Príbeh malého, výnimočne nadaného dievčatka, ktoré v sebe objaví schopnosť pohybovať predmetmi na diaľku vás pravdepodobne prinúti - ako sa to stalo miliónom detí, ale i dospelých na celom svete - nepustiť knihu z rúk prv než ju dočítate. Vďaka deju plnému napätia, originálnych nápadov a svojrázneho, niekedy až čierneho humoru sa kniha stala ihneď po prvom vydaní v roku 1988 bestsellerom. 

Malá veľká čitateľka (ukážka z knihy)

Rodičia sú vám už raz takí. Myslia si o svojom decku, že je úžasné aj vtedy, ak je to ten najodpornejší malý ťulpas, akého si viete predstaviť.
Niektorí zachádzajú ešte ďalej. Sú takí zaslepení obdivom, že dokážu presvedčiť aj samých seba o tom, že ich dieťa je geniálne.

Nuž, je to vlastne normálne. Tak to už na svete chodí. Iba ak práve NÁM začnú vykladať o výnimočnosti svojho nezbedného potomka, vtedy nám začne byť nanič.

Učitelia si užijú až-až pri počúvaní táranín domýšľavých rodičov, ale pri písaní záverečných hodnotení po skončení školy nastane čas odplaty. Keby som bol učiteľom, ukuchtil by som zopár ozajstných lahôdok pre rodičov zaslepených pýchou. "Váš syn Maximilián," napísal by som, "je úplný nepodarok. Dúfam, že máte rodinný podnik, kam ho budete môcť strčiť, lebo je absolútne isté, že nikde inde zamestanie nezoženie." Alebo, keby som mal v ten deň zvlášť lyrickú náladu, napísal by som: "Je zaujímavé, že lúčne koníky majú sluchové orgány na brušku. Vaša dcéra Vanesa, súdiac podľa výsledkov, ktoré dosiahla v tomto školskom roku, nemá vôbec žiadne sluchové orgány."

Mohol by som ešte hlbšie načrieť do bohatstva prírodných vied a napísať: "Cikáda žije šesť rokov pod zemou ako kukla a šesť DNÍ ako slobodný tvor na slnku a vzduchu. Váš syn Wilfred prežil na tejto škole osem rokov ako kukla a ešte stále čakáme, že z nej vylezie." Zvlášť otravné dievčisko by ma mohlo vyprovokovať k týmto jedovatým slovám: "Fiona oplýva takou istou chladnou krásou ako ľadovec. Na rozdiel od ľadovca sa však pod hladinou neskrýva nič." Keby som bol učiteľom, asi by ma celkom bavilo písať záverečné hodnotenia na tých smradov v mojej triede. Ale dosť už o tom. Musíme ísť ďalej.

Sem-tam možno stretnúť i rodičov, ktorí sa správajú celkom opačne a neprejavujú žiaden záujem o svoje deti. Títo sú samozrejme oveľa horší ako rodičia, čo si ich slepo zbožňujú. Takými rodičmi boli pán a pani Červohorskí. Mali syna Michaela a dcéru Matildu. Matilda im bola príťažou, čímsi čo musíte znášať a keď príde čas, tak to chytíte a odhodíte. Pán Červohorský a pani Červohorská sa už ohromne tešili na tú chvíľu, keď budú môcť Matildu chytiť a odhodiť niekde ďaleko, najlepšie až za hranice krajiny alebo ešte ďalej.

Z anglického originálu Matilda, vydaného nakladateľstvom Penguin Books Ltd. v Londýne v roku 1989, preložila Eva Preložníková.

ROALD DAHL je najznámejším autorom detských kníh minulého storočia. Jeho príbehy pre deti sú fascinujúce, provokujúce, zábavné i dojemné. Stále je najlepším rozprávačom príbehov na svete. 

„Dahlovky“ čítajú aj deti, ktoré inak nečítajú. A s radosťou si ich prečítajú aj rodičia.

„Ak máš pekné myšlienky, budú ti vyžarovať z tváre ako slnečné lúče a vždy budeš vyzerať pekne.“ (R. Dahl)

QUENTIN BLAKE (1932), jeden z najuznávanejších britských ilustrátorov, tvorca komiksov, dlhoročný prispievateľ do časopisov Punch, Spectator a mnohých iných, začal ilustrovať knihy pre deti začiatkom 60. rokov. Ilustroval knihy Roalda Dahla a mnohých iných prominentných britských tvorcov detských kníh. Spolupráca s Roaldom Dahlom bola významným obdobím jeho súkromného i profesionálneho života. Ide o mimoriadne vzácny prípad súladu dvoch autorských poetík. Blake napísal a ilustroval aj vlastné knihy pre deti. V roku 1988 dostal cenu OBE.