Keby som vedela opísať hudbu, sadla by som si k písaciemu stroju a začala by som písať. No je mi ľúto, neviem už čo.                                                            Nepamätám ako to bolo pred rokmi. Ako sme mladí hrávali na klavíri a užívali sme si Chopina, akoby to mala byť tá naša poslená.                                                        Tú hrám práve teraz, keď sa snažím pochopiť, o čom som ju vlastne hrala a prečo som ju zložila.                                                                                                    No vieš na čo nepamätám?! Na tie dni, ktoré sme prežili s láskou... Chcela som...vždy som chcela zabudnúť na tie prechody po klaviatúre, hore a dole, to hranie s farbami, s dynamikou a s tým životným forte, kedy sme si nemali čo povedať a vždy sme bojovali aby, aby...už neviem.                                                Boli to oceánske búrky, kedy sme boli len dve lode vzdialené od seba a ani jedna nemá chlieb pre posádku a práve nikto nie je schopný nikomu pomôcť.