Dlhé knihy sa vraj dnes nečítajú. Všetci chcú len rýchlu akciu, prudké zmeny, niečo, čo udrží pozornosť unudených členov konzumnej spoločnosti zaplavených všakovakými inými možnosťami rozptýlenia. Nad týmito tvrdeniami ja zostávam len v nemom úžase, pretože ja dlhé knihy MILUJEM! Nie je však dlhá kniha ako dlhá kniha. Poďme pekne od začiatku:
Áno, všetci sme sa s tým už aspoň raz stretli – s knihou, ktorú by sa podľa nášho názoru patrilo zostrihať aspoň o polovicu. Väčšinou kvôli siahodlhým opisom, úvahám, čo nemajú konca, alebo príliš dlhým a ničím neokoreneným nájazdom do tajov histórie, politiky, vedy a ďalších podobných odborov, ktoré – ak pre ne čitateľ nie je práve fanatik – menia román na náučnú literatúru. Síce populárno-náučnú, ale stále je to len náučná literatúra, čiže žáner, ktorý nám duševné sily vysáva namiesto toho, aby ich dopĺňal. Rozhodne však netvrdím, že tam takéto veci vôbec nepatria. Väčšinou sú veľmi prínosné pre dej či celkovú atmosféru (inak by ich stopol už redaktor vo vydavateľstve), no sú zle podané. A výsledok je jednoznačný – zdĺhavá kniha, ktorou sa prehrýzame namáhavo s odporom často aj celé mesiace.
Lenže ja poznám aj opačný extrém, ktorý je len o málinko lepší. A tým je príliš prudké, vysvetlenia a popisy postrádajúce, striedanie scén a postáv. Čitateľ sa cíti ako uprostred orkánu, v ktorom sa okolo neho niečo prelietava a on nevie čo, kde, kam a prečo to letí. Extrémom sú knihy, kde autor zrejme pre zrýchlenie deja zabúda, že by tam malo byť aj niečo ako súvislosti. Absolútna väčšina kníh (podľa mojej mienky) s prirýchlym tempom síce súvislosti má, ale rýchle tempo unavuje. „Však nechaj tých chudákov chvíľu oddýchnuť!“ kričím v duchu na autora, ktorý ženie svoje postavy bez prestávky z jedného dobrodružstva do druhého. Takéto knihy sú pre mňa nielen únavné, ale aj veľmi nepresvedčivé: jednak je krajne nepravdepodobné, aby sa dialo toľko dôležitých vecí v takom rýchlom slede, jednak by to už tie postavy fyzicky a psychicky nevládali a nestíhali a napokon, aj a tým spojené prerody zmýšľania postáv v priebehu pár hodín či nanajvýš dní mi pripadajú absurdné (vrátane formovania vzťahov aj toho najčastejšieho románového – vzniku lásky). Na každé prostredie potrebujem čas, aby som sa s ním mohla stotožniť, aby sa mi mohlo zapáčiť.
Sú však aj iné extrémy: romány zahŕňajúce pridlhé časové obdobie. Na samotnom dlhom období by nebolo nič zlé, ale mám pocit, že často je riešené nie práve najšťastnejšou formou. Život postáv obsahuje len niekoľko dramatických scén, ktoré sú opísané veľmi podrobne. A medzi nimi sú týždne, mesiace až roky, kedy sa nič nedialo a ktorých opis autor odbije jedným, maximálne niekoľkými odstavcami. Najhorší variant je ten, keď udalosti sú v knihe na dvoch kopách oddelených jedným dlhým časovým obdobím, počas ktorého sa nič nedialo. Takto sa napríklad s obľubou rieši tehotenstvo – autor venuje pozornosť len počatiu a pôrodu a medzitým sa dialo len veľmi málo, respektíve nič.
Ja však nechcem vidieť postavy ani ako zvliekajúci s hmyz, ktorý je už po pár hodinách úplne odlišný od larvy, ktorou bol predtým, ani ako zopár náhodných fotiek z albumu – vidíte len pár okamihov života postavy, ale nič medzi tým. Ja chcem sledovať, ako sa postava vyvíja, chcem sledovať dej, ktorý je náležite dlhý ale zároveň spojitý. Možno sa budete čudovať, ale mojimi najobľúbenejšími časťami románov nie sú oblasti bohaté na nečakané zvraty a dramatické udalosti, ale časti, v ktorých sa „dynamicky nič nedeje“. Dej sa vyvíja len pozvoľna, ale ani náhodou nie nudne. Postava vykonáva každodenné rutinné činnosti a občas je to prešpikované nejakou scénou pomáhajúcou dotvoriť atmosféru, ale väčšinou bez zásadného významu. Pravda, scény zo zásadným významom sú viac než potrebné, ale nie je ich veľa, sú rozptýlené po knihe rovnomerne a postavy majú po každej z nich čas si vydýchnuť, zotaviť sa, dlho o dramatickej scéne rozmýšľať a tak postupne (a presvedčivo!) vykonávať zmeny v svojom myslení, budovať vzťahy a podobne. Niet nad dobré popisy pomaly sa vyvíjajúceho príbehu s presvedčivou atmosférou a pomaly sa odkrývajúcimi tajomstvami, ktoré sú prešpikované dotvárajúcimi scénami s dialógmi. Sú to knihy, na ktoré sa každý večer teším, ako si v posteli prečítam ďalšiu kapitolu, ale zároveň ma nedržia tak, aby som sa od nich nemohla odtrhnúť a venovať sa povinnostiam. Je úplne normálne a správne, ak sa pred koncom udalosti trochu nakopia a zahustia, tempo sa zrýchli a posledné stránky ma držia až do polnoci. Na začiatku knihy však niečo také neočakávam.
Myslím, že základom dobrého príbehu je rovnomernosť. Čo platí v malej škále, musí platiť aj vo veľkej. Medzi najzákladnejšie štylistické pravidlá platí, aby ste neopakovali slová – ak potrebujete opakovane spomínať jednu a tú istú vec, rovnomerne používajte na jej označenie synonymá. Jedno slovo pôsobí na hromade rušivo, ale v pravidelných vzdialenostiach od seba harmonicky. A presne tak je to aj s ďalšími prvkami. Dialógy by sa mali pravidelne striedať s popismi, časti s rýchlejším dejom s časťami s pomalším dejom, dramatické udalosti s ničnedianím. Samozrejme, že to nie je ani nemôže byť úplne presné – nemôžeme od autora chcieť, aby sa dôležité veci stávali v románe vždy v pondelok o pol piatej, ale to je už na zručnosti autora, aby nerovnomerné časové úseky pôsobili rovnomerne. Pokiaľ sú však tie úseky až extrémne nerovnomerné, už ani autorova zručnosť nezabráni tomu, aby to na mňa pôsobilo zlým dojmom. Samozrejme, zriedkavé situácie typu postava je v kóme alebo postava je zmrazená na palube kozmickej lode, sa nerátajú. Všimli ste si, že aj megaúspešný Harry Potter je písaný týmto (pre mňa) nadmieru vyhovujúcim štýlom? Čo ale nie je nijaký absolútny dôkaz správnosti mojej teórie, lebo megabestsellermi sú napríklad aj knihy Dana Browna. A tie sú napísané v pre mňa neprijateľnom príliš rýchlom tempe.
Takže to možno aspoň približne vyjadriť aj číselne: dobrý tristostranový román by podľa mňa nemal zahŕňať časové obdobie kratšie ako týždeň. Za ideálnu dĺžku deja pre päťstostranový román považujem štyri mesiace až rok. Môže to byť aj kratšie, povedzme mesiac, ale v tom mesiaci potom treba dobre popísať takmer všetko. Pod pojmom dĺžka deja sa myslí dĺžka hlavnej dejovej línie, bez retrospektív.
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Úplne súhlasím s tými pasážami "ničnerobenia" a som rada, že nie som jediná, čo ich má rada (a to nie len v knihách, ale aj vo filmoch a seriáloch...).
Príliš rýchle knihy, ktoré opisujú na 300 stranách zo dva-tri dni (niekedy len pár hodín!) ma zakaždým zmiatnu a mám trochu problém sa orientovať, pretože udalosti sú tak natlačené na sebe a je ich tak veľa, prípadne sú tak rozpísané, že sa stratím a zabudnem, čo bolo, kedy sa kam dostali a čo sa vlastne deje.
Na druhej strane taký Brisingr je len hora zbytočne potlačeného papiera, v ktorej sa občas (asi raz za sto strán) blysne kúsok talentu a zvyšok tvoria nekonečné kecy, zbytočné udalosti (ktoré nie sú ani zábavné ani samotnú postavu nikam neposúvajú) a všeobecne nuda. V podstate to pôsobí, akoby chcel napísať čo najdlhšiu knihu, ale fakt nemal o čom. =)
A potom tu sú ešte experti, ktorí sa rozhodnú, že niektoré situácie ich jednoducho nebaví opisovať, ani vymýšľať hodnoverné príčiny takže ich postavám padajú veci rovno z neba, hrdinka príde k bytu, práci a manželovi v priebehu jednej kapitoly a nikoho to netrápi.
Ale v konečnom dôsledku, nech je kniha napísaná akokoľvek a zahŕňa akékoľvek časové obdobie, vzhľadom na to, že knihy najradšej čítam na jeden šup (ráno sa zobudím, otvorím knihu a do večera ju celú prečítam), považujem za ideálnu dĺžku asi...300 až 400 strán. V normálnom písme, žiadna desiatka a milimetrové okraje. =)
Brisingra som síce nečítala, ale prečítala som Eragorna a povedala som si: mám dosť. To bola kniha, ktorá ma napriek zrejme úprimnej snahe z autorovej strany vôbec nevtiahla do atmosféry.
S tým, že autorovi sa nechce vymýšľať hodnoverné príčiny som sa v tlačených knihách príliš nestretávala v bežných situáciách (ako je Tvoj príklad), ale skôr vo vedeckom zdôvodnení nejakého javu, ktoré sa autorovi očividne nechcelo naštudovať. A tak si vycucal z prsta nový druh, chorobu, technológiu, planétu... a pritom stačilo sa trochu lepšie porozhliadnuť a našiel by niečo vhodné reálne a tým pádom pre vzdelanejších čitateľov aj hodnovernejšie.
Prečítať 400-stranovú knihu na jeden šup, uf, tak to sa mi už dávno nepodarilo... hoci kedysi som to dokázala, ale už sa o to nesnažím. Predsa len, od knihy si sľubujem viac a dlhodobejšej zábavy ako od nejakého filmu, ktorý mám za dve hodiny pozretý. Preto ak je kniha dobrá, schválne si ju porcujem na čo najmenšie dávky - a čím hrubšia dobre napísaná kniha je, tým lepšie.
Pokiaľ ide o beletriu tak uprednostňujem rozsiahle diela. To znamená viacdielne série, minimálne 3, ideálne tak 6 až 10 častí, každá aspoň 500 strán. 300 strán mi príde príliš málo hoci čítal som i dobré diela v tom rozsahu.
Dôvod? Mám rád epický rozsah (hlavne čo sa týka rozhlohy, nie nutne času), mnoho postáv, zúčastnených strán (rôzne pohľady na tie isté veci, rôzne aj protichodné ciele) a viac/veľa dejových línií (ten svet je reálnejší a zaujímavejší ako keď sa len lineárne sleduje jeden príbeh). Taktiež nemusím absolvovať znova a znova opis prostredia a postáv od nuly keďže prostredie je známe.
Má to samozrejme i úskalia. Udržať tak rozsiahle dielo konzsitentné a zaujímavé je náročná úloha. Miestami skĺzava do monotónnosti či nudnosti. Z viacdielnej série sú knihy často rôznej kvality a človek sa musí niekedy prekúsať slabšou knihou aby sa dostal ďalej. Ale celkovo to stojí za to.
Samozrejme keď sa jedná napr. o filozofiu kde čítanie je pomalé a nad každou vetou sa treba zamyslieť, tam skôr ocením kratší rozsah, alebo aspoň dobre štrukturovaný aby sa dal čítať po malých častiach.
Toto mi nedalo: výrok, ktorý som dnes našla na stránke http://www.mamtalent.sk/tvoriva-dielna-mam-talent-18-cast-11-3-2011.phtmltvoriva-dielna-mam-talent-18-cast-11-3-2011.phtml?program=1&ma__0__id_b=6636&ma__0__id_kp=21576 v sekcii Ilúzia reality, tesne pred koncom. Citujem:
"Dobrou a overenou radou je, že váš príbeh by sa mal odohrávať v čo najkratšom časovom úseku. Čitateľ sa tak lepšie prispôsobí, naladí a identifikuje sa s postavami, ich prežívaním. Ak je to teda možné, skráťte svoj príbeh z mesiaca na týždeń, či z roka na mesiac."
Na danom serveri som už čítala veľa "rád", ktoré by som označila ako antirady, ale toto už fakt prekonáva všetko. Na to môžem napísať len jedno:
Konzumný spôsob života platí aj v konzumácii duchovnej stravy. Rýchle občerstvenie, duchovný cheekburger z rýchlo vypestovaného kurčaťa- to sú tie romány so skráteným dejom. Gurmán si na zhon nepotrpí. Chce jedlo vychutnať. Osobne ja mám rada aj krátke poviedky, a aj epické diela z niekoľkých zväzkov. Zaleží na kvalite. A dĺžka samotného príbehu? Čo tak príbeh planéty, krátka epizóda z jej života, ktorá ale trvá desiatky tisíc ľudských rokov?
Nuž, výnimky sa všade nájdu. Ak mám však pravdu povedať, z takých románov ako "Mesto" alebo "Marťanská kronika", ktoré zobrazovali tisíce rokov života nejakej planéty, som bola trochu nervózna. Postavy prichádzajú a umierajú, jediné čo zostáva, je planéta a ja uvažujem, či ešte možno takéto dielo klasifikovať ako román, pretože je prerozprávaný vo forme epizód, ktoré pre veľké časové obdobia uplynuvšie medzi nimi vyzerajú skôr ako samostatné poviedky.
Ja však mám poviedky tiež rada. Aj keď, teraz som si uvedomila, že u mnohých poviedok, ktoré ma fakt zaujali, som si povedala: "Dočerta, taká škoda, že toto autor nerozvíjal ďalej a nespravil z toho román!" :-D Jednoducho, keď sa mne niečo zapáči (prostredie, postavy...), chcem pri tom zotrvať čo najdlhšie. A týka sa to nielen čítania, ale aj písania.
No to hej, skrátiť na mesiac je dosť úsmevné. To vlastne znamená, že ani nie je možné vystriedať ročné obdobia...
---
Samko sa pošmykol na lade, nešťastne padá na hlavu, upadá do kómy.
Pomaly otvára oči. Jarné lúče presvitajú oknom nemocničnej izby, cez ktoré pozoruje prebúdzajúcu sa prírodu.
Tu musím skončiť, svoj mesiac som už vyčerpal :-)
V niečom má pravdu - niektoré romány opisujú rok života s obrovskými skokmi... a pritom by bolo možné (alebo skôr lepšie) dať tých pár udalostí do jediného mesiaca, alebo dvoch. Pôsobí to tak...ucelenejšie.
Čo sa týka tých rád...niektoré sú fajn (aj keď o nutnosti autorského denníka ešte stále pochybujem), ale väčšina sú veci, ktoré každý vie, len ich je ťažko realizovať...ale teóriu si pravdepodobne každý, kto už prečítal pár kníh, domyslí. Áno, príbeh musí fungovať, inak z knihy nič nebude. Postavy by mali konať ako postavy a nie ako bábky na šnúrkach...
Radšej si čítam hodnotenia konkrétnych diel, tam sa toho človek dozvie oveľa viac. Aj keď som dosť prekvapená, čo sa ľuďom páči...hlavne jednu knihu, ktorá sa na danej stránke objavila a napokon vyšla knižne je výnimočne mizerná a pripomína mi naivné somarinky, ktoré som písala v trinástich (niežeby som teraz už nepísala naivné somarinky. :) Ale už sú menej naivné). A iné, dobré príbehy mnohých autorov ostávajú nepovšimnuté. Nechápem. :) Ale už som sa rozpísala a odbočila, takže končím. :D
Tak to si vystihol. :-D Ročné obdobia, veru, tie aj ja rada striedam. V prírode je nespočetne veľa procesov, ktoré potrebujú čas a nezrýchli ich ani sila vôle autora...
Ono vlastne nemusí byť tá rada úplne odveci, keďže má v sebe rozumný dodatok "Ak je to možné". Stačí skonštatovať, že v 99,9 % prípadoch to nie je možné a je to vybavené.
Áno, ale o tom hovorím v podstate aj ja v tejto svojej úvahe. Že nie je dobré opisovať v knihe pridlhé ani prikrátke časové obdobia.
Čo sa týka rád na MT, tak tie by som rozdelila do dvoch skupín: samozrejmosti a hlúposti. Presne tak, teóriou si každý nadaný pisateľ, ktorý je aj vášnivým čitateľom, domyslí. A autorský denník? K tomu len toľko, že u diel do 400 normostrán som si vystačila úplne bez neho a nad 400 ns som si už síce občas napísala nejakú tú poznámočku, ale preboha zďaleka nie VŠETKO! A tá knižka, asi viem, ktorú myslíš, to bude tá, čo sa mi už pri čítaní anotácie chcelo zvracať. :-)
Ale dosť už o ohováraní MT, lebo ak sa rozohním, tak už neskončím a skutočne je to už trošku mimo témy.
Ešte niečo mimo témy, čo ma ale celkom zaujíma...: nedávno som uvažovala nad tým, zverejniť na mamtalente jedno svoje dielo, ale odradil ma bod dva v pravidlách, dala by som ho sem celý, ale nedá sa odtiaľ kopírovať, takže len toľko, že tam je napísané, že autor udeľuje vydavateľstvu výhradnú licenciu na knižné vydanie jeho diela.
Znamená to, že keď tam raz niečo dám, nemôžem to už ponúknuť inde? Aspoň kým to nevymažem? Alebo ako to je?
Teda, za fantasmagoristického predpokladu, že iné vydavateľstvo by sa rozhodlo moje dielo vydať. =D
Ja sa v týchto veciach nevyznám a navyše je to tam napísané dosť komplikovane, ale... pozri si bod 4 pravidiel. Ja to chápem tak, že pokiaľ sa Ti do konca tohto roku neozvú či vydajú alebo nevydajú (prípadne odignorujú, čo je odhadom 99,5 % tamojších prípadov), môžeš to ponúknuť inému vydavateľstvu. Ale môžeš svoje dielo nechať na MT až do okamihu, kedy Ti iné vydavateľstvo zaplatí honorár. Potom ho už musíš vymazať, lebo by si porušila bod 5.
matematika je zradna vec. najma pri roznorodosti citatelov. jeden sa vyziva v opisoch, dalsi ma rad akciu.
dalsi problem, aj ja s nim stale bojujem, je prave to preklenutie obdobia. na jednej strane citam ze nie je dobre pisat dennik ked sa v tych dnoch nic nestalo(pre dej nie su dolezite), ale na druhej strane mat roman kde opisujem den po minutach?
neviem ako to riesit. viem ze ja pisem tak ze polka diela je div po sekunde a potom dvoma vetami preskocim aj rok. alebo ze moje pribehy su skor poskladane z dvoch troch detailnych scen a medzi nimi preskocim jak lucny konik
Nuž, sú aj romány, kde sa opisuje dej po minútach, na to však treba majstrov (a aj tak to niektorých čitateľov nudí, asi už len z princípu).
Ak je medzi dvoma udalosťami dlhé nečinné obdobie, dajú sa tie dve zmixovať do jedného celku tak, že pri prežívaní druhej udalosti sa postava na preskáčku retrospektívne vracia k prvej. Ale ani čistý skok sám osebe nemusí byť tragédiou. Všetko závisí od podania. V poviedke sa preskoky znesú ľahšie než v románe, v ktorom si najprv čitateľ navykne na určité tempo rozprávania a potom sa autor začne hrať s plynom a brzdou.