Bezvládny Tom ležal na zemi a plakal od neprestávajúcej bolesti. Chytal si nohu a v kŕčoch ňou mykal z jednej na druhú stranu. Tiekla mu z nej krv a takmer sa nevládal hýbať. Vychovávatelia si museli zachovať chladnú hlavu, ak mu chceli pomôcť. Jeden z nich sa ponáhľal privolať pomoc a druhý nad ním bdel, sledujúc jeho zmučené počínanie. Keď dobehli Tomovi kamaráti, nepýtal sa ich, čo tam robia, nehučal do nich, aby odišli, pretože nechcel, aby sa Tom cítil ešte horšie.

„Tommy! Čo ti je?!“

Neodpovedal im, len si chytal svoju nohu a chlapci nevedeli, ako mu majú pomôcť.

„Bolí ťa to?!“

Čas plynul pomaly. Zdĺhavo ubiehali minúty, ale napokon sa spoza múra ozval zvuk sirény. Prichádzala sanitka! Netrvalo dlho a pred Tomom stál zástup zvedavých chlapcov. Vychovávatelia sa ich snažili zatlačiť naspäť do budovy, ale márne. Jack, David, Oliver a Philip boli už spolu a videli, ako ho nakladajú na nosidlá a odvádzajú preč.

„Kde ho berú?“ opýtal sa jedného dozorcu, Jack.

„Do nemocnice v Greenvillage... Má dokaličenú nohu! Čo si nevidel? Ale teraz sa už bleskovo practe dovnútra!“

„Chudák Tom. Toto si nezaslúžil,“ zamrmlal Oliver a vrátili sa do izby.

***

Celé raňajky boli plné Toma. Jeho kamaráti ho stále spomínali a neverili, že sa o niečo také pokúsil. Boli z neho nešťastní, pretože ešte nikdy nespravil žiadne hlúposti! Nemohli však robiť nič a dôvod, prečo to spravil, museli iba odhadovať. Nepoznali ani jeho príbeh. Príbeh, ktorý ho zaviedol na toto miesto, a tak museli iba čakať, kým im ho sám nepovie.

Po zvyčajných raňajkách vstúpila do jedálne nečakaná návšteva. Sám pán riaditeľ ústavu Gerald Stoker. Nestávalo sa často, že by takto navštevoval svojich zverencov, no zrejme muselo ísť o niečo veľmi dôležité. Bol oblečený v obľúbenom plátenom obleku, jedinom ktorý mal, a kráčal tou svojou typickou chôdzou, vážnou a nadpozemskou, že sa zdalo, akoby miestami nadletoval. Vždy si myslel, že jeho predkovia boli francúzski šľachtici, ktorí boli nútení opustiť domov a emigrovať do Anglicka. Dokonca plánoval, že sa v starobe vráti na starý kontinent a vyhľadá svojich príbuzných, aby s nimi mohol v pokoji umrieť. Vždy hovoril: „Rendre le dernier soupir en France... je ne demande pas mieux.“ (Naposledy vydýchnuť vo Francúzsku... nič iného si neprajem.) Koľko však bolo na tom pravdy, či mal korene skutočne vo Francúzsku alebo nie, to naozaj nikto netušil – ale rozprávať v tom jazyku vedel naozaj úchvatne. Ak chcel niečo zdôrazniť, vždy medzi slová vkladal francúzštinu a neurobil výnimku, ani keď predstúpil pred celý sediaci dav džavotajúcich chlapcov. Jeho chrapľavý hlas začal rozprávať:

„Hm, hm. Motus! Počúvajte ma! Chcem vám niečo oznámiť – révélation!“ Krik neutíchol, až kým sa riaditeľ nerozčúlil. „Ak nestíchnete, dám vám výprask! Fesser! Malappris!!!“ Skríkol a udrel po líci neposlušného chlapca, ktorý sa neustále smial. „Dobre. Vidím, že ste stíchli. Dnes, ako ste si už určite všimli, je prvý teplý deň tohto roka. Teda tak... a my túto príležitosť musíme využiť! Minulý rok, ako už viete, sme začali so stavbou chodníka – trottoir – okolo hlavného múra a vy všetci ste pomáhali. V dôsledku skorej zime sa nestihol dokončiť, ako už viete... . A keď je dnes taký pekný deň, môžeme v stavaní pokračovať.

Medzi chlapcami sa pustil tichý šum a vrava. Niektorí, ako sa zdalo, boli radi, iní ale nie. Jack sa tiež tešil, pretože mu do hlavy vlietaval nápad...

„Tak, ako som už povedal, dnes sa začína s robotou. Betónové kocky som už z mesta objednal a budú tu každú chvíľku. Budem veľmi rád, ako to stihneme položiť čo najskôr, a nechcem od vás vidieť žiadne výtržnosti, lebo to... budem nadmieru trestať! – Matraquage!“ Oprášil si svoje sako a pokračoval „Rozdelení budete presne tak ako minulý rok, ale ako som už povedal, nechcem vidieť žiadne rebelstvá. O deviatej nastupuje prvá skupina a o jednej poobede druhá skupina. A samozrejme, aby som nezabudol, poteším vás. Počas celého obdobia – teda kým sa bude stavať – nebude sa vôbec vyučovať. Trvám na tom, ale dúfam, že viete, že viete za čo to bude.“

V jedálni sa ozvali šťastné výkriky a hlasitý piskot. Všetci sa tešili, že budú mať pokoj od školských povinností a nevedeli sa dočkať voľna. Riaditeľ bol zase presný a stručný, nikdy nehovoril viac než bolo treba. Otočil sa a rovnako hrdou chôdzou odkráčal preč. Po jeho odchode nastal v jedálni poriadny rozruch. Väčšina chlapcov sa tlačila na ihrisko alebo herní a tešili sa novým správam. Jack zavolal svojich kamarátov na „malú diskusiu“. Plán začal v jeho hlave rásť...

„Nie, Jack. To v žiadnom prípade! Ja viem prečo si chcel, aby sme išli na izbu. Až pridobre ťa poznám a keď hlavný začal rozprávať o stavaní chodníka, videl som to na tebe, Jack. Videl som tvoje rozžiarené oči a ten pohľad!“ povedal Oliver a zavrel za nimi dvere. Ocitli sa na samotke. „Hneď ma napadlo, že o tom budeš uvažovať...“

„Ale prečo? Prečo by sa to teraz nemohlo podariť? Máme na to tú najlepšiu šancu.“

„... ale tá šanca tu už raz bola, Jack. Minulý rok, ak si na to nezabudol a nevyšlo to práve najlepšie.“

„Ja viem, Oliver, ale vtedy to bolo iné. Nepremysleli sme si to a hlúpo sme chceli utiecť. Ale teraz mám v hlave skvelý plán.“

„Tie tvoje večné plány! Iba samé somariny! Prosím ťa, pusti to z hlavy. Nestojí za to riskovať. Viem, máš pätnásť a tri roky je dlhšia doba než dva roky, ale pozri sa, Phil nemá ani toľko čo ty a do osemnástky tu musí trčať tiež. Nie je to tak, Phil?“

„Áno, ja viem. Raz nám to už nevyšlo, ale trčať tu určite nechcem a ani nemienim! Súhlasím s Jackom a chcem ísť odtiaľto preč. Prepáč, Oliver.“ povedal Philip.

Oliver ostal jeho odpoveďou prekvapený, ale naďalej sa bránil a snažil sa získať aspoň podporu od Davida. Pozrel sa naňho a opýtal, na koho strane je.

„Vieš, je ťažké sa rozhodnúť, pretože by sme mali držať všetci spolu. Keď som ráno videl Tommyho, ako sa snažil utiecť, povedal som si, že aj ja to dokážem ak bude taká možnosť. Prepáč, Oliver, ale som s Jackom.“

„Vôbec nemáte pravdu! Ak sa do toho pustíte, môže to zle dopadnúť. Už to nebude len bitka od vycháčov, ale dostanete mesiace a možno aj viac, navyše v inom ústave! V inom ústave!! Či nechcete odtiaľto vypadnúť čo najskôr? Normálne, bez všetkého? Jack, ja dobre viem, že sme tu preto, lebo sme obaja spravili hlúpu vec, za ktorú nie sme vinní. Už nevrátime život toho chlapca a ani Chvosťa, ale riskovať?... pre pravdu? Niekedy je treba byť radšej opatrný a nebojovať za každú cenu.“

„Počúvaj, ty pán dokonalý! Nejako moc mudruješ! Ja sa za pravdu nikdy neprestanem biť, seriem na všetky bitky od vycháčom, na celé riziko, že strávim niekde svoj život navyše! Opatrný možno nie som tak ako ty, ale určite neprestanem a chcem odtiaľto vypadnúť a je mi totálne jedno, či mi ostávajú tri dni alebo tri roky! Davy a Phil idú so mnou a ty sa rozhodni ako chceš. Je to tvoja voľba,“ povedal Jack, ale nebolo mu v tej chvíli všetko jedno. Nikdy sa s Oliverom ešte nepohádal a nebolo to voči nemu fér. Toľko ho naučil! V tej chvíli mu však išlo o všetko. Bola to ich jediná šanca, ako sa z ústavu dostať a on chcel preto spraviť maximum.

Ostatní chlapci z nápravného ústavu sa medzitým naháňali na dvore a ich krik pri chytaní lopty bolo počuť aj do izby štyroch kamarátov. Oliver nerozprával, pretože sa rozhodoval. Stúpil si k oknu a pozrel dole k ihrisku. Nevedel, čo má spraviť. Navonok možno vyzeral opatrný, ale vo vnútri sa bál. Bál sa, lebo nevedel, čo s nimi bude, ak sa im podarí uniknúť. Bál sa, že nebudú mať kde bývať, nebudú mať čo jesť. A kde vlastne pôjdu? Jackovi sa o tom ľahko rozprávalo. Nad takými vecami nikdy nepremýšľal. Premohla ho myšlienka, že nie je správne protestovať proti väčšine svojich kamarátov a nakoniec, čo by tu bez nich robil sám?

„Jack, ak mi odprisaháš,“ náhle prehovoril, „že nájdeme miesto, kde budeme šťastne žiť...“

„...ak pôjdeš s nami Oliver, bude oveľa ľahšie také miesto nájsť. Určite. Potrebujeme, aby si išiel s nami. Potrebujeme aj teba! Tom je vonku, pomôž, aby sme skoncovali s týmto životom, pomôž aj jemu.“

„Hej, idem. Ale odpustíš mi, že som sa tak správal?“

„Určite, áno!“

Zmierili sa o boli rozhodnutí. Dnes sa to malo stať. Možno utečú, možno nie, ale verili v úspech. Ich plán bol teda dovŕšený a bolo ho treba iba uskutočniť. Sadli si a začali premýšľať ako.