Pohyb, bratia!
Z hodín sú minúty, i tie sa krátia
Druhom v zbraní, 
Čo v zákopoch život tratia
Pod dažďom žeravého olova, 
Nechránení...

Čujete to?
Brúsi kosu potvora!
Zubami škrípe, v odpornom úškrne
Čaká keď dych bratov ustrnie...
Nuž zničme ju, jej vládu skončime!

Nech ona hlási poplach!
Zabíja ona? Budeme i my!
Od Tatier po nížiny, 
Každého démona v našej zemi
Spáli hnev Boží na prach!

Podrážky zabubnujú na kov, 
Trupom-truhlou zaznie
Zvuk nebojácnych krokov. 
Pohnú sa piesty, zakašle motor
Strach vo vzduchu viazne, 
Srdcia búšia, no vlastne..
..smrť si nás všetkých počká.
A tak nie doma zavrieť očká-
Lež v boji zomrieť- je mi krásne!

Odlepia sa od zemi, 
Rovnakí, no zmenení. 
Z chlapcov muži, 
Letia svojej vlasti slúžiť. 
Vstriec smrti na pomoc bratom, 
Vstriec smrti, čo kosu chystá, 
Vstriec smrti pod padákom, 
Vstriec smrti, je im istá...

Smrť ma čaká, no vôľa žiť nechýba. 
Zomriem, niesom na pochybách. 
No s puškou v ruke a ohňom v duši
Olovom do čertov búšiť
Budem do posledného dychu, 
Do poslednej kvapky krvy,
smrteľného vzdychu!

Nadýchnem sa, stisnem krížik, 
Čas výskoku sa rýchlo blíži. 
Motory revú, zaznie zvon, 
Čas vzchopiť sa a skočiť von. 
Čas hrdinských činov. 
Čas výsadku nad otčinou.

Tichá motlitba prehluží hluk,
Odovzdávam sa do Božích rúk .
Do tvojich rúk porúčam svojho ducha ,
Nech povedie ma tvoja ruka !
Povedie do boja a domov z boja -
Živého čí mŕtveho - buď tvoja vôľa!

Nuž vyskakujem do ničoty, 
Padám temnou oblohou. 
Kilometre nad domovom, 
Nad otčinou nebohou.
Z lietadla vstriec istej smrti, 
Padák zbrzďuje môj let. 
Ponáhľam sa s puškou v ruke
Mojim bratom na pohreb.

Zacítim zem pod nohami, 
Kraj môj drahý, milovaný. 
Dávnych vekov duchom
dýcha Zem Slovenská presvätá. 
Od bolesti ledva vzdychá
Zničená je, bezkvetá... 
Toho kto ťa zmrzačil
Znesiem ohňom zo sveta!

Pozviecham sa, zbystrím zmysli, 
Púšťam myšlienky i city z mysli.
Výsadkár sa duchom stáva, 
Splývam so zeleným lístim.
Horiac v národ srdce sála, 
Čaká ma smrť a v smrti sláva.
V pohľade sa číri zverstvo, 
Splývam s rodnou krajinou, 
Bo pre ľudskosť nieje miesto
Za nepriateľskou líniou.

Rozhliadnem sa vôkol seba, 
Mesiac osvetluje noc. 
Vydávam sa na pochod
Bratom mojim na pomoc. 
Nezmierim sa s područou.
S otvorenou náručou
Života sa idem zriecť, 
Smrti kráčam naproti, 
Sláve uberám sa vstriec.

Zakrádam sa v nočnom tichu, 
Sticha, sťa duch kráčam vpred. 
Vzduchom zaznie rachot diel
Hľadím na ohnivý kvet...
Vzduchom letia kusy tiel, 
Roztrhané v desnom kriku...

Na zemi som v okamihu
Pritisnutý bez pohybu. 
Krížik držiac, daný mamou - 
Daj pokoj ich dušiam, Pane
Ovenči ich večnou slávou!
Navždy pre nich stíchli zbrane. 
Bojom žili, vojnou mreli
Hrdinovia, bohatieri,
Za svoj národ bojovali
Anieli ich povolali...

Po chvíli sťa po večnosti,
O život strachu okamih
V nočnom tichu, v pobožnosti
Prehluší mŕtveho vzdych
Hluk mlčanlivosti..
Sťa malé dieťa chvejúc ležiac, 
Pušku stíska, slzu roniac. 
V tvári pekelné muky, 
V prosbe k Bohu zložené
Trasúce sa ruky.

V zdesených zreniciach niet
Pre hrdinstvo miesta, 
Sláva vyprchala planá.
Len číra hrôza, pery neschopné viet
Vydýchnu v naposled ,,mama..“
V cudzom náručí, končí jeho cesta...
Držiac roztrhané telo, 
Roztrieštené slávy dojmy,
Ruky hladia mŕtveho,
Oči hľadia na horor vojny.