Ktorý človek môže prikázať vetru? Kto z nás Ho spoznal? Jeho smer...? Jeho vône? .. tisícky prímesí, ktoré keby sme rozoznali boli by pre nás zvesťou a múdrosťou z ďalekých krajín a snáď posolstvom zmien, ktoré onedlho nastanú...? No tento nespútaný živel si nevolí smrteľných ako svojich dôverníkov. Necháva si svoje taje, aby mohol zostať príťažlivo nepoznaný.

A tak príde čas, keď na svojich divých krídlach prináša čierne mraky smútku. Prichádza prietrž. Mraky sa trhajú. Pôdu duše kropí dážď.. Búrka. Slza stéká po tvári. Tá je zrkadlom nášho vnútra a keď sa doň iný nedíva je v ňom obraz podnebia duše. Sľahá nás smútok. Búrka besnie. Sme bičovaní a kvapky hustnú ... Slzy hustnú. Sú slané, až horké.Víchrica nami zmieta ako zástavou, z ktorej ostáva iba zdrap.

Dážď netrvá večne. Búrka netrvá večne. Víchrica, vietor, prietrž, mraky netrvajú večne. Prináša to vlahu. Kmásané stromy sa oblečú so šatu v novom odtieni zelenej. Taká prichádza len po výdatnom daždi. Tak aj duša sa odeje do farby novej nádeje. Smútok hlodal ako skaza. Kmásal.. Trhal. Netrval však večne. V tom daždi nastáva nový rast. Ak nastavíte plachtu vetru... On vás poženie vpred. Iba smútok tvorí takú zvláštnu krásu. Obrazce, aké úsmev nevytvorí. Diela, aké sa v šťasti nescelia.

Vytvoril niečo výnimočné. Naučil niečo nové. Scelil čo nebolo upevnené. A keby búrka smútku neprišla? Ako by sme vedeli jasať z jasnej oblohy, z ružového obzoru, zo slnka šťastia? Ako?

Predsa by sme nevedeli ako si vážiť úsmev, keby jeho predchodcom nebola slza!