Milujem jeseň. Milujem aj zimu a vľúdny vzťah mám tiež k zvyšným ročným obdobiam, no jeseň jednoznačne vedie. Bola som jesenným človekom ešte skôr než som zistila, že milovať jar je strašné klišé. Jeseni teda nefandím preto, že sa chcem líšiť, ale preto, aká je.

A aká je? Na základke nás už dosť vytrápili slohmi s opismi jesene, preto nebudem písať nejaké otrepané kydy o stromoch odetých do farebných šiat. Hoci mám strašnú chuť priblížiť jej farby a vône opismi aspoň trochu. Jeseň je slnečné svetlo v žltých lesoch, ktoré ich úplne rozžiari. Jeseň je zobúdzanie sa do hmiel ťaživých pre oko, ale lahodných pre pľúca. Jeseň sú jablká, škvrnité a doudierané, vhodené na košíka ešte mokré od dažďa. Jeseň sú šišky a bukvice, ktoré z nejasného popudu kladiem na parapetu. Jeseň sú polia vyschnutej buriny, cez ktorú žiaria oranžové tekvice. Jeseň sú babie letá naťahané na červeni šípok, také tenké a na slnku napriek tomu také výrazné – a to som arachnofobik! Jeseň sú posledné poľovačky na hríby, je to mrholenie do vyblednutej trávy, neskosenej, lebo rastie príliš blízko pri pletive plota, je to závan dymu z páleného lístia, hoci páliť sa už nesmie, je to...

Nesmiem opomenúť, že práve v jeseni a nikdy inokedy dozrieva najlepšie ovocie na svete. Už len kvôli gaštanom by som ju milovala. A nesmiem opomenúť ani pagaštany konské, tú najmilšiu zbytočnosť, aká v našich zemepisných končinách rastie. Čerstvo opadnuté, voňavé, hladučké a hnedučké sú pastvou pre čuch, hmat aj zrak.

Jeseň je ale viac než to. Je to jediné úprimné ročné obdobie. Jediná časť roka, ktorá sa na nič nehrá. Prečo toľko ľudí verí radšej lživým prísľubom jari?

Jeseň je dobrá aj z praktického hľadiska. V tomto období otravné šesťnožce a osemnožce zaliezajú do škár a nechávajú svet nám teplokrvným. Hoci ani naša krv nie je až taká teplá, aby ustála klesajúce teploty, my si s chladom vieme poradiť oblečením. Neviem pochopiť, prečo túto výhodu jesene nikto neregistruje. Vy, milovníci leta, máte radi štípance od komárov a neraz aj čohosi horšieho, baví vás prezerať sa a vyberať si kliešte? Zároveň je jeseň obdobím, kedy sa čas zmení z letného na zimný – čo je jediné svetielko v temnote otravného ranného stávania.

Jeseň je ale aj pocit ohrozenia. Je to predzvesť katastrofy zvanej zima. Katastrofy, ako vieme, dočasnej, a v dnešnej dobe pre bežných ľudí už nie nebezpečnej. Napriek tomu sa staré inštinkty prebúdzajú a cítim nutkanie nosiť do komôrky, dopĺňať kopy polienok do krbu, pozbierať plody predtým, ako sa do nich zatnú pazúry mrazu. Jeseň je posledná možnosť doplniť zásoby. Obdobie, kedy z bezpečnej blízkosti dverí znepokojene pozeráme, či ten netvor zimy už nejde. Samozrejme, civilizácia nás pred ním ochráni, no stále tu zostáva príjemné mrazenie nad ohrozením, aké zažívame pri pozeraní hororu z bezpečia obývačky.

Jeseň je obdobie, kedy je každý jasný a slnečný deň darček, nie nudná samozrejmosť ako v lete. A my by sme ten darček mali prijať a využiť, lebo bohvie, kedy sa najbližšie naskytne príležitosť prejsť sa vonku a nebyť pritom súčasne zababušený tak, aby sme stratili svoje tvary. Jeseň je opatrná prechádzka v šušťavej záplave, ktorú nám poslali stromy, užívanie si posledných prchavých zvyškov svetla a tepla s vedomím, že keď slnko zapadne a teplo svetu vyrve, máme možnosť vrátiť sa do teplúčka do tepla domova. Jeseň je posledná možnosť prejsť tam, kde chcete stráviť nasledujúce obdobie prírodnej nepohody a obmedzeného vychádzania. Jeseň nás volá do bezpečia. Jeseň prehlbuje pocit domova, pokiaľ ho máte... a pocit neistoty a vnútorného chladu, ak domov nemáte.

A napokon, jeseň je istota. Každoročná záruka, že príde – na rozdiel od pravej zimy.

Jedna z málinko záruk, ktoré v živote máte. 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných príspevkov nájdete tu.