Kým luna mladáZa poslednou vlnouNa útes sedáLúči sa slzouMŕtva tak bledá Luna tak ticháBolesťou vzdýchla...
ITýraš maMučíš maSvojím tichomZráňašChýbaš a ...Ja milujemNo i keď to viemPovedať nemôžemŽe kazíš mi deň No keď bozkávaš Si lepší ako senIIZrazíš na zemVytiahneš nôž A chceš Skončiť smútokIIIŽiť by sme žili Len keby kosti nám nehniliA nepraskali žily Boli by sme zmyli Vášne duše skutkyLásku…
Bolo leto, prišla jeseň. Zastali sme - Len tak Hľadiac vo dverách. Padali sme Vstávali. Rána nahé V snahe Aby lásky boli drahé. Chceli sme bojovať na púšti Chceli sme sa drať A boli sme schopní Jeden druhého milovať.
I.Ľudská hanbaSmrť a bolesťBežný smútokTaktiež zradaČierna svadbaBožské šťastieV hlave zmätokBolesť rastieII.Čierne šatyHolubiceSivé mrakyPlané zrakyPlač zrejúciA smiechPrázdna fľašaSmrť - hriechIII.Silný vietorHromyKvapka svetlaHrozivý smiechOtvorené neboZemPadáš hlboko Hlavu udriešSmrť
Keby som vedela opísať hudbu, sadla by som si k písaciemu stroju a začala by som písať. No je mi ľúto, neviem už čo. Nepamätám ako to bolo pred rokmi. Ako sme mladí hrávali na klavíri a užívali sme si Chopina, akoby to mala byť tá naša …
Láska, cit sú naše slabosti,no čo iný necíti,láme nám kosti. Rozum, múdrosť to nepomôžea odmietnutie veľmi bolí,akoby niekto vyzliekol ťa z kožea vložil telo do soli. Krutosť, zrada, bolesť, klam,to je moja vina,vystačil by si si sámaj s pohárom vína.
Všetko mám už v snáchA nezotieram prachKtorý zmýva dobro zo ZemeVie že všetcii umrieme. A obrana nenachádza dôvodKaždý hľadá inde pôvodŽe prečo sme osamelíNa lásku sme zanevreli. Všetko máme v malíčku zdá saLáska je aj malá krásaNo ani zákrutaNetriafa nás do kúta. A keď to náhodou zistíšNever…
Notre Dame (dojmy) Zvon, čo rozvíja tón v tóne padá na prach veľkomesta a zahmlieva neporanené tváre turistov. No smutné z pýru nad ostudou chýbajúceho rodu. Zvuk, rinč sa zrážajú kráčajúc do gurmánskych hláv tunajších obyvateľov. A ľud pozerá nad hlavu na hlavy nehybné – mŕtve – nemé.
Chcela som ti to povedať, no ty, ty si sa len hlúpo bránil všetkým mojím výpovediam, ktoré by mohli všetkú moju obetu vyliečiť.Nemusela by som teraz myslieť ako vrah svojich myšlienok- myslieť na teba. Nie ja ale ty si ich položil k zemi, ty si ma chytil a hodil do tŕnia. Chcel si a možno nechcel,…
Pozvala som ťa na pláž.Ponad piesok chodiťa počúvať šum. Duše, telá naše spojiťskrz vlny mora.No neublížiť. Skrz vietor, obkreslíš moje telo do piesku.Nespútaným, vášnivým ťahom tvojej mužnej ruky. A tak len ležíme, spíme.Neoddeliteľní. Skrytí.Nadovšetko svoji. Vyzbrojení láskou.Vkročili sme na…
Comments
Pridať nový komentár
Prvé dve strofy fakt nezaujali. Tretia celkový dojem zachránila. Vyžaruje z nej taká rezignovaná zatrpknutosť - človek sa musí smiať, lebo mu nič iné v živote nezostáva. Tú tretiu strofu teda hodnotím kladne, vystačila by si tam vlastne i sama o sebe, ako taký epigram.
nechcem sa opakovať, ale Klimo má pravdu. Prvé dve také kŕčovité. POsledná má šmrnc. Takže predsa len nie vždy platí pravidlo o prvej strofe ako o dare od Boha.
Ach, ľudia mali ste niekedy pocit, že ste stratili to písanie, že už proste neviete ?
asi aj hej. možno práve teraz