Okrem prvej fotky je tam všetko ostatné zbytočné.

Blahoželám k takej láske, že ešte aj po toľkých rokoch zoči-voči nej kokceš, zajakávaš sa a robíš hlúposti. :-)

Počuj, bola si už do niekoho veľmi zamilovaná? tak, fakt že dosť? Keď niekoho takého stretneš tak kokceš zajakávaš sa a robíš hlúposti... býva to tak. moja celoživotná láska je mlieko, a pri každej zmienke o ňom sa mi značná časť mozgu vypína kamsi... do mliekolandu :)

Vďaka. Aspoň si to niekto všimol - hoci až po rokoch. :-)

Vystihla si to! :)

Následok laktofílie sú aj kostrbaté vety? :-) Lebo len o nich bola reč, nie o obsahu.

Prijal by som čokoľvek, ale mlieko nie. Na mlieko mi nesiahaj. Mlieko je manna božská. Ja som asi laktofil alebo ako sa tomu hovorí ale rposte som závislý na mlieku.

Existujú aj vopred prehraté boje, ak je vesmír deterministický. :-) A keby nebol, aj tak poznáme skoro beznádejné boje, pri ktorých sú pre zvýšenie šancí nutné posily. Nejaké antibiotická - ale také žiaľ v lekárni nedostať. :-(

  Iste, aj obyčajný malý zub dokáže človeka úspešne skoliť. Ak už to zašlo tak ďaleko neostáva iné než bojovať. Človek je omnoho silnejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Nevzdávať sa, zachovať si aspoň malú nádej, žiaden boj nie je dopredu prehratý.

Ak vezmeme do úvahy, že charakteristiku (a toto je charakteristika, že?) je ťažké napísať tak, aby zaujala, tak to vôbec nie je zlé. Občas síce vety pôsobili trochu “rozhegane”, ako napr. táto dvojica “Irma bola na ten zvuk zvyknutá, ale kocúr sa vyľakal, dal sa na útek a zadným párom labiek zachytil okraj tanierika s mliekom, ktoré sa rozlialo. Ochvíľu si už labky olizoval od mlieka.“ (čo bude aj kvôli tomu opakujúcemu sa mlieku), ale čítať sa to dá.