Jakcie. Tak to bolo, že? Tak si teraz hovorím. Jackie.

Kedysi som sa tak chcela volať. V časoch, keď ešte medzi najväčšie dôvody na nespokojnosť v mojom živote patrilo meno. Je vôbec možné, že som to bola naozaj ja?

Túžby. To je ten hlavný dôvod, prečo som takto skončila. Už asi viem, v čom je problém. Mala som ich proste primálo.

Existuje jeden výstižný citát. Ak chceme od života primnoho, dostaneme primálo, ak chceme primálo, nedostaneme nič. Ja som presne ten druhý prípad. Netúžila som po žiadnej hlúpej kariére, ani po úžasnom manželovi a perfektných deťoch (a koľko ľudí z tých, ktorých poznám, chce vo svojej nenažranosti oboje!) v pochabej spokojnosti, že mojim skromným želaniam by život mohol vyhovieť. To som však ešte netušila základnú pravdu, ku ktorej som sa dopracovávala v priebehu skoro dvadsiatich ôsmich rokov svojho života: Že ak niečo životu naozaj chýba, tak je to zmysel pre spravodlivosť.

Nie, nemyslite si, že som pre naplnenie svojich cieľov nič nerobila. Robila a koľko! Lenže v každej snahe sa raz dostanete do bodu, kedy už viac urobiť nemôžete – od tej chvíle je to už iba na šťastí a na iných. A to život využije na to, aby vašu snahu zrútil ako domino.

Ja viem, že na filozofovanie nad príčinami je už neskoro. Napriek tomu sa človek pred smrťou neubráni bilancovaniu. Nech len. Prešla som si tým myšlienkovým kruhom už veľakrát a bez výsledku; presnejšie s tým výsledkom, že je to celé beznádejné a jediným východiskom je smrť.

To je momentálne dobrý výsledok. Musím si ho pripomínať čo najčastejšie, aby som bola silná. Vôbec si totiž nemyslím, že umieranie hladom je ľahké. A to ani v prípade, keď vám žiaľ zabraňuje cítiť hlad.

Ale čo je vlastne ľahké? Ani život, ani umieranie. Akurát to druhé bude trvať kratšie. Preto som si to zvolila.

Voľba. Všetci hovoria, že vždy je možnosť voľby. Že vraj šťastie je vecou voľby. Nesúhlasím. Nie šťastie, ale utrpenie je vecou voľby. Pretože na druhej strane rozhodnutia je vždy možnosť smrti.

Ja som si zvolila netrpieť a jediné, čo ľutujem je, že mi to tak dlho trvalo. Ale dá sa to pochopiť. Nádej. Tá žije dlho. Bolo by predsa len nerozumné neskúsiť to, nepočkať, či s postupom rokov predsa len niečo... ale nič.

Možno sa pýtate, prečo som nečakala ešte dlhšie. Prečo som nevydržala napríklad do päťdesiatky. Do štyridsiatky. Alebo aspoň do tridsiatky, to nemám tak dlho.

Nuž, jeden dôvod je, že nikdy neviete, ako dlho bude žiť nádej. A tá moja zdochla práve nedávno.

Druhý dôvod je, že život je ako váhy. Na jednu misku naložíte všetko zlé a na druhú všetko dobré. A ak to zlé preváži dobré, život nestál za žitie. No a na zlej strane mojej váhy je už toho toľko, že neexistuje nič dobré, čo by to vyvážilo. Aj keby som sa hneď od zajtrajška začala kúpať v šťastí, to zlé mi už nikdy nevynahradí.

Tretí dôvod je najprostejší. Príležitosť. Príležitosť robí zlodeja, že? Aj samovraha.

Stalo sa to iba pred dvoma mesiacmi na návšteve u tety Paulette. Pamätám si, ako som tam sedela, vystretá, upätá, s maskou na tvári a šálkou nechutnej kávy v ruke.

Sedieť a bláboliť. To je jediný dôvod rodinných návštev. Zo zdvorilosti neodmietať pohostenie, ktoré vám predkladajú a púšťať z úst nič neznamenajúce kydy, starostlivo obchádzajúc citlivé témy ako míny na bojovom poli. Trkotať dohromady o ničom, pretože všetko dôležité je súčasne aj citlivé, čo je pochopiteľné – lenže čo je citlivé, to je zároveň aj výbušné. A ešte aj predstierať, že sa dobre bavíte a veľmi tešíte, kým na pozadí mozgu bežia myšlienky, ktoré vás skutočne zamestnávajú.

A tie sú smutné. A osamelé. Neviem, čo z toho je horšie.

Bože, stačil by zostrih päť minút takéhoto príbuzenského stretnutia, ale so všetkým – aj s mojimi myšlienkami a pocitmi a každý by pochopil, prečo sa chcem zabiť.

Ale chcela som vám rozprávať o niečom inom.

Takže po nejakom čase – mne to pripadalo ako zúfalé hodiny a hodiny – som sa zdvihla a ospravedlnila som sa, že musím na WC. Keď som sa vracala z toalety tetinou chladnou chodbou plnou loveckých trofejí uja Andrého, zrazu som to zbadala. Moje vykúpenie.

Keby toto bol film, tým vykúpením by bol príbuzný alebo rodinný známy. Filmy nám vytrvalo vtĺkajú do hlavy predstavu, že ak máte problém, stačí päť minút rozhovoru s múdrou babičkou alebo takým niekým a svet sa hneď začne otáčať správnym smerom. Všimnite si, že ani v animovaných filmoch pre deti rozhovor zúfalého hrdinu s múdrym človekom, ktorý mu okamžite dodá síl, nikdy nechýba. Alebo by som na chodbe uvidela aspoň niečo, čo mi umožnilo získať nový zmysel života, nový cieľ, niečo...

Lenže toto je realita a tá funguje podľa podstatne iných pravidiel. A tak som na tej drevom obloženej a pivničným chladom páchnucej chodbe pochopila, čo je pre mňa vhodný spôsob smrti.

Zrak mi padol na diviačiu hlavu. Nebola to trofej ako iné. Dala sa odklopiť. Za ňou sa nachádzala do steny zabudovaná skrinka. Ako deti sme si tam skrývali poklady. Bolo to v tých slnkom prežiarených časoch, ktoré môjmu vedomiu, roky presviedčanému, o čom je život naozaj, pripadali ako fatamorgána.

V tej skrinke už roky neboli poličky, iba klince. Klince, na ktorých viseli kľúče. Ujo André má veľa kľúčov. Od horského hotela, ktorého spoluvlastníkom je, k domu svojej matky, cez pivnice, sklady a neviem aké ešte. A medzi nimi je aj kľúč od chaty.

Volali sme ju len chata. V období, keď sme do nej chodievali. Boli to tie slnkom prežiarené časy, časy, v ktorých bolo naše konanie väčšinou ešte dobrovoľné a prirodzené, kedy sme síce na nejakej úrovni vedomia vedeli, že raz sa staneme tými nudnými úzkostlivými dospelými, ale v pochabej naivite sme si mysleli, že sa zmeníme tiež, takže napríklad sedenie pri káve nám bude pripadať neskutočne zábavné. Časy skrývania pokladov. Chata, v ktorej sme sa bláznili, bola ich symbolom. Spomienky na ňu sú v kontraste s terajšími prvotriednym argumentom, prečo to už ďalej nemôžem vydržať.

A tiež je to skvelé miesto na smrť.

Jeden dôvod je praktický. Chata je izolovaná, osamelá, bez vody a elektriny. Keď sme do nej chodievali, vždy sme museli vyraziť zrána a dorazili sme až podvečer. Nevedie do nej cesta pre autá.

Druhý dôvod ste už možno pochopili. Človek je v podstate zviera a zvieratá sa vracajú tam, kde boli šťastné. Vracajú sa z nechápavosti, z presvedčenia, že keď budú dosť dlho čakať, všetko sa vráti späť. Ja viem, že sa nevráti, že tá podstata blaha dávnych spomienok nebola tvorená miestom, ale niečo hlbšie, zvieracie vo mne po tom mieste naliehavo túži. Nie preto, že by verilo možnosti návratu starých čias v starých miestach, ale preto, že presunúť sa na staré miesta je to skutočne jediné, čo urobiť môžem.

Preusnúť a čakať. Čakať, až kým vyhladovaná – a nielen chýbajúcim jedlom – neumriem.

Do obývačky som sa vrátila neobyčajne vyrovnaná. A nikto si to nevšimol – to len moje slová podčiarkuje. Zvyšok návštevy som strávila s rukou vo vrecku. S rukou zvierajúcou kľúčik. Ani to si nik nevšimol.

Potrebujete viac?