Spisovatelia len veľmi zriedka bývajú zároveň matematikmi. Jasné – komu príroda pridala v jednom, tomu ubrala v inom. Vedieť dobre písať a zároveň nedobre počítať je prirodzené. No napriek tomu, že sama som sa s matematikou nikdy nekamarátila, pri niektorých knihách mám pocit, že matematický antitalent autorov zašiel trochu do extrému. No povedzte – ospravedlňuje pisateľské nadanie to, že autor nezvláda sčitovanie a odčítavanie malých čísiel? A redaktor a všetci ľudia, ktorým kniha pred vydaním prešla cez ruky, tiež? A že je to pre čitateľa veľmi-preveľmi rušivé?
Najťažšia matematika, sa, ako sa zdá, týka rokov a veku knižných hrdinov. Nie zriedkavo totiž môžeme naraziť na napríklad na takéto rozpory:
Hlavná hrdinka sa vydávala, keď mala osemnásť rokov.
O dvanásť rokov neskôr mala dvadsaťosem rokov.
To je prosím pekne reálny príklad z románu, v ktorom sa, podotýkam, nepísalo nič o tom, že by hrdinka našla kameň mudrcov a spomalila tým starnutie, alebo cestovala v čase o dva roky späť.
Iný príklad, tiež z reálnej knihy: Na začiatku autor opakovane tvrdí, že hrdinka má sedemnásť rokov, ale na konci, keď spomína na začiatok, mala vtedy zrazu iba šestnásť.
Podobných prípadov zázračného mladnutia sú v literatúre hromady. Spisovatelia zabúdajú vek svojich postáv. Nechápem to. Pre mňa nadšenie z postavy znamená žiť s ňou a vedieť o nej aj o polnoci vysypať kopu nepodstatných informácií – pričom vek postavy, ak je známy, sa rozhodne neradí medzi tie menej podstatné záležitosti. A keď už sa rozličný vek v záchvate nesústredenosti dostane do prvopisu, netuším, ako dokáže uniknúť všetkým kontrolám a korektúram.
Niektorí autori sú zase v tvrdení o veku postavy konzistentní až príliš. Hrdina zamrzne v jednom veku na celé roky. Podľa všetkých udalostí, čo prežil, čakaní, putovaní, chorôb, zranení, zotavovaní, striedaní sa ročných období a podobne, by už neraz mal mať o nejaký ten rok viac ako v knihe má. Nesmrteľné postavy sú fajn a večná mladosť tiež na nezaplatenie, ale ak to nie je práve román o nesmrteľnosti či večnej mladosti, je to trošičku rušivé. Vlastne viac než trošičku. Neustále si poopravovať predstavy o dĺžke dianí a spriadať v hlave vysvetlenia typu „no, asi sme postavu stretli deň po jej narodeninách a opustili deň pred jej ďalšími narodeninami, aby mohla mať celú knihu rovnaký vek“ je namáhavé a odpútava pozornosť od toho, čo je podstatné.
Ďalším problémom je, keď postavy starnú nerovnomerne. Niektorým roky pribúdajú a iným akosi nie. Isteže, môžu mať narodeniny v rozdielnych dňoch. Ale keď jedna z postáv stihla zostarnúť už o dva roky a ďalšia za to isté obdobie zatiaľ ani o jeden, začína to byť divné.
Pekným meradlom starnutia či autorského zabúdania na starnutie je tehotenstvo. Ak nedôjde k predčasnému pôrodu, trvá deväť mesiacov. To vieme všetci. Deväť mesiacov je trištvrte roka. Pri neznalosti presného dátumu narodenia postáv, iba ich veku, platí jasná závislosť: pri narodení dieťaťa by malo byť 75 % postáv o rok starších ako pri jeho počatí. Alebo: pri narodení dieťaťa je sledovaná postava (najčastejšie jeho rodič) so 75 % pravdepodobnosťou o rok staršia ako pri jeho počatí. Čudovali by ste sa, koľko málo postáv týmto „tehotenským časovým meradlom“ prejde správne. Dokonca som narazila aj na takýto prešľap:
Žena A splodí dieťa s mužom B.
Pár týždňov po tomto akte žena C splodí dieťa s mužom D.
Keď sa znova stretávame so ženou C, je v deviatom mesiaci.
Otázka znie – v akom mesiaci je žena A, keď ešte ani ona neporodila???
Toť problém. Skôr počaté sa má podľa bežnej logiky aj skôr narodiť. Chápem, že v umení je nie vždy logika nutná, ale zas odtiaľ potiaľ.
Teraz vážne. Nazdávam sa, že „ťažká matika“ (väčšinou) nie je prejavom autorovho extrémneho matematického antitalentu, ale iba odnožou veľkej skupiny chýb konzistencie. Patrí teda do rovnakej kategórie ako napríklad tvrdenie, že hrdina si obliekol modré tričko, ale neskôr sa píše, že má na sebe zelené tričko. Nekonzistencia veku sa azda do textu prepašuje ľahšie preto, lebo odporujúce si informácie bývajú spravidla ďalej od seba, a autor to pred sebou ospravedlní hmlistým pomyslením, že „veď predsa nejaký čas uplynul“. Že toho času je pri hlbšom zamyslení priveľa či primálo na to, aby sa dal zlúčiť s uvádzanými číslami, to mu už neprekáža. Iste, je veľa ďalších vecí, nad ktorými sa treba v knihe zamýšľať a ktoré matematické problémy vytlačia z hlavy – no to, čo sa vytlačí z hlavy autorovi, sa nemusí aj čitateľom. A zbytočný rušivý element je na svete.
Rozmýšľam, čo ďalšie sa za takýmito prešľapmi môže skrývať. Je možné spraviť takú banálnu chybu , ak je autor vo svojom príbehu hlboko vnorený? Sú tieto prejavy nepozornosti znakom, že autor so svojím príbehom „nežil“, nepozná ho odpredu-odzadu? Alebo naopak urobil chybu kvôli tomu, že bol v príbehu ponorený až príliš a prestal pre stromy vidieť les? A čo zvyšok tímu pripravujúceho knihu? Mohol omyl do vydanej verzie prepašovať presne ten istý druh nepozornosti, ktorý tam dostane preklep? Ale dá sa toto vôbec s preklepmi porovnávať? Preklep je totiž typ chyby, pri ktorom vidíme namiesto slova, čo tam skutočne je, iné podobné slovo. No vidieť namiesto očakávaného čísla šestnásť číslo sedemnásť, tomu sa mi už akosi ťažšie verí. Ešte jedna možnosť existuje: A to, že číselné údaje boli v knihách upravované na poslednú chvíľu a tým pádom prešli cez oči menšieho počtu (eventuálne aj nulového) kontrolórov. Ale... naozaj až toľko kníh má také radikálne zásahy spravené na poslednú chvíľu? Lebo číselné prešľapy sú skutočne časté – keby neboli, nedali by mi podnet na tento výlev.
No mne už nápady došli. Poradíte?
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Spočiatku som tvoj A,B,C,D príklad nepochopil, lebo keď sa povie "splodí dieťa" chápem to ako narodenie a nie počatie. Vidíš ako ľahko dôjde k nedorozumeniu... Takto sa razom z daného diela stáva zaujímave sci-fi, neviem či by ťa napálilo viac, že to autor proste ignoroval, alebo keby neskôr vysvitlo, že ženu A uniesli a oplodnili mimozemšťania (že to má s B si len naivne myslí) :-).
I keď zrovna ja tieto drobnosti, napriek tomu že som matematik, príliš neriešim. Iste, v duchu si poklepkám na čelo keď si to všimnem, ale obvykle je pre román jedno či ma dotyčný o pár rokov viac či menej, nehrá to rolu. Samozrejme najlepšie je keď je všetko konzistentné a zapadá do seba - čím viac detailov je mimo, tým viac sa to vžitie do deja stráca.
Zákerná otázka na záver - koľko rokov má David Settle? :-)
Tušila som, že sa na túto matematickú úvahu ozveš. :-) Nerozoznávaš medzi splodením a narodením? Jéjda, Tebe ešte nikto nehovoril o včeličkách a kvietkoch? :-) Ale nedivím sa, kvietky to majú oveľa zložitejšie než nejaký človek... Tak na danom diele ma toho napálilo viac, kto má záujem, recka je tu (i keď „trojčlenka“ z výlevu pochádza tuším nie z recenzovaného, ale druhého dielu tej ságy). A mimochodom, do konca knihy sme sa nedozvedeli, kto bol skutočne ten „B“. :-)
Ty ale neriešiš v literatúre kopu vecí, ktoré mňa privádzajú do zúrivosti. Šťastný to človek... mne sa obvykle pri matematickom (či inom) nezmysle mozog zastaví a nepohne sa ďalej, kým nenájde nejaké riešenie, čo aké zúfalé a nepravdepodobné. Vlastne sa pokúšam autora sama pred sebou hájiť, že to tak nemyslel a určite to domyslel. Aj keď je mi väčšinou jasné, že nedomyslel.
David Settle? A v ktorom dieli? A ktorej kapitole? A ktorej scéne? To musíš špecifikovať, výsledky sa totiž pohybujú v intervale od -1,5 po 87. :-)
My vzorní žiaci sme včeličky dostávali do zošita, deti predsa nosil bocian! Isteže rozoznávam medzi oplodnením a narodením, ale "splodiť dieťa" je podľa mňa nešťastný termín. Jednak dieťa neexistuje ešte dlho po oplodnení, je to len zhluk buniek - embryo, a jednak samotný pojem splodiť je dosť vágny, na slexe je definícia "spôsobiť vznik ľudského jedinca", čo zahŕňa aj klonovanie, alebo keby som zoznámil nejaký párik a tí by mali neskôr dieťa, tak som to vlastne spôsobil a to dieťa splodil :-). Taktiež podľa našich zákonov sa stáva ľudským jedincom až po narodení, čiže aj v tomto svetle splodiť dieťa (spôsobiť vznik ľudského jedinca) sa vzťahuje skôr na pôrod ako na oplodnenie.
Veď to, Settle je komplikovaná postava - starne dvakrát pomalšie, nie je isté kedy a ako sa to vlastne narodil, párkrát nám umrel, a ešte aj cestuje časom :-).
Ach, to slovíčkarenie...
Používanie slov podľa ich definovaného významu je slovíčkarenie? Už chápem prečo ti nešla matematika :-). Mohla si tam dať "počala" a bolo by to jasné, keďže to by nešlo zameniť s pôrodom. Slovíčkarenie by bolo, keby sme potom začali rozoberať že "čo si počala?".
Tak teraz som už mimo úplne. Čo má matematika spoločné so slovíčkarením? Navyše, netuším, aký pojem som použila mimo jeho definovaného významu. Splodiť? Daná kniha bola fantasy, tam klonovanie neprichádza do úvahy, a čo hovoria naše zákony je vo vymyslenom svete tiež fuk. Navyše splodiť so základnom plodiť má oveľa bližšie k „oplodniť“ než k „porodiť“, čiže zámena je pre mňa nepochopiteľná. Počatie by bolo možno ešte jednoznačnejšie, no nechcela som opakovať slová – a ani by mi na um neprišlo, že nejakému matfyzákovi nenapadne, čo musí predchádzať pôrodu. :-)
Tak zas splodiť sa často používa vo význame vytvoriť, napr. čo za komentár som to zas splodil. Alebo keď píšu že dáky vladár splodil potomstvo, nemajú na mysli embryá ale naozaj až deti. Preto prvá asociácia pre mňa je dieťa, až druhá (keď to nedávalo zmysel) je tá čo si myslela. Schvále by ma zaujímalo či aj niekto druhý to najprv pochopil ako ja, len či sa nájde odvážlivec čo sa prizná :-). So slovným základom na mňa nechoď, keď to potiahnem ďalej, tak základom je "plod", a plodom je až to dieťa, nie embryo :-).
To si zase zabil s tým plodom, veď plod je synonymum pre embryo. :-) Splodiť vo význame splodiť komentár môže byť, keďže ten koment sa už ďalej nevyvíja, splodíš ho hotový. Dieťa je ale iné v tom, že po samotnej plodiacej akcii ešte potrebuje vývoj. Ten vývoj je už ale riadený z génov budúceho dieťaťa (respektíve matky v raných štádiách).
Myslel som že spomenieš embryo, ale nemyslím že pôvod slova plod má taký význam, predpokladám že nejaký ekvivalent sa používal už v časoch keď sme oberali maliny a černice, o nejakých embryách ešte nechyrovali. Otázka potom je od ktorého plodu je odvodené slovo splodiť, podľa mňa skôr od plodu vo význame hotovej veci (ako to ovocie) - podobne ako výplod (splodiť výplod :-)), zatiaľ čo oplodniť bude jednoznačne od toho plodu čo myslíš ty. Ale to je skôr otázka na jazykárov.
Ale vážne, ako chápeš jednoduchú vetu "Sultán splodil potomstvo." - že sa vyspal s celým háremom alebo že sa mu narodili synovia a dcéri?
Ja ti neupieram použitie vo význame oplodniť, aj to je určite správne, len je tam podľa mňa viac významov toho slova a ja sa častejšie stretávam s tým druhým, preto som sa spočiatku nachytal, následne som tvoju konštrukciu samozrejme pochopil.