Opäť niečo pre mladých autorov. Práve ste dopísali záver svojho románu a veeeeľmi by vás potešila jeho vydaná podoba? Potom musíte počítať s tým, že tá podoba nebude od písmena do písmena rovnaká ako váš súbor v počítači. A nejde iba o preklepy a gramatické chyby. Pre lepšiu predstavu prikladám úryvok z mojej práve vychádzajúcej knihy. Prvý úryvok je prvopis, čo dokladám tým, že bol tu na Enigme v tejto podobe zverejnený už 12. 8. 2009. Vložené príspevky sa síce môžu dodatočne upravovať, ale máte moje čestné slovo, že tento som neupravila. :-) Pod ním je konečná verzia úryvku, tak, ako vychádza, po mojich prerábkach a korekciách redaktorky. Hrubo sú vyznačené rozdiely. Tento príklad nie je, samozrejme, smerodajný pre všetky rukopisy – a aj v rámci jednej knihy sa nachádzajú pasáže, ktoré sú prepisované viac, a pasáže, ktoré sú prepisované menej ako táto vzorka. No azda to pomôže trochu stlmiť mystifikáciu a legendy okolo vydávania knihy.

Takže ten úryvok:

Predtým:

Za sebou mal zrazu prázdnotu, nič len prázdnotu a okolo seba úlomky… more letiacich, nebezpečných, hlučných úlomkov.

Na svojom ľavom ramene pocítil nezvyčajne silný tlak, ktorý v okamihu prerástol do pálčivej bolesti. Nevedel, čo to je. Padal do tmy. Už vtedy bol napoly v bezvedomí a keď padol na čosi nerovné, stratil na okamih vedomie úplne. Hneď sa však prebral, ležiac na chrbte, stále v tme. Kvalitu vzduchu nedokázal rozoznať, vnemy mu splývali. Slepo hmatal okolo seba a zistil, že leží na troskách adaptéra, na chladnej rovnej ploche. Zvuky naokolo hučali svojim prenikavým hlasom, miešali sa… ale už to neboli zvuky tankovania dusíka do rakety. Raketa bola pod ním. Dostal sa z nej.

Pravou rukou si siahol na temeno a divoký vír roztancovaných farebných škvŕn sa zintenzívnil spolu s nástupom bolesti. Pocítil, že vlasy vzadu má zlepené krvou. No bolo to len odrenie pri páde… uvedomoval si, že mohol mať oveľa menej šťastia. Pátral ďalej a pocítil nad sebou nerovné, nebezpečné výbežky z prístrojovej sekcie lode. Niektoré boli ostré. Skutočne mohol dopadnúť oveľa horšie.

Vtom si uvedomil pálenie v ľavej ruke. Chcel ňou pohnúť, ale bolesť bola príliš prenikavá. Stiahol svoju pravú ruku, pomaly sa ňou približoval k ľavej… a zrazu sa ho zmocnil strach a nemohol pokračovať. Celý čas sa nebál tak, ako teraz. Zdravá ruka mu na chvíľu ovisla vo vzduchu… a potom prekonala posledných pár centimetrov, aby narazila na čosi studené, čo bolo nedeliteľne spojené s jeho telom a predsa nebolo jeho súčasťou. V slepej hrôze skĺzol prstami nadol a dotkol sa niečoho teplého a lepkavého. Látka skafandra úplne premáčaná krvou.

Stačilo pár sekúnd na to, aby si uvedomil pravdu: V ľavom ramene mal vrazený nie príliš vysoký a hrubý, ale zato pomerne dlhý úlomok. Kúsok steny adaptéra. Zatiaľ čo iné časti sa pri tlaku len neškodne rozlomili, tento prerazil jeho skafander, kožu aj sval. Mohol skončiť horšie, oveľa horšie, to vedel… ale napriek tomu sa roztriasol bezmocnosťou, sám, v tme, uzavretý v deliacom priestore medzi raketou a loďou. Nemohol zranenie dokonca ani vidieť… nie, za to bol vlastne vďačný. Možno je to tak svojim spôsobom lepšie. 

Prinútil sa chytiť pravou rukou – keby sa tak nechvela! – úlomok. Bolesť sa okamžite o pár stupňov zintenzívnila. Nerozmýšľal. Bál sa, že pri najmenšom zaváhaní by ho strach úplne premohol. Len ho zovrel medzi prstami  a vytiahol. Bolesť stúpla o niekoľko rádov, prežiarila všetky končiny neskutočne obludných duševných svetov a potom takmer vyhasla. Zostala už iba krv, množstvo krvi. Krv, ktorá tiekla vnútrom aj vonkajškom skafandra. Nemusel ju ani vidieť aby vedel, že pod jeho ľavým ramenom sa vytvára pomaly sa zväčšujúca tmavá škvrna. Lenže s krvou nemohol robiť nič. Najbližšia lekárnička bola niekoľko nedosiahnuteľných metrov nad ním, v kajute kozmickej lode, ktorá už nebola jeho loďou.

Zdesene úlomok pustil do tmy, akoby si až teraz uvedomil, čo má vlastne v rukách.

Potom:

Za sebou mal zrazu prázdnotu, nič len prázdnotu a okolo seba more letiacich, nebezpečných a hlučných úlomkov.

Na ľavom ramene pocítil nezvyčajne silný tlak, ktorý v okamihu prerástol do pálčivej bolesti. Nevedel, čo to je. Padal do tmy. Už vtedy bol napoly v bezvedomí, a keď dopadol na čosi nerovné, stratil na okamih vedomie úplne. Hneď sa však prebral, ležiac na chrbte, stále v tme. Vnemy mu splývali. Hmatal okolo seba, až zistil, že leží na troskách adaptéra, na chladnej rovnej ploche. Zvuky naokolo prenikavo hučali, miešali sa, ale už to neboli zvuky tankovania dusíka. Tachyon zostal pod ním. Dostal sa z neho.

Pravou rukou si siahol na temeno a divoký vír roztancovaných farebných škvŕn zosilnel spolu s nástupom bolesti. Pocítil, že vlasy vzadu má zlepené krvou. No bolo to len odrenie pri páde. Mohol mať aj oveľa menej šťastia. Pátral ďalej. Nad sebou pocítil nepravidelné, nebezpečné výbežky z prístrojovej sekcie lode. Niektoré boli ostré. Skutočne mohol dopadnúť oveľa horšie.

Obrátil pozornosť k páleniu v ľavej ruke. Chcel ňou pohnúť, ale bolesť bola príliš prenikavá. Pravou rukou sa pomaly približoval k miestu zranenia. Zrazu sa ho zmocnil strach, po celý čas sa nebál tak ako teraz. Zdravá ruka sa mu zasekla vo vzduchu, až potom prekonala posledných pár centimetrov. Zacítil studený povrch čohosi, čo nepatrilo jeho telu, a predsa s ním bolo spojené. V slepej hrôze skĺzol prstami nadol a dotkol sa niečoho teplého a lepkavého. Látka skafandra premáčaná krvou.

Stačilo pár sekúnd na to, aby si uvedomil pravdu: v ľavom ramene mal vrazený pomerne dlhý úlomok, kúsok adaptéra. Pri preborení steny prerazil jeho skafander, kožu aj sval. Mohol skončiť horšie, oveľa horšie, to mu bolo jasné… ale napriek tomu sa roztriasol bezmocnosťou, sám, v tme, uzavretý v deliacom priestore medzi raketou a loďou. Nemohol zranenie dokonca ani vidieť… nie, za to bol vlastne vďačný. Možno je to tak svojím spôsobom lepšie.

Prinútil sa uchopiť úlomok zdravou rukou – keby sa tak nechvela! Bolesť sa okamžite o pár stupňov zintenzívnila. Nerozmýšľal. Vedel, že pri najmenšom zaváhaní by ho strach celkom premohol. Len zovrel kov medzi prstami a vytiahol. Bolesť stúpla o niekoľko rádov, prežiarila všetky končiny neskutočne obludných duševných svetov a potom pohasla. Zostala už iba krv, množstvo krvi. Tiekla vnútrom aj vonkajškom skafandra. Nemusel ju ani vidieť, aby vedel, že pod jeho ľavým ramenom sa vytvára zväčšujúca sa tmavá škvrna. Lenže s krvácaním nemohol robiť nič. Najbližšia lekárnička bola niekoľko nedosiahnuteľných metrov nad ním, v kajute kozmickej lode, ktorá mu už nepatrila.

Zdesene úlomok pustil do tmy, akoby si až teraz uvedomil, čo má vlastne v rukách.