... ona to vedela... Staviame si okolo seba ochranné pasce pre narušiteľa. Vodná priekopa naplnená horkosťou. Múr, kde každá tehla je vytvorená zo strachu a vypálená smútkom. Pevnosť nadradenosti. Delá nabité výčitkami so zápalnou šnúrou, ktorej stačí iskra a vznieti sa oheň skazy. Obrana zlyhá, keď chvíľu nedávame pozor alebo sme snáď zvedaví na nepriateľa.

Sú aj vzácne chvíle. Spustíme padací most, otvoríme bránu. Prichádzajúci porazil celú pevnosť - dal nám istotu, že mu môžeme dôverovať. Je to priateľ. Snáď vás zaujíma, čo uvidel potom. ... Bytosť.. možno dieťa... Je taká zraniteľná. Stačí prudký pohyb. Všetky masky ostali pred hradbami. Prebýva tam taká, aká skutočne je. Vôkol nej - filmy spomienok pripravené na premietanie, v hlbokých truhliciach - tajomstvá. V tých zamknutých - zranenia. Je tam tiež studnica. Miešajú sa v nej stovky farieb. Napĺňa ju prameň pocitov. Ak sa dostane prichádzajúci až sem, dôkaz, že tu bol sa už nedá zničiť. Ostane tu vyrytý navždy a nezáleží na tom, že opustil hradby. No je tu aj 2. možnosť.. Započúva sa do tlkotu srdca bytosti v pevnosti.. Porozumie... Dokonca zistí, že to jeho bubnuje v úplnom súlade. Už odtiaľ neodchádza... Možno sú chvíle, keď je vyhostený za bránu, no tým je prúdenie života v pevnosti zaujímavejšie. Nakoniec sa prepletú tak, že jedna bez druhej by mohla len ťažko existovať.