Cítim, čo nemôžem,v hrdle svojej hrče,v minulých životoch,v kmeňoch koreňov,prekliata šťastím pozerám skleneným okoma plačemdo vnútra. Od všetkého, čo sa nestaloduša uletela teplovzdušným balónom. Prach som,ktorého bolí (sa) dýchať;žena toľkých osudov...Ostáva už len precítiť
Nepatetické chyby. Objatia, bozky, dotyky, muži; to všetko som ja. Jeden preskakuje druhého, tretieho, piateho a všetci sú vo mne a ja v nich. Koľká štedrosť. Milovala som mužov. Ale len pár. Ležím v posteli. Čítam si dušu a spomínam na to, kým som bola kedysi, a ako veľmi som vedela milovať. A …
ľudské povlaky v izbách od tiel; šum reči, prúd realít. Pokoj zadlžený na tvárach od slnka - tieň. V jadre ticha je všetko. Aj ty. Nech ma neopúšťa, kým neumriem v matrixe. Podám končeky prstov, absorbujem Boha, v hranách bokov sa zaoblia tvoje prsty. ustatý hluk je stred každej melódie
Existenčné situácie sú dobré na to, aby človek zabudol na hlúposti, o ktorých si ešte pred nedávnom myslel, že sú jeho obrovským problémom. Už som tu týždeň. Našli sme Slovákov, ktorí nás povodili po okolí, poradili čo jesť, čo nejesť, čo piť a čo nie, na čo si dávať pozor. Ako sme sa dozvedeli,…
Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1">.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne…
Bezprostredná. Nahá. Hĺbka nádychov výdych búrky Kvapka dažďa – to som. Mlčanlivá a zmierená stvorená len na chvíľu možno skĺzne na zem možno sa vyparí Ani človek neexistuje dlhšie. Život je sekunda.
Keď si večer vyberám náušnice z uší, myslím na všetko pred tým, čo som tak veľmi chcela a na to, čo mám teraz. Sme len sami dvaja, s úsmevom. Dve zažnuté sviece pod vodopádom zo sprchy. Zažehnané historky a rozsvietené predstavy, mäkko ľudí, ktoré zapadá do seba bez slov a verejné tajomstvo nás…
otvoríš okno a vpustíš chlad víno je iné izba je tichá Hodiny tikajú myšlienky niečo hovoríš, nerozumiem chcem ťa ohriať a nerozumieš Všetko je dvojité – – občas sme sami. A niekedy sme aj sami so sebou. Za oknom Škára vo dverách a vyzutá koža Bosé stopy po oblečení Hlad Zápas…
Zhasnú okná a ostane zhon bez pohybu. Nechuť k žitiu, keď je ten druhý na mieste bez navštíveniek. Jednosmerná čakáreň. A kým si to človek uvedomí, sneh je už všade. Sneží. Len pod lampou. Lebo to je tak; pravda je vždy viditeľná. Aj prázdnu ulicu po nás bude vidieť niekto iný. Odraz tváre na skle…
Žily rúk nitky prstov kŕče dlaní a v nich ja tvoj dotyk - stotisíc mo(nu)mentov Kam vanieš? Teplý dych? Už nechcem neplakať. Na to sme ľudia ľuďmi, aby nás boleli duše.
Comments
Pridať nový komentár
zbytkov zvyšky (po slovensky) a Za oknom sa mi páči:)
to ja som neposlušná, ale opravím, ďakujem :) aj za feedback samozrejme.
Väčšinou zvyknem komentovať príspevky ostatných, aspoň nejaký ten svoj skromný názor alebo postreh napísať.. v prípade že úplne nerozumiem, možno i trochu fabulovať.. u tohto diela sa asi fakt priznám, že nemám žiadny názor. Je to také zložito jednoduché.. niektoré jednotlivosti ma zaujali ako napríklad, že hodiny tikajú myšlienky či zadýchané póry postele ale ako celok to nechápem, nedokážem k tomu zaujať postoj, nemám k tomu vzťah – a to ma desí, zároveň aj priťahuje ako k niečomu tajomnému, nepoznanému. Alebo si možno proste len poskladala pár zdanlivo nesúrodých slov náhodne k sebe a toto vzniklo... to je také úskalie modernej poézie, že úplne rúca hranice akejsi "objektívnej" estetičnosti, a teda je obtiažne posúdiť, či je autor génius alebo púhy "dadaista" (v hanlivom slova zmysle, ako to Gino rád používa :D) Rád by som sa teda dozvedel, či tvoja báseň (básne) má zmysel i ako celok alebo je len sledom jednotlivostí, za sebou idúcich pochodov tvojej mysle (čo vôbec nemusí byť na škodu).
Inak to sa mi len zdá, alebo si raz napísala, niečo v tom zmysle, že nemáš rada poéziu? ;)
chápem, úplne chápem čo hovoríš. a začnem od konca. vravievala som, že nemám rada poéziu, resp. že si myslím, že ju neviem písať. Dôvod je presne ten, ktorý si tak detailne opísal. mojim básňam celkom nerozumiem ani ja. teda nie nerozumiem. u mňa majú zmysel, ale nie slovný. skôr pocitový. proste pospájam slová do zvláštnych konštrukcií, ktoré vydávajú akýsi "dych" alebo emóciu. niečo ako keď cinkneš nožíkom o tanier a vznikne zvuková vlna. a o ten zvuk ide. nie o to, akou technikou som buchla nožíkom po tanieri.
ja osobne to považujem za hendikep, nie za nijakú genialitu, pretože som vždy mala problém dávať príspevkom "formu". sú to len také obrázky. konkrétne tento hovorí o nie celkom šťastnom milovaní :) ale neviem ti to pretlmočiť slovami. to je asi vše :) ďakujem krásne za zastavenie a za odozvu :)
Ok, dík za vysvetlenie. Teraz už budem snáď aspoň trochu vedieť, ako tie tvoje diela uchopiť. Nejde o význam ale o obrazy, ktoré to v nás vytvorí - to mi pripomína toho "exota" Rimbauda :)