Čosi sa v mojom vnútri rozžiarilo natoľko, že to ku mne doľahlo aj cez šialený vír myšlienok a obrazov: Počkaj! Musíš...

Nič nemusím, striasla som sa toho.

Nie! naliehali posledné zvyšky môjho rozumného ja. Musíš! Odplaziť sa do bezpečia...

Daj mi pokoj. Konečne nejaký dobrý nápad. Chcem to vyskúšať hneď.

Nie!

Lístie. Lístie fantasticky horí. Dúfam, že sa chytia aj stromy.

Chceš sa upáliť?

Nie...

Tak potom rýchlo preč!

A kam? Ale to je jedno. Potrebujem to spraviť okamžite, lebo mi to vypadne tak ako veľa vecí predtým...

Na kamennú platňu!

Stále som ich naokolo videla. Alebo bola tá oblasť s bridlicou vystupujúcou zo zeme naozaj veľmi veľká, alebo som sa celú noc len motala v kruhu.

Plameň a lístie. Jediné dve veci, na ktoré sa musím sústrediť. Plameň a... V duchu som sa pousmiala. Konečne tu bude teplo.

A kamenná platňa. Žiarila mi v mysli rovnako naliehavo ako predstava zapaľovača prikladaného k lístiu. Vlastne naliehavejšie.

Tak dobre. To je ale úplne posledná vec, ktorú spravím. Potom chcem konečne vidieť oheň. Nejakú zmenu. Nejakú pozitívnu udalosť.

S neopísateľnou námahou som sa začala posúvať lístím. Pohyb vo mne prebudil bolesti, ktoré predtým iba driemali, teraz mi však zase rozpaľovali celé telo. Už som nemala kosti a kĺby, len zhmotnenú bolesť, bolesť takej koncentrácie, že nadobudla podobu ľudského tela. Toho môjho. A moje vedomie asi vzniklo podobne, zrodilo sa z bolesti, len tá hmotná podoba nikdy neprišla. Prebleslo mi mysľou, že uhorenie zaživa je sotva horšie ako to, čo práve zažívam.

Konečne tu bola platňa. S ňou ľadový chlad a otrasná tvrdosť. Ešteže mám pri sebe prostriedok, ktorým ten chlad môžem vyhnať. Keď už nie z kameňa, tak aspoň zo vzduchu naokolo.

Teraz sa už len otočiť tak, aby som podpálila lístie a hneď sa mohla stiahnuť.

Dvíhala som sa do polosedu. Šlo to žalostne ťažko. Naveľa som škrtla zapaľovačom a snažila som sa udržať prst na tlačidle aj za cenu, že sa ho rozmihaný plamienok dotkol. Čo je to oproti bolestiam vo zvyšku mňa? Pomaly som priložila ten chvejúci sa oheň k listu. Vzbĺkol a za ním ďalšie. Sledovala som to sčasti neveriacky a sčasti nadšene.

Nadšenie však zmrzlo.

Plamene sa stiahli.

Ostala len malá plocha popola a tlejúci kruh naokolo. Okraje listov ešte plápolali, no oranžové odrobinky svetla na nich postupne vystriedala čerň.

Nemohla som veriť svojím očiam. Musela to byť halucinácia, zatemnenie tými pestrými, niekedy až tmavými škvrnami, čo mi neustále plávali cez zorné pole. Hrôza ma však prinútila koncentrovať svoju myseľ, zaostriť pohľad, vyhnať väčšinu pokrčených máp zo zraku preč. A už som si bola načistom.

Ono to naozaj vyhaslo.

Mala som to vedieť. Život nikdy nepripustí zmenu k lepšiemu. Nikdy nepripustí dianie.

To nie je žiadny život ale bežná vec! To sa stáva, jasné, že sa to stáva, skrátka to skús znova...

Ale nemohla som to skúsiť. Všetko vo mne kvíli, že chce ležať. To nutkanie je neodolateľne silné.

Ale o čo by bolo príjemnejšie ležanie? Len by vystúpili iné bolesti. Ale rovnako zlé.

Rovnako zlé.

Všetko.

Či v sede či v leže.

O toto ja bojujem? Toto je život? Už som nevedela, že existuje aj niečo okrem bolesti. Na nič iné som si nepamätala. V lese som strávila polovicu večnosti. Síce sa mi niečo matne vybavovalo aj z obdobia môjho života pred lesom, akýsi zrub, ale tam to bolo rovnako bolestivé.

Smrť, neexistencia je údesná, to nepopieram. Ale rovnako desivá bola ja predstava, že dobrovoľne ostanem v tomto pekle, ktoré si hovorí život.

Nech to dopadne akokoľvek, nikde už nebude lepšie. Ani horšie.

A vtedy to prišlo. Stena narazila do steny a ani jedna sa nepohla. A ja medzi nimi... ja som zostala rozdrvená.

Rozmliaždená na prach.

Uvedomila som si celú absurdnosť toho, o čo som kedy bojovala. Život nestojí za boj. Ani smrť nestojí za boj. Oboje je zlé rovnakou mierou.

A od toho okamihu zo mňa padla ťarcha snaženia sa o čokoľvek.

Toto nebola obyčajná zmena názorov, akých som už pár prekonala. Toto mnou preniklo celou. Vnímala som tú deštrukčnú vlnu valiacu sa mnou lámajúcu všetko, čo vyzeralo tak pevne a stabilne. Bola som rúcajúcim sa mrakodrapom, prežívala som postupný pád poschodia za poschodím k čoraz nižším a nižším častiam, v ktorých sídlila tá zväzujúca fixácia. Cítila som totálnu rezignovanosť človeka skočiaceho do hlbokej priepasti, ktorý si uvedomuje len tú voľnosť, hoci vie, že mu teraz už nanič nebude – zaplatil ju totiž všetkým. A nemohla som ani povedať, že ten obchod za to stál. Prestala som hodnotiť. Prestala som porovnávať. Prestala som premýšľať.

Celý svet sa zmenil – zlomili sa všetky putá, všetky tlaky, zmyslové podnety sa stlmili. Ale nenastúpila radosť z neočakávanej slobody. Mne už to bolo úplne jedno. Lebo sa zlomili aj so mnou. Zlomila som sa celá.

Padala som do temnoty rozlámaná na milióny kúskov svojho ja schopná dokonale svoj stav chápať, ale nie precítiť.

Už som totiž necítila vôbec nič.