžby

znásobené stokrát slovom rád.

Na lustri hniezdilo svetlo ako opustený vták.

Na záclonách spal biely sneh

a ja som si upratoval vo vlastnom srdci.

Ty si pri kávovárnej kanvici

prevárala naše spomienky

ako svedomie, do ktorého zasiahol blesk

a vypovedal to kruté neznesiteľné:  Smrť z kríža.

A Kristus vošiel do Sarajeva.

Herodova pýcha

zlomila sa na dve slová v jeden kríž

až plakal celý Jeruzalem.

pre ticho v básni, pre náš sen.

Čo viac chcieť? Myslieť na smrť na rukách.

Niesť noc v šere zápaliek. Zapáliť sa pre ňu

 ako cigareta. Skloniť pred Bohom s pokorou hlavu.

Zložiť sa do básne ako modlitba v dlaní.

Veriť, že láska zostáva pri nás, na svitaní.