Jakcie. Tak to bolo, že? Tak si teraz hovorím. Jackie.
Kedysi som sa tak chcela volať. V časoch, keď ešte medzi najväčšie dôvody na nespokojnosť v mojom živote patrilo meno. Je vôbec možné, že som to bola naozaj ja?
Túžby. To je ten hlavný dôvod, prečo som takto skončila. Už asi viem, v čom je problém. Mala som ich proste primálo.
Existuje jeden výstižný citát. Ak chceme od života primnoho, dostaneme primálo, ak chceme primálo, nedostaneme nič. Ja som presne ten druhý prípad. Netúžila som po žiadnej hlúpej kariére, ani po úžasnom manželovi a perfektných deťoch (a koľko ľudí z tých, ktorých poznám, chce vo svojej nenažranosti oboje!) v pochabej spokojnosti, že mojim skromným želaniam by život mohol vyhovieť. To som však ešte netušila základnú pravdu, ku ktorej som sa dopracovávala v priebehu skoro dvadsiatich ôsmich rokov svojho života: Že ak niečo životu naozaj chýba, tak je to zmysel pre spravodlivosť.
Nie, nemyslite si, že som pre naplnenie svojich cieľov nič nerobila. Robila a koľko! Lenže v každej snahe sa raz dostanete do bodu, kedy už viac urobiť nemôžete – od tej chvíle je to už iba na šťastí a na iných. A to život využije na to, aby vašu snahu zrútil ako domino.
Ja viem, že na filozofovanie nad príčinami je už neskoro. Napriek tomu sa človek pred smrťou neubráni bilancovaniu. Nech len. Prešla som si tým myšlienkovým kruhom už veľakrát a bez výsledku; presnejšie s tým výsledkom, že je to celé beznádejné a jediným východiskom je smrť.
To je momentálne dobrý výsledok. Musím si ho pripomínať čo najčastejšie, aby som bola silná. Vôbec si totiž nemyslím, že umieranie hladom je ľahké. A to ani v prípade, keď vám žiaľ zabraňuje cítiť hlad.
Ale čo je vlastne ľahké? Ani život, ani umieranie. Akurát to druhé bude trvať kratšie. Preto som si to zvolila.
Voľba. Všetci hovoria, že vždy je možnosť voľby. Že vraj šťastie je vecou voľby. Nesúhlasím. Nie šťastie, ale utrpenie je vecou voľby. Pretože na druhej strane rozhodnutia je vždy možnosť smrti.
Ja som si zvolila netrpieť a jediné, čo ľutujem je, že mi to tak dlho trvalo. Ale dá sa to pochopiť. Nádej. Tá žije dlho. Bolo by predsa len nerozumné neskúsiť to, nepočkať, či s postupom rokov predsa len niečo... ale nič.
Možno sa pýtate, prečo som nečakala ešte dlhšie. Prečo som nevydržala napríklad do päťdesiatky. Do štyridsiatky. Alebo aspoň do tridsiatky, to nemám tak dlho.
Nuž, jeden dôvod je, že nikdy neviete, ako dlho bude žiť nádej. A tá moja zdochla práve nedávno.
Druhý dôvod je, že život je ako váhy. Na jednu misku naložíte všetko zlé a na druhú všetko dobré. A ak to zlé preváži dobré, život nestál za žitie. No a na zlej strane mojej váhy je už toho toľko, že neexistuje nič dobré, čo by to vyvážilo. Aj keby som sa hneď od zajtrajška začala kúpať v šťastí, to zlé mi už nikdy nevynahradí.
Tretí dôvod je najprostejší. Príležitosť. Príležitosť robí zlodeja, že? Aj samovraha.
Stalo sa to iba pred dvoma mesiacmi na návšteve u tety Paulette. Pamätám si, ako som tam sedela, vystretá, upätá, s maskou na tvári a šálkou nechutnej kávy v ruke.
Sedieť a bláboliť. To je jediný dôvod rodinných návštev. Zo zdvorilosti neodmietať pohostenie, ktoré vám predkladajú a púšťať z úst nič neznamenajúce kydy, starostlivo obchádzajúc citlivé témy ako míny na bojovom poli. Trkotať dohromady o ničom, pretože všetko dôležité je súčasne aj citlivé, čo je pochopiteľné – lenže čo je citlivé, to je zároveň aj výbušné. A ešte aj predstierať, že sa dobre bavíte a veľmi tešíte, kým na pozadí mozgu bežia myšlienky, ktoré vás skutočne zamestnávajú.
A tie sú smutné. A osamelé. Neviem, čo z toho je horšie.
Bože, stačil by zostrih päť minút takéhoto príbuzenského stretnutia, ale so všetkým – aj s mojimi myšlienkami a pocitmi a každý by pochopil, prečo sa chcem zabiť.
Ale chcela som vám rozprávať o niečom inom.
Takže po nejakom čase – mne to pripadalo ako zúfalé hodiny a hodiny – som sa zdvihla a ospravedlnila som sa, že musím na WC. Keď som sa vracala z toalety tetinou chladnou chodbou plnou loveckých trofejí uja Andrého, zrazu som to zbadala. Moje vykúpenie.
Keby toto bol film, tým vykúpením by bol príbuzný alebo rodinný známy. Filmy nám vytrvalo vtĺkajú do hlavy predstavu, že ak máte problém, stačí päť minút rozhovoru s múdrou babičkou alebo takým niekým a svet sa hneď začne otáčať správnym smerom. Všimnite si, že ani v animovaných filmoch pre deti rozhovor zúfalého hrdinu s múdrym človekom, ktorý mu okamžite dodá síl, nikdy nechýba. Alebo by som na chodbe uvidela aspoň niečo, čo mi umožnilo získať nový zmysel života, nový cieľ, niečo...
Lenže toto je realita a tá funguje podľa podstatne iných pravidiel. A tak som na tej drevom obloženej a pivničným chladom páchnucej chodbe pochopila, čo je pre mňa vhodný spôsob smrti.
Zrak mi padol na diviačiu hlavu. Nebola to trofej ako iné. Dala sa odklopiť. Za ňou sa nachádzala do steny zabudovaná skrinka. Ako deti sme si tam skrývali poklady. Bolo to v tých slnkom prežiarených časoch, ktoré môjmu vedomiu, roky presviedčanému, o čom je život naozaj, pripadali ako fatamorgána.
V tej skrinke už roky neboli poličky, iba klince. Klince, na ktorých viseli kľúče. Ujo André má veľa kľúčov. Od horského hotela, ktorého spoluvlastníkom je, k domu svojej matky, cez pivnice, sklady a neviem aké ešte. A medzi nimi je aj kľúč od chaty.
Volali sme ju len chata. V období, keď sme do nej chodievali. Boli to tie slnkom prežiarené časy, časy, v ktorých bolo naše konanie väčšinou ešte dobrovoľné a prirodzené, kedy sme síce na nejakej úrovni vedomia vedeli, že raz sa staneme tými nudnými úzkostlivými dospelými, ale v pochabej naivite sme si mysleli, že sa zmeníme tiež, takže napríklad sedenie pri káve nám bude pripadať neskutočne zábavné. Časy skrývania pokladov. Chata, v ktorej sme sa bláznili, bola ich symbolom. Spomienky na ňu sú v kontraste s terajšími prvotriednym argumentom, prečo to už ďalej nemôžem vydržať.
A tiež je to skvelé miesto na smrť.
Jeden dôvod je praktický. Chata je izolovaná, osamelá, bez vody a elektriny. Keď sme do nej chodievali, vždy sme museli vyraziť zrána a dorazili sme až podvečer. Nevedie do nej cesta pre autá.
Druhý dôvod ste už možno pochopili. Človek je v podstate zviera a zvieratá sa vracajú tam, kde boli šťastné. Vracajú sa z nechápavosti, z presvedčenia, že keď budú dosť dlho čakať, všetko sa vráti späť. Ja viem, že sa nevráti, že tá podstata blaha dávnych spomienok nebola tvorená miestom, ale niečo hlbšie, zvieracie vo mne po tom mieste naliehavo túži. Nie preto, že by verilo možnosti návratu starých čias v starých miestach, ale preto, že presunúť sa na staré miesta je to skutočne jediné, čo urobiť môžem.
Preusnúť a čakať. Čakať, až kým vyhladovaná – a nielen chýbajúcim jedlom – neumriem.
Do obývačky som sa vrátila neobyčajne vyrovnaná. A nikto si to nevšimol – to len moje slová podčiarkuje. Zvyšok návštevy som strávila s rukou vo vrecku. S rukou zvierajúcou kľúčik. Ani to si nik nevšimol.
Potrebujete viac?
Comments
Pridať nový komentár
Ako obvykle, vieš človeku dodať optimizmu do nového týždňa :-)
Zaujal ma rébus - "Ak chceme od života primnoho, dostaneme primálo, ak chceme primálo, nedostaneme nič.". Riešením ktoré z toho vychádza mne je - nechcieť od života nič!
A malá oprava: Pri začiatku máš "V časoch, kedy ešte", tam by asi malo byť keď namiesto kedy.
Čerpaj optimizmus z toho, že sa na tom dá byť ešte horšie. :-)
Ak nechceš nič, tak Ti život niečo vezme!
To druhé som opravila.
Podľa tvojej logiky ide život proti tebe. Ak nechceš nič, a niečo by ti zobral, tak ťa k tomu ničomu ešte viac približuje. Takže po správnosti by ti toho potom mal dať čo najviac! :-)
Inak kto povedal ten citát? Ja viem akurát o Tommym Angelovi z hry Mafia :D ale autorstvo istotne patrí niekomu inému..
Logika že ide život proti človeku neznamená, že mu dáva opak :P proste mu len vždy dopraje menej ako pôvodne očakával, teda jeho túžby musia byť obrovské, aby dostal aspoň niečo málo..
Čo sa štylistiky týka, výborne napísané, to sa číta proste samo :) ..ale aby som neobchádzal citlivé témy ako míny na bojovom poli, musím mať drobné výhrady k obsahu.
Už v 1. kapitole ma prekvapil nový, odlišný pohľad samovraha (samovražedkyne) na seba a na život. Bojí sa bolesti, bojí sa utrpenia, nechce si ubližovať, čo znamená, že sa má pomerne dosť rada. Vinu za všetko zlé nevidí v sebe ale vo svete okolo nej. Nejdem rozoberať psychologický profil samovraha, ale domnievam sa, že samovražda býva predovšetkým dôsledkom straty sebaúcty. Teda keď si jedinec začne myslieť práve opak – že svet je síce možno zlý, avšak chyba je predovšetkým v ňom samom. Prestane sa mať rád, nenávidí sa, stratí schopnosť vychádzať sám so sebou.
Pokiaľ je proti nemu "len" svet, môže zatrpknúť, stať sa samotárom, mizantropom, utiahnuť sa do ústrania, avšak nesiahne si na život, pretože sám so sebou vychádza stále dobre.
Preto si dovolím pár prorockých slov – príbeh neskončí samovraždou :) Ak áno, nezdá sa mi, že vychádza z reálneho života.
Obávam sa, že presne ten. :-D
Ďakujem za pristavenie, som rada, že sa to číta dobre, lebo nariekanie nad životom a sebaľútosť zvyčajne nie sú témy, čo by sa čítali samy (o to väčšia výzva pre autora). Som rada aj tomu novému pohľadu, snažila som sa ukázať, že na svete sú aj iné problémy (a príčiny na dobrovoľnú smrť) ako “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa”...
V ostatnom si však dovolím oponovať. Samovraždou sa nie vždy človek musí trestať. Niekedy je jednoducho utrpenie také veľké, že nie je zlúčiteľné so životom a v takom prípade je jedno, či je v tom človek nevinne alebo nie. Dobrým príkladom sú ľudia žiadajúci o eutanáziu. Nezdá sa mi, že tí sa nejako nenávidia. Len to už skrátka nezvládajú. A duševné utrpenie môže byť niekedy rovnako silné ako to telesné (napokon, keď duševné utrpenie dosiahne istú hranicu, začne bolieť aj telo). Napokon, aj klišéoví samovrahovia z dôvodu “moooojaaa lááááska maaaa opuuuustiiiilaaaa” sú tí, ktorým ublížil svet a chyba nie je v nich.
Niekedy môže nevychádzanie s okolím skončiť len samotárstvom. Ale ak je ten človek spoločenský (a úprimne, myslím, že takých je väčšina), tak tú samotu nevydrží.
Avšak trochu sme predbehli udalosti, týchto tém sa Jackie bude dotýkať v nasledujúcich kapitolách.
Druhá vec je tá, že ak niekto chorobne neznáša pohľad na krv, zranenia, tak to ešte neznamená, že nedokáže silne nenávidieť až zabiť. Neznesenie pohľadu na krv je skôr fóbia, ktorá nemá nič spoločné so vzťahmi k ľuďmi, ktorých sa tie zranenia týkajú (keď niekomu vadí krv, je jedno, či je to krv milovaného alebo nepriateľa – skrátka mu vadí vždy).
Príklad s eutanáziou je výstižný. Áno, utrpenie môže byť natoľko veľké, že dotyčný jednoducho prestane chcieť existovať. Niekedy možno naozaj stačí i to duševné, ako psychické týranie alebo podobne. Stále si ale myslím, že "obyčajný" neúspech v živote, v kariére, v osobnom živote, ktorý zažívame všetci bežne každým dňom nestačí. O inom závažnom probléme hlavnej hrdinky sme sa zatiaľ viac nedočítali, takže nám nezostáva než si počkať na ďalšie kapitoly :)
Existujú aj tzv. nepsychogénne zdroje smútku, t.j. depresívne ladenie psychiky nevyvolané priamo nejakou udalosťou. Prístupne o tom píšu autori Plzák, Souček v knihe Smutek všedního dne a smutek jako nemoc
Je veľká náhoda, že sa dá zohnať v Banskej Bystrici (vyšla v r. 1969).
Sú tam aj ďalšie staršie knihy o depresiách, ba dokonca aj o príčinách samovražedného jednania.
(Neviem však, do akej miery by si mal autor naštudovať tému, o ktorej píše - aby podvedome nevsúval do textu poučky z kníh, namiesto spontánneho vyjadrovania pocitov a svojich životných postojov.)
Problémy hrdinky sú vážnejšie než „obyčajný“ neúspech, ale polopaticky nikde vypísané nebudú – dajú sa však postupne poodvodzovať z útržkov informácií, spomienok, narážok v jednotlivých kapitolách. Osobne som si ale myslela, že už len postoj „celý svet je proti mne, nikto ma nemá rád, som príťaž pre spoločnosť“ a pod. je dostatočne pochopiteľným dôvodom na samovraždu bez ohľadu na to, či je oprávnený alebo nie.
Áno, viem, že depresie môžu byť podmienené aj čisto biochemicky u ľudí, ktorí nemajú dôvod na smútok. Dosť som toho o depresiách (a v tejto súvislosti aj o samovraždách) prečítala. Aspoň to mám konečne kde zúžitkovať. Aj Jackie toho veľa prečítala a bude sa na tých knižkách vyvršovať v piatej kapitole. :-)
Myslím však, že napriek tomu bude tento príbeh dosť spontánny, hoci nemožno poprieť veľkú dávku fikcie a vecí vyčítaných z kníh. Avšak ako som už naznačila, ani zďaleka som so všetkým v tých knihách nesúhlasila.
fuha...tak to aby sme chceli co najviac...
no, preluskala som sa aj cez komentare a uplne som zabudla, co som to vlastne chcela povodne napisat...som ja teda hlava derava...
lahko-tazke citanie, uplne som sa zasmiala na vete, kde "zdochla nadej" - ziadne nadej umiera posledna bla bla taraniny, proste si ta svinucha totalne vykapala, pekne napisane :)
idum supkom hupkom na 3.kapitolu....
jaj a osobne si tiez myslim, ze dusevna bolest moze smerovat az k samovrazde, a hoci som o tom nic neprecitala, radsej ani nejdem, ktovie ako by som dopadla ;)
muze zdar !!!