Prebúdzam sa za svetla zo stavu, ktorý mal asi k spánku najpodobnejšie za celé roky. Myseľ mám pomerne čistú, i keď spočiatku dezorientovanú; ani ma toho veľa nebolí. Prechádzam pohľadom po stenách a okne. Pohrávam sa s myšlienkou vykašľať sa na to, čo chcem spraviť a zostať tu len tak ležať. Nepokaziť si túto relatívnu idylku. Lenže viem, že by dlho nevydržala. Za čelom cítim neurčité napätie. Potrebujem piť a ak čoskoro nebudem, kŕče sa vrátia.

Prinútim sa vstať. Až teraz zisťujem, aká som slabá. Ako pierko. Tackám sa k miestu, kde som nechala pohodenú bundu. A ten chlad...

Nazriem do kuchyne – vedro po sekundovom váhaní vylúčim. Beriem hrniec.

A idem na to.

Zvonka sa vyvalí ešte väčšia zima, navyše nie nehybná – pulzujúca bolesť za čelom sa stretne so studeným vánkom. Je zamračené, veľmi tmavo zamračené. Žblnkotanie vody počujem aj cez šum lesa. Neisto sa predieram závojmi padajúceho lístia. Zrub stojí na svahu, presnejšie na malej plošinke svahu, inak dosť strmého. Jeho strmosť je ako schody – neuvedomila som si ju, kým som nebola veľmi oslabená. Ale tak je to s mnohými malými nepohodliami života. Nevnímame ich, kým nie sme veľmi oslabení. Preto nám silní neveria, že niečo také nepatrné vie spôsobovať také muky.

Padám nabok, hrniec kúsok odo mňa. Nesnažím sa vstať. Namiesto toho sa skúšam plaziť kobercom lístia, po bruchu, s hlavou otočenou smerom k prameňu. Je to tak istejšie.

Konečne je tu.

Nedočkavo strčím do prúdu ruku a vzápätí ju odtiahnem. Je ľadová. Ale príšerne ľadová. Oveľa chladnejšia než tá v chate. Zázrak, že vôbec tečie. Toto sa piť nedá. Skúšam načrieť – v okamihu mi červenejú a meravejú prsty. Podložím do prameňa hrniec a hneď ho vytiahnem. Tú trošku vody na dne potom skúšam zohrievať telom, v ústach. Ide to žalostne pomaly. Možno preto, že vo mne samotnej veľa tepla neostalo. Nielen doslova.

Opäť si pripomínam, že ma nikto nepoháňa. Môžem sa tu s vodou zabávať ľubovoľne dlho. No dobre, nie ľubovoľne – len do večera. Alebo ešte presnejšie – do hrozby podchladenia. Ale kedy tá príde? Netuším.

Radšej sa vrátim. Pár hltov som už do seba dostala, to musí stačiť. Doplním hrniec vodou a polochôdzou-pololezením idem späť. Hluk prameňa sa vzďaľuje.

Do hrnca padne veľká kvapka.

Zdvihnem hlavu. Ďalšia mi padne na líce. Ďalšia na stehno. Padajú aj naokolo – ich šuchot pri kontakte s lístím je nezameniteľný.

Vedomie, že prší, ma na chvíľu úplne ochromí. Nie je to nič tragické, iba trochu nepríjemné, ale z nejakého dôvodu ma úplne zbaví schopnosti konať. Nepredvídala som ho. Neviem, čo mám robiť. Len tupo hľadím na les bombardovaný vodou. Čoskoro je z toho riadny lejak.

Apaticky pozriem do hrnca, na kruhy, ktoré sa v ňom robia. A z útrob mysle sa začne predierať príkaz – veľmi jednoduchý a rytmický, takmer harmonický.

No tak, poďme, poďme, poďme, poďme, no tak, poďme, poďme, poďme, poďme...

A ruky a nohy poslúchajú. Nejakým zázrakom poslúchajú, hoci im to spočiatku ide veľmi pomaly. Vstávam. Pevne uchopím hrniec. Vykročím a tvár mi omýva dažďová voda.

No tak, poďme, poďme, poďme, poďme, no tak, poďme, poďme, poďme, poďme...

Som schopná sa vrátiť. Som schopná aj pokračovať v pláne. Ktorý mi nakoniec okolnosti uľahčili. Kým s hlbokými nádobami sa otočím k tomu nesmierne vzdialenému prameňu niekoľkokrát, plytké taniere a dokonca aj obrátené pokrývky porozkladám len tak pred chatu. Naplnia sa dažďovou vodou a potom ich zlejem.

Treba ošetriť aj sud, stále do dvoch tretín plný. Mikróby budú pokračovať v rozklade. Už teraz zaregistrujem slabý zápach, keď sa nadeň skloním. Ako to, že som ho necítila skôr? Ešte nebol postrehnuteľný? Alebo je to jednoducho tým, že som nič také neočakávala?

Prestávam uvažovať. To je na celej tejto záležitosti najlepšie. Že nepremýšľam. Depresívne myšlienky stíchli na šum v pozadí, do ktorého sa mi zlejú akékoľvek myšlienky, keď pracujem dostatočne dlho alebo dostatočne tvrdo. Aj ten šum je nepríjemný, ale nie až tak. A toto je dostatočne tvrdá práca. Na človeka, ktorý týždeň nejedol, určite.

Vyprázdniť sud a potom ho odpratať z obývačky by bolo príliš namáhavé. Volím jednoduchšie riešenie, napokon, stačí provizórium. Všimla som si, že za kuchynským sporákom sú tenké dosky a väčšie kusy kartónu, zrejme na podkurovanie. Beriem dostatočne veľký kartón a prekrývam sud. Toto veko prekryjem najrozodratejšou zo všetkých plachiet a upevním povrazom.

Skvelé.

Z podlahy v sede opierajúc sa o gauč prechádzam pohľadom po výsledkoch svojej práce. Najrôznejšie nádoby, všetok riad, hrnce, lavór aj vedro sú plné vody. A kým budem mať sily, všetku zostávajúcu vodu každý večer prevarím. Čo na tom, že viacnásobne prevarená voda je odporná. Je neškodná a to je hlavné. A nie som tu na dovolenke, že?

Spokojnosť mi kazí hlavne jedna vec. A to, že už po minúte sedím v nevýraznej kaluži, ktorá sa stále zväčšuje. Som na kosť premočená. No vonku je ešte denné svetlo.

Na chvíľu sa ma zmocní naozaj silné pokušenie rozložiť oheň aj tak. Veď predsa prší, leje ako z krhly. Nikto sa nepôjde práve teraz pozerať, či sa spoza hory dymí. No potom som sa tvrdo zahriakla, rovnako, ako keď som premýšľala o čaji. Jeden ústupok plodí druhý. Dnes zakúrim v daždi, zajtra pri zamračenej oblohe, napozajtra za jasného slnečného svetla. A je tu aj trpkejšia, no dôležitejšia pravda. Kúrenie v čase, keď by dym mohol niekto aspoň teoreticky vidieť, by mohlo byť volaním o pomoc. Podvedomým volaním. Ale to nesmiem pripustiť. Na žiadne volanie sa nehrám. Viem, čo chcem, viem to celkom jasne.

Napokon, pri vyčerpaní ten chlad ani veľmi necítim. Stále som v stave unaveného otupenia, kedy sú všetky nepriaznivé vnemy stíšené. A myšlienky sa stále nachádzajú v stave zvláštneho, mnohonásobného opakovania, rytmu... harmonizácie. Áno, sú harmonizované – každú chvíľu sa nejaká z nich opakuje stále kol dokola, podobne ako kto kedy povedal alebo no tak poďme a ja sa strácam v ich prúde šťastná, že sa mi v mysli nedeje niečo horšie.

Lenže to nepotrvá dlho. Sedím, napoly ležím na zemi a cítim, ako harmonizácia ustupuje a všetky čierne myšlienky sa vracajú, nehlučne sa plazia z kútov obývačky späť do mojej hlavy. Radosť z toho, ako som to životu v tomto kole natrela, ustupuje novej beznádeji.

Možno by som mala robiť niečo iné fyzicky namáhavé, aby som sa duševne opäť dostala do znesiteľného stavu. Lenže nenapadá mi nič, čo by mohlo pomôcť. Námaha samotná funguje len v súčinnosti so zmyslom. Tá voda bola pekným cieľom, lenže ten už mám za sebou. Čo je strašné, lebo by som tak veľmi chcela niečo robiť. Áno, dokonca aj teraz by som chcela niečo robiť. A rovnako som chcela niečo robiť celý život. Cítila som sa unavene, ale iba preto, že život, aký som viedla, by bol mrhanie energiou – tá zostávala niekde skrytá, čakala na cieľ, ktorý by mal zmysel. Dopekla, ja nie som lenivá ani pasívna – žiadna princezná čakajúca vo veži, kým ju zachránia. Pokojne draka zabijem sama aj holými rukami – len mi povedzte, kde ten drak je. Kde je to, čo ma trápi? Kam mám ísť a čo mám spraviť preto, aby som si pomohla? Povedzte mi a zaraz to urobím. Potrebujem to len vedieť. Vedieť.

Vyhŕkli mi slzy, ktoré boli viac slzami hnevu než beznádeje. Bola som ochotná bojovať, ibaže som nevedela s čím. Knižky mi to nepovedali. Pokusy neukázali cestu. A tak som sa umárala v slepej, bezbrehej závisti k všetkým románovým postavám, ktoré v beletrii dostali možnosť oslobodiť sa zo svojich pút. Na čo sa má sťažovať taký Frodo, ktorý presne vie, kam má zaniesť prsteň, aby ho už prestal ovládať? Byť na jeho mieste, s radosťou pobežím do Mordoru. Áno, jeho cesta je ťažká, spletitá a nebezpečná, ale aspoň je. A tým je na tom neporovnateľne lepšie ako tí, pred ktorými žiadna cesta nie je.

Dosť bolo sedenia v mláke. Trhanými pohybmi zo seba zhadzujem oblečenie a potom sa snažím vyutierať do sucha. To ten hnev, ja viem. Hnev a chuť niečo robiť. A poznanie, koľko energie vo mne ešte zostalo, ma rozhnevá ešte viac. Mala som také rezervy. Bola som taká odhodlaná. Išla by som až na kraj sveta... keby som mala príležitosť. Lenže tú mi nedali. Život mi ju nedal.

Čakám, kedy sa hnev preleje do beznádeje plynúcej z poznania, že v takomto stave nemôžem zostať a preto musím ísť len jediným smerom – preč od všetkého. To sa však nedeje. Hnev neustupuje.