V rámci veršovania na témy originálne pripájam aj ja jeden skvost slovenskej básnickej tvorby:

Jednorožce zelené,

svrbeli ich strmene.

Aj jedli už pomenej,

aj fŕkali tlmene. 

Ovos im už nechutil.

Čo ich papať donúti?

Prišli veru pohnutí

z ľudí sveta perutí.

Tak začali špinu brýzgať,

nemohli hlad viacej vystáť.

Ako obráti sa minca?

Iba všeliek, iba bryndza.

Poslali Pejka na jarmok,

bryndzu treba - už raz darmo.

Nepleťte si to však s karmou,

to len jednorožčie jarmo.

S jedným rohom nákup nesie,

ani nevie koľko presne.

Nevidí na koniec nosa,

Nečudo, že potkol on sa.

Pejka na máry už berú,

on však statný kôň je veru,

do zeme vyoral dieru,

bryndza čaká na premiéru.

Pejko plače, slzy roní.

Nenakŕmi on rod koní.

Ešte mu aj smutno z vôní,

a aj budík mu už zvoní.

Pejko šťastný pretrie oči,

niet ho viac už na úbočí.

Strach viac naňho neútočí,

len od neho plachtu zmočil.

Kričí: „Mama, pomoc ver!

Vo sne zelený som zver,

nechutil mi konifer.

bryndza dávala mi zmier.“

Mamka hladí Pejka nežne:

„Synku to je celkom bežné.

Nočné mory bryndza činí,

nejedz ju viac bez príčiny.“

„A ak chceš žiť v pokoji.

Byť tým, čo sa nebojí.

Treba miesto homolí,

vodičky sa napojiť.“