Autorka: Katarína Kořínková

    Z dediny vybehla chudá vysoká postava. Na hrudi si držala malé dieťa. Postava zrýchlila tempo. Za ňou vybehla ďalšia takmer rovnaká postava. Obaja boli démoni.

   Ten prvý zastal aj s dieťaťom. Jednou rukou ho pustil a položil mu ju na hruď. potom sa nadýchol a vysal dieťaťu dušu. Dieťa sa rozplakalo. Jeho pokožka trochu zošedla a zrazu bolo mŕtvolne studené. Stále žilo, ale už nemalo to, čo bolo podstatou všetkých tvorov- duša.  Démon sa potom zohol a opatrne, aby ho neporanil, položil dieťa na zem. Nechcel ho zabiť. Načo?

   Druhý démon ho dobehol a chytil ho rukou so zožltnutou pokožkou.

   ,,Prečo ma sleduješ?", zasyčal ten prvý. Podľa hlasu by sa dalo povedať, že je to žena. Vytrhla sa mu a cúvla.

   ,,Ja ťa nesledujem, ja sa snažím zabaviť!", odsekol ten druhý, ale nepustil ju. Toto bol muž. ,,Heana."

   ,,Fajn, tak si užívaj, Dkleon, a pusti ma, lebo keď to decko budem ešte chvíľu počuť, zbláznim sa!", okríkla ho a vytrhla sa mu. Potom sa otočila a rýchlo kráčala preč.

   Dkleon okamžite išiel za ňou a čoskoro si s ňou zrovnal krok. ,,Mám čas do polnoci, tak neviem, čo mám robiť."

   ,,Nechceš toho chlapca?", spýtala sa pokojne Heana.

   ,,Tri mesiace!", vyprskol. ,,Tri mesiace v jeho tele, kým ho budem môcť ovládať, a ty sa správaš, akoby som odišiel na lov rýb! A ešte niečo: koľko démonov v ľuďoch vlastne Hrion chce? On plus ten chlapec, to už sú dvaja, ale on si nedá pokoja, veru nie!"

   Heana vydala zvuk, ktorý možno nazvať smiechom a ešte raz sa obzrela na plačúce dieťa. Určite ho nájdu, ľudia predsa nemôžu byť takí hlúpi, ako vyzerajú! 

   ,,Ty ma vôbec nepočúvaš!", zvieskol Dkleon nahnevane.

   Heana sa k nemu obrátila: ,,Mám dobrú správu: Ehtte mi oznámila, že ten chlapec má veľké výbuchy zlosti. Postačí, ak ho budeš rozčulovať a možno sa vyvinieš o mesiac dva skôr!"

   Dkleon sa trochu upokojil. ,,Prečo práve tebe? Ja sm ten, ko v chlapcovi bude žiť, nie ty!"

   Heana pokrčila plecami. ,,Spýtaj sa jej."

   Chvíľu kráčali mlčky a tak aj vošli do lesa. Heana natiahla ruku a dotkla sa stromu. Nadýchla sa a vysala dušu aj nemu. Stromu zhnedli všetky listy, opadali a kôra stromu stmavla a zhnila. Strom čiastočne odumrel. Tak ako to dieča ešte žil. jediný rozdieľ medzi nimi však bol, že dieťa mohlo ďalej žiť, zatiaľ čo strom bez listov dlho nevydrží.

   Dkleon gánil do zeme. Prečo som súhlasil s tým pokusom, ak sa to tak dá nazvať? Nejaké decko z iného sveta... nie, je odtiaľto, z Nekheru! Skáčem do radosti, len čo si na to pomyslím, fuj! Posledné slovo asi povedal nahlas, lebo Heana sa prekvapene strhla. Dkleon sa nasilu vytrhol z úvah.  

   ,,A čo Jais? Máš s ním nejaké plány?", spýtal sa.

   Heana neodpovedala hneď. ,,Už mi je nanič. Ale ak by chcel začať nanovo s plánom, tak to beriem. Asi dúfa, že som naňho zabudla. Mýli sa. Vlastne mám len dve možnosti: Zbaviť sa ho hneď, alebo ho dostať do Kaoeleanu a tam zistiť, či má ešte chuť spolupracovať. Spravila by som to hneď, ale je sním to dievča, takže počkám... Ale veľa času nemá! Buď sa ozve sám, alebo sa ozvem ja!", povedala pokojne. Jais im všetkým spôsoboval len problémy. Síce súhlasil, že bude znepríjemňovať život drakom krádežami na ich území, ale teraz prestal kradnúť podľa plánu a začal byť samostatnejší. Posledné, čo potrebovala, bolo, aby opustil les a tak sa dostal mimo dohľadu mágov. Asi poviem Hrionovi, nech ho častejšie sledujú!

   Dkleon sa na ňu pozrel. ,,Tomu dievčaťu to ešte nepovedal, však?"

   Heana prikývla. ,,Nikomu. Aspoň niečo z dohody dodržuje."

   ,,Musím už ísť.", povedal Dkleon. Nepovedal kam. Len sa obrátil a domiestnil sa.

    Heana chvíľu hľadela na miesto, kde zmizol. ,,Vraciam sa do púšte!", zvolala nahlas, akoby to niekomu oznamovala. V Nekhery bola len jedna púšť, v ktorej sa skrýval Kaoelean. Jediný z ľudí, ktorý vedel presne, kde sa nachádza, bol Jais. Hoci ho nemohla celkom nazvať človekom...

   Uškrnula sa a odmiestnila sa.