Druhý motív: Chcem napísať dobrú knihu, aby som ukázal, že na to mám. Prípadne chcem ňou zapôsobiť na niekoho konkrétneho.

Druhý omyl: Písaním knihy niečo dokazujete predovšetkým sebe. A vy môžete byť práve tým prvým zhrozeným človekom, ktorý príde na to, že na to nemá. V lepšom prípade jediným, ak ste o svojom zámere napísať dielo storočia nikomu nepovedali. Tak sa poučte z mojich chýb a prosím Vás, o svojom zámere napísať niečo veľké nikomu nehovorte. Ušetríte si tým keď už nie sklamanie, tak aspoň hanbu. A keď dúfate, že z toho zostane ohúrená konkrétna osoba, uvedomte si, sa môže stať, že po jej odpovedi zostane Vašou jedinou dilemou z ktorého mosta skočiť. Samozrejme, existuje štatisticky takmer zanedbateľná šanca, že z Vašej prvotiny všetci padnú na r... zadnú časť tela. Veď konieckoncov, existuje také jedno príslovie: „Nikdy neviete, čo dokážete, kým to neskúsite.“ Ale toto príslovie môže mať aj druhú variantu: „Nikdy neviete, ako zle môžu veci dopadnúť, kým sa ich nezačnete skúšať.“ Že vám to nevadí? Že viete znášať prehry? Že to aj napriek tomu skúsite? Lenže dámy a páni, napísať knihu nie je to isté ako podať športku. Ešte som sa zatiaľ vôbec nedostala k tomu, čo všetko musíte do napísania knihy investovať a vôbec to nie je o financiách. Zatiaľ sa zaoberáme len otázkou Prečo nie? Ak vás toto neodradí, čoskoro sa odstaneme k hrôzam vyplývajúcim zo samotného písania.  

Ešte posledná vec. Kebyže aj napíšete knihu, ktorá nemá veľmi ďaleko od Vašich predstáv (nepravdepodobné), počítajte s tým, že z toho nikto na zadnú časť tela nepadne. U nás sa napríklad písanie kníh považuje za bežný a ničím nie pozoruhodný spôsob trávenia voľného času porovnateľný s hocijakou inou zábavou. (Haha, zábava na voľný čas, aj vy ste sa tak pobavili? Pokiaľ ste už skúšali písať dlhé príbehy, tak asi áno.) Možno trochu rozvírite hladinu vašou prvou knihou, ale ďalšou už nie.

Tretí motív: Chcem si zaznačiť ten príbeh v prvom rade aby som ho nezabudol. A potom sa uvidí... ktovie? Možno z toho aj niečo bude.

Tretí omyl: Konečne trocha optimizmu: nezabudnete. Možno zabudnete číslo svojho mobilu, možno zabudnete, kedy ste mali ísť k lekárovi a termín najbližšej skúšky, ale príbeh ktorý vás v duchu nadchol, si budete pamätať aspoň niekoľko rokov. Tá zlá správa je, že skôr či neskôr ho postupne začnete zabúdať. Ale uvažujte takto: nie je lepšie, aby ste tento krásny súkromný zážitok nechali pozvoľna odísť zo svojho života, akoby ste mali riskovať že ho síce urobíte nesmrteľným, ale zároveň ho silne zmrzačíte tým, že ho položíte na papier? Viete, niektoré veci stoja za to, len keď sú dokonalé. A svet je preplnený úžasnými vecami, z ktorých väčšina zostane inými ľuďmi nepoznaná a nedocenená. Tomu nezabránite. Veď si len vezmite taký prípad, keď sa Vám v noci prisnije niečo pekné. Zobudíte sa z veľmi príjemného, žiaľ dosť abstraktného sna a viete, že nikdy nikto sa nebude cítiť tak ako Vy vo Vašom sne. Neexistuje spôsob, ako niekomu priblížiť, čo ste prežívali. Žiaľ je tu veľká šanca, že s príbehmi je to podobné. Prečo sa za každú cenu snažiť napísať príbeh, ktorý vám síce urobil radosť, ale šance na to, že urobí radosť aj iným sú mizivé? Pochopte, tá cena môže byť príliš vysoká a aj tak to skončí najhorším možným spôsobom: krásy príbehu zostanú zničené pre Vás aj pre iných. Ja fakt dúfam, že v tomto sa mýlim. Dúfajte aj Vy. Ale neskúšajte. Ak máte pochybnosti, neskúšajte.

Štvrtý motív: Chcem zarobiť.

Štvrtý omyl: Narodili ste sa v nesprávnom štáte v ktorom je knižný trh taký malý, že takéto niečo vôbec nepripadá do úvahy. A navyše nášmu ľubozvučnému jazyku nikto okrem hŕstky domácich nerozumie. No nie je to smola? O čo ľahšie to má rodený Američan či Angličan keď chce preraziť, však? V tomto svete to skrátka nikdy nie je a nebolo zariadené spravodlivo.

Takže sme si vysvetlili motívy. Ovšem, stále sa môže stať, že knihu nechcete písať kvôli nikomu a ničomu, ale len kvôli sebe. Chvályhodný motív, ktorý možno len ťažko vyvrátiť. No uvedomte si, že aj vy môžete byť z vašej vlastnej knihy pri písaní a po napísaní rozčarovaní. Sama som do písania vstupovala so samými ideálmi, aký úžasný a príjemný pocit to bude: písať a napísať. Lenže na tom nie je nič úžasné ani príjemné: Je to ako pôrod. Ťažký, bolestivý, namáhavý pôrod, v ktorom budete už na začiatku na konci so silami, budete plakať a prosiť o liek proti bolesti, lenže na stlmenie tvorivých múk nijaký liek neexistuje. Jediné vyslobodenie je porodiť. Alebo nechať ho umrieť. Veľa kníh umiera pri pôrode. Oveľa viac, ako detí.

A keď aj všetko vyjde a vy ako šťastný rodič budete v ruke držať stránky svojho úžasného rukopisu, zrazu si uvedomíte, že na ňom nič úžasné nie je. Že je to len akási zmes písmen, ktorá počas toho dlhého a namáhavého boja o svoje napísanie stratila všetky svoje pôvaby, pokiaľ niekedy nejaké mala. Je to len vyschnutá schránka príbehu, telo bez duše. Ak sa rozhodnete napísať knihu, čaká vás s najväčšou pravdepodobnosťou také rozčarovanie, ako milióny iných ľudí v ich predstavách o manželstve, rodičovstve, kariére a hocičom inom. Väčšina ľudí si písanie predstavuje podstatne inak, než aké naozaj je.  

Ste ochotní pristúpiť k písaniu svojej knihy aj za cenu takéhoto rizika?

Asi ste, inak by ste toto už nečítali. Aj ja som bola ochotná. Keď som zistila, čo všetko písanie obnáša, tiež som bola primerane zhrozená. Dokonca som si v duchu sadla chrbtom k všetkým svojim dielam a hodnú chvíľu som trucovala: nebudem písať, kým to nezačne byť ľahšie. Nie že by mi to bolo niečo platné. Písanie sa neuľahčilo, a napriek tomu som vytrhávala zo spárov fantázie jednu knihu za druhou, aj tie, čo mi ešte pred pár rokmi pripadali príliš ťažké: keď už nie kvôli ničomu inému, tak kvôli svojej dĺžke. Veľká dĺžka je pohoršujúca okolnosť. To si pamätajte. Nenadarmo veľa románopiscov začína s písaním a publikovaním poviedok. Lenže človek si nenavyberá, však? Keď jednoducho niekto inšpiráciu na poviedku nemá, tak zbytočne sa bude do toho siliť a robiť niečo proti svojej podstate. Takisto ako keď niekto dostane inšpiráciu na tému, ktorá vzhľadom na jeho vek, vedomosti a skúsenosti akosi... hm... nie je vhodná. Neraz by som pri podobných poznámkach s chuťou poslala toho človeka na kávičku so svojou múzou. Nech sa poháda s ňou a vysvetlí jej, prečo príbehy z určitej oblasti nemôžem písať, tak nech mi ich teda ani neposiela. Ak sa mu podarí prehovoriť múzu, aby posielala príbehy z domáceho prostredia, ktoré dobre poznám a ešte k tomu budú aj zaujímavé a ešte aj napínavé a ešte aj zábavné, ja budem len rada. Žiaľ, pravdepodobnejšie je, že motyka vystrelí.