Jedného dňa zabudneš moje meno a budeme stáť v živote sami za seba, jeden bez druhého.
Teraz je to nepredstaviteľné,
predstava nedržať tvoju ruku,
nevidieť tvoj úsmev,
necítiť tvoju vôňu.
Privádza ma do šialenstva.
No jedného krásneho rána sa zobudíme a budeme musieť vedieť bez seba žiť.
Zabúdame na seba, pomaly, ale isto sa dostávame ku koncu.
Ako sneh topia sa naše chvíle, kým nezostane nič.
Prázdne lúky, biela už nikde.
No potom znovu všetko kvitne.
Pridať nový komentár