Nicolline auto zastalo na odľahlom kraji námestia. Vystúpila a vystúpili s ňou aj obaja chlapci. Tvárili sa rozčarovane a obzerali si okolie. Pred nimi sa tiahla dlhá ulička s kadejakými obchodíkmi a krámami, v ktorých si za iných okolností mohli nakúpiť aj neexistujúcu vec. Bol podvečer a nebolo príliš teplo. Pofukoval silný západný vietor. Ochladzovalo sa. Chlapci si obliekli vesty, ktoré mali ráno v ústave. David bol rád, že ich Jack zobral a zastrčil ich do nohavíc. V tom zmätku, akosi zabudli, že na chrbte mali výšivku s nápisom: NUPND Ostratovce. Nicoll si ju nevšimla, pretože otvárala svoj útulný obchod. Mala kvetinárstvo a bývala na poschodí. Opýtala sa chlapcov, či nechcú ísť na kakao, ale Jack jej pozvanie zdvorilo odmietol. David bol po takej neodolateľnej ponuke trochu nahnevaný. Prečo by k nej nemohli zájsť? Pozrel na Jacka, ale neodporoval mu. Vedel, že má pravdu.

„Dobre, ale niečo vám prinesiem. Počkajte ma,“ povedala a s ľahkým krokom sa vzdialila a vkĺzla dnu. Kamaráti zatiaľ postávali na mieste a celú oblasť dôkladne preskúmali. Neverili, že kdekoľvek teraz budú chcieť ísť, tam pôjdu. Boli slobodní! Mladá žena im doniesla dva kusy žemlí a čerstvý kozací syr. „Kam sa teraz poberiete?“ spýtala sa ich.

„Niekto nám určite pomôže, nemusíte sa o nás báť.“

„Dobre, ale nechcete ísť vážne ku mne? Spravila by som vám kakao a mohli by sme sa porozprávať.“

David na Jacka upriamil prosebné psie oči.

„Ešte raz vám za všetko pekne ďakujeme. Žiaľbohu, nemôžeme sa dlhšie zdržovať. Dovidenia,“ povedal jej. Rozlúčili sa a popriala im veľa šťastia. Odišla.

Osameli. V dlhej uličke bol pokoj. Sem-tam popri nich preletelo auto, ale inak nič. V tichosti zjedli darované jedlo a pobrali sa svojou cestou. Poobedňajšie slnko zachádzalo za roztrúsené biele mračná a vôkol nich brechotala svorka domácich psov. Na ich hlavy dopadala nezvyklá únava a niekde vo svojom vnútri zadržiavali obavy. Obavy z nadchádzajúceho života. Zamyslene sa uberali za vlastným nosom a čím dlhšie išli, tým viac zachádzali pomedzi rady bielych domov, roztrúsených široko ďaleko. Uličku s obchodíkmi nechali dávno za sebou, keď ich kroky zaviedli k rušnému miestu plnom ľudí. Prechádzali všade okolo nich. Hrnuli sa spredu, potom zozadu, sprava, zľava. Jednoducho ich zovšadiaľ zavalili.

„Malé mesto, čo?!“ uškrnul sa David.

„Hlavne, že sa tu nebudeme nudiť.“

„Rozhodne, ale táto štvrť sa mi vôbec nepáči. Poďme inde.“

Vydali sa na púť okolo ďalších domov a masu ľudí nechali na pokoj. Túlali sa dlho. Neskoré poobedie odchádzalo a všetko menilo svoje farby. Keď vyhladli, upadli do ťažkých myšlienok. Začali uvažovať, aké to asi bude, keď zomrú od hladu. V detskom domove, kde bol Jack, nikdy nemali žiadne náboženstvo, alebo čo, a preto nevedel, čo s ním bude. Pôjde do pekla, zato že utiekol a neostal tam, kde mal byť? Určite! David bol z toho všetkého smutný. Ale vravel, že ak zomrú, do pekla nepôjdu, pretože Boh by to nedovolil. Nedovolil by to, pretože ešte neboli dospelí, a keď niekto nie je dospelý, nemôže ísť do pekla.

 „Ja v Boha neverím. Keby jestvoval, nedovolil by aby sme žili sami...,“ povedal Jack a pozrel sa k zemi.

Ani si neuvedomili a čoskoro zastavili na okraji nízkej ulice. Svietiplyn začal ožarovať nočné lampy a celkovo prichádzala večerná atmosféra. Všade bolo ticho ako v hrobe. Ako kráčali čoraz stále rovno a dumali v tých ťažkým myšlienkach, začuli, ako k nim dolieha zvuk z neďalekej zábavy. Bolo tam určite veselo, lebo toľko hlasov čo tam spievalo, ešte v živote nepočuli. Náramne sa museli zabávať. Obaja si povedali, že nič nemôžu pokaziť, ak tam pôjdu a popýtajú sa na robotu.

„Jack,“ oslovil ho David.

„Čo je?“

„Len tak ma napadlo. Čím chceš byť, keď budeš dospelí?“

„Neviem... prečo sa pýtaš? Aj tak sa toho asi nedožijeme. Budeme unavení a ľahneme si niekde do parku. Možno nebudeme ležať na tráve a budú tam lavičky, na ktorých sedelo už milión iných ľudí. Budú strašne staré a budú smrdieť takou starobou, že sa z nich po každom daždi rozpadne kúsok. Čím viac bude pršať, tým viac kúskov bude odhnívať a my nakoniec budeme musieť spať posediačky, lebo sa tam nezmestíme. Možno príde veľká zima a zamrzneme v nej ešte skôr, ako zomrieme od hladu. Možno to bude menej bolieť, možno to bude bolieť iba v tej chvíli, keď nám zamrzne bijúce srdce. Nato sa zobudíme, ale bude už neskoro. Určite to bude menej bolieť, pretože keď niekto zomiera od hladu, strašne ho bolí žalúdok a celý sa mu od toľkej kyseliny rozpadne, a tá kyselina mu potom vyžerie všetky vnútornosti. To bude oveľa horšie, ako keby sme zomreli od zimy.“

„Prestaň stým Jack. Vôbec už o tom nehovor...“ David sa rozplakal, ale bolo to tiché, akoby nechcel, aby ho Jack počul. Ani sám nevedel, prečo sa odrazu takto zosypal. Jednoducho začal a nemohol dlho prestať, až ho Jackovi prišlo strašne ľúto. „Poďme naspäť! Poďme hneď naspäť do ústavu. Je tam Oliver, Phil, chýbajú mi. Strašne mi chýbajú. Počuješ, nechcem tu ostať. Nechcem tu zomrieť. Bojím sa, keď zomriem...“ David tak hlasno plakal, že prehlušil aj spev z hostinca. Slzy mu tiekli prúdom a Jack sa musel strašne premáhať, lebo aj jemu sa tlačili do očí. Čo sme to spravili, takú blbosť. Nie je tu nikto, kto by nám pomohol. Nemáme kde ísť. Nemáme čo jesť...

„Davy, čo to do teba vošlo? Teraz sa chceš vrátiť naspäť?! Prečo si teda išiel so mnou? Mal si ostať s chalanmi v ústave a tvrdnúť tam...“ hovoril s veľkým vypätím síl a snažil sa tváriť hrdinsky. Nedokázal si pripustiť, že to bola chyba, takto vypadnúť. Bez všetkého...

Zastali pred otvorenými dverami do podniku a obom sa nechcelo ísť dovnútra. Boli z toho všetkého unavení a nahnevaní, ale čo mali robiť?! Nemohli vlastne nič inšie robiť, než ísť hore a porozprávať sa s niekým o hocijakej práci. Dreli by kdekoľvek, len nech majú za to bývanie a jedlo.

David stále plakal, a preto mu Jack povedal, nech ostane vonku. Nechcel ho ťahať a zbytočne ukazovať cudzím ľuďom, keď bol v takom stave, do akého sa sám nechcel dostať. Potreboval prísť na iné myšlienky. Nenechal ho vonku, lebo chcel mať pokoj od jeho vzlykania a nezmyselných breptaníc, na to by ani nepomyslel! Keby však ostal ešte minútu v jeho prítomnosti, asi by sa rozplakal aj on. Povedal mu, že všetko sa vyrieši a určite nájdu niekoho, kto im pomôže postaviť sa na vlastné nohy. Potom odkráčal a z nenazdania, akoby v ňom niečo trklo, otočil sa za Davidom a povedal mu, aby to vydržal. Vráti sa. Čo najskôr.

Miestnosť praskala vo švíkoch a odušu v nej odznievali spevy a výkriky radosti. Tanečný parket sa hemžil mladými a starými pármi. Keď Jack vstúpil a zanechal Davida vonku, práve hrali rýchly šansón a ľudia sa išli roztrhať. Postaršia speváčka s pomerne veľkým poprsím nadskakovala pri akomsi mužovi a nútene sa usmievala. Mala strašne škaredo narúžované pery a púder, ktorý jej namiesto toho, aby jej zakrýval vráskavú tvár, zvýrazňoval každučký záhyb na jej rozťahanej tvári. Vyzerala ako smrtka pred smrťou! Oblečená bola v bláznivých handrách a chcela nimi zahaliť prevísajúce partie. Pri každom jej nadskoku ale stratila pojem, čo kde je a tak sa jej zakaždým vytrčilo pupčisko. Veľké, vráskavé presne tak, ako celá jej zaprášená tvár. Jej márne pokusy omladzovania nezabrali ani na jediného slobodného starca. Určite nebola miestna, pretože všetci domáci sa nesnažili zakrývať starobu. Iba módnym doplnkom v podobe vkusného klobúka na hlavách, dávali najavo spoločenskú udalosť. Ale napriek všetkému vedela dokonale spievať. Možno mala mizernú povahu, ale ľudí dokázala roztancovať.

Pri jej rytmoch nedokázal obsedieť nikto, a dokonca aj prešedivený pán, ktorý sa očividne len tak-tak udržal na paličke, zhýbal svoje staručké kosti a kŕčovito sa pritom obracal. Úplne ste počuli, ako mu pri každom zohnutí praskajú kosti, ale jemu to vôbec nevadilo. Ten sa vám teda poriadne zabával! To nebol nútený úsmev od speváčky. Tie jeho tri štrbavé zuby rozťahoval a bolo mu fuk, či ste mu videli do gágora, alebo nie. Zabával sa a normálne vám poviem, že by mu vôbec nevadilo, keby pri svojom tancovaní dostal infarkt. Naozaj vyzeral tak šťastne a spokojne, že lepšiu smrť by si nevedel ani predstaviť. Jeho dcéry, vnučky a pravnučky by boli veľmi smutné, ale pochopili by, že odísť z tohto sveta v takom dokonalom vytržení, v akom sa nachádzal ten usmiaty dedko, mohlo byť preňho tým najvyšším zavŕšením pozemskej cesty. Vydýchol by určite s úsmevom na tvári...

Takýchto ľudí je na svete málo a každý starček dnes radšej sedí v obývačke a ľutuje sa, ako sa za život neuveriteľne narobil, aký zlý je svet, namiesto toho – ak by bol samozrejme zdravý – radšej zdvihol svoje staré koštiale a polámal si ich na tancovačke, ako sa o to pokúšal ten dedko! Je to na neuverenie!

Jack sa stratil v húfe tiel a snažil sa pretlačiť k baru. Úplne mu zaľahli od toľkého hukotu uši, ale nedalo by sa povedať, že by to bolo nepríjemné. Práve naopak, slzy z očí sa mu už netlačili von a v pokoji sa mohol sústrediť na vec, pre ktorú sem išiel. V mysli pritom dúfal, že aj Davida opustí žiaľ. Keď mu prefúka hlavu, schladne a všetko bude dobré... Ako sa tak pretláčal k baru, stále doňho narážali nejaké páry a zdvorilo sa mu zakaždým ospravedlňovali. Bolo neuveriteľné, že na takom malom priestranstve sa zišlo toľko slušných ľudí. Dosť dlhú chvíľu mu trvalo, kým zastal pred barovým pultom. Pozrel sa na barmana. Už z toho ako podával nápoje, zistil, že je v celku obyčajný a milý človek. Bol silnejšej postavy s guľatým bruchom, ale cez zelenú košeľu s vyhrnutými rukávmi, vytŕčali mu svalnatá ruky. Mal okrúhlu tvár s červenými lícami, nenútene sa usmieval a vyzeral, že mu dobre padne pochvala a uznanie za jeho barmanské služby. Chlapec len tak stál a pozeral naňho, pretože premýšľal, ako ho má osloviť. Formuloval si v hlave vety, ale naraz mu všetky vymizli, pretože ho barman oslovil ako prvý. „Hej, mladý muž! Ty si tu nový, však mám pravdu?“ povedal a bruchato sa zasmial.

„Áno... uhádli ste.“

„Však ja vždy všetko uhádnem! To by som nebol já-á, keby som niečo neuhádol.“ Znova sa zasmial. „Ták, čo si dáš? Kľudne ma volaj Bobby, nemusíš sa hanbiť, aj keby som ti mohol byť starým otcom!“

„Ach, viete... pre to som sem neprišiel ...“

„Ahá, tak to už viem!“ povedal Bobby a zdvihol pritom vysoko prst. Priklonil sa k Jackovi bližšie, tak aby ich nikto nemohol počuť a barmanský uterák mu pritom skĺzol z ruky. „Však ja to už mám! Nemáš osemnásť, čo...? Ty fiškus jeden! Nemôžeš piť, čo by si tvoje hrdlo zaslúžilo, čo!? Však, ale jáá – Bobby – to by už bolo, keby som ti nenalial, kamoško. Veľký Bobby, ti pomôže vytriasť všetko, však uvidíš!“ Z tichého šepotu opäť prešiel k hlasitému rozprávaniu. „Tak teda jednu kolu!“ priam to vykríkol. Vzal si zo zeme uterák a žmurkol na Jacka. Potom sa mu obrátil chrbtom a za hvízdania mu niečo nalieval. Speváčka medzitým prešla na pomalú tóninu a tanečný parket vystriedali zamilované páry. Jack sa koktal a volal na barmana, aby mu nič nenalieval, ale jeho hlas mohol iba ťažko počuť, pretože šansoniérka spievala privysoko. V tých výškach nemohol takmer nič počuť, iba ten jej úchvatný hlas. Po chvíli neúspešného vykrikovania to vzdal a čakal, kým mu Bobby prinesie nápoj. Nemal ho v úmysle vôbec vypiť.

„Ták, tu to máme mladý pánko! Všetko, ako som sľúbil. Však, jáá vždy všetko dodržím, čo som niekomu povedal.“

„Prepáčte, ale nechcel som nič na pitie,“ vyjachtal napokon zo seba.

„Ó, ale to nič!? Môj zlatý, to nič. Ja viem, že nemáš dosť peňazí, aby si si takýto špás mohol dovoliť. Ja to dobre poznám... Však, aj jáá som bol v tvojom veku a pamätám sa, ako som chodil prosiť, aby mi naliali aspoň za jeden. Nemusíš sa niečoho báť. Tohto frťana máš na mňa. Len tak, lebo si mi celkom sympatický a nenahnevaj sa, ale nevyzeráš na boháča, a ja dobre viem, ako sa takto žije...“

Jack ostal v šoku. Už ani neotvoril ústa, pretože vedel, že každá jeho snaha bude zbytočná. Ten Bobby bol riadne smiešny človek, na všetko mu vedel dať odpoveď. Nemuseli ste mu povedať ani polovicu vety a on horúčkovito obracal do neba všetko, čo mu prišlo na um. Ale čo na tom, Jack tam teda sedel, odpíjal si z darovaného nápoja a pozoroval okolie. Musel sa niekomu prihovoriť. Hľadal nejakú tvár, ktorá by vyzerala normálne a mohol by sa s ňou porozprávať o práci. Potreboval nájsť pre seba a Davida prácu! Teraz!

Chcel osloviť barmana, ale venoval sa iným hosťom. Ani nevedel, koľko je hodín. Cez otvorené dvere práve vnikala čierna tma, keď odrazu počul čudný zvuk. Bol plechový, akoby patril siréne. Prichádzal dakde z diaľky, ale približoval sa. Čoraz viac znel hlasnejšie a hlasnejšie. Jack stále nevedel, čo sa deje. Nepoznal ten zvláštny zvuk, ale zdal sa mu povedomý. Videl, ako speváčka prestala spievať, ľudia zastali uprostred tancovania a hrnuli sa von z dverí. „Niečo sa muselo stať,“ pomyslel si a dopil pohár, ktorý voňal po mäte. Vstal a snažil sa vytlačiť von. Jeho úsilie trvalo dlho, pretože ľudia boli čoraz hustejší a lepili sa jeden na druhého. Možno prešlo aj desať minút, kým sa nakoniec dostal pred hostinec a v nočnom svetle pouličných lámp uvidel policajné auto. Bol to klasický Schubert Six Police, ktorý v tom čase brázdil každé mestečko. Z oboch strán mal na predných dverách vylepenú hviezdu s nápisom Greenvillage Patrol. Ako všetky autá v tých časoch, aj toto policajné malo motor napredku a po jeho ľavej strane viselo náhradné koleso. Karoséria bola biela, iba strecha mala čiernu farbu. Istotne nikoho nebude zaujímať, že vytiahlo šesťdesiat míľ za hodinu, alebo že malo trojstupňovú prevodovku.

Siréna už nehučala a okolo auta bol veľký rozruch. Ľudia sa tlačili na okná. Chceli vidieť človeka, ktorý sedel na zadnom sedadle. Rukami rozmazávali tmavé sklá, ale akokoľvek sa namáhali, ich oči dnu neprenikli. Jack vybiehal na chodník pred cestou a nechcel si to pripustiť. Dakde v podvedomí držal zlú predtuchu.  Vedel, že to je pravda, pretože človek vždy vytuší pravdu, práve v okamihu, keď cíti, že to nemôže byť skutočnosť. Svoje nohy razom rozohnil a bežal dopredu. Keby vstal čo len o minútu skôr a nedopil by medovinu od barmana, mal by čas dostihnúť policajné auto. Vyčítal si, že nedokáže bežať rýchlejšie, že sa nesnažil z celej sily. Sledoval, ako pred ním mizne. Zmenšuje sa v tej tmavej noci. Stráca sa a ani svetlá lámp už nedokážu osvetliť tvár človeka, sediaceho, zroneného nad svojím osudom. David!!!

Jack bezmocne zastal na prostriedku cesty. Nevládal už bežať. On chcel, ale jeho nohy nie. Mesiac vyšiel z tmavého mraku a ukázal sa pred ním. Jeho jasný odraz sa mu v očiach zaligotal. Nebol ale jasný. Triasol sa, ako sa trasie hladina vody, keď do nej niekto hodí kameň. Mesačným svitom leskli sa chlapcove veľké oči... Ostal sám. Doliehal mu iba tichý hlas motora a vtedy si uvedomil, že David sa vracia do ústavu. Nerozumel tomu. Nechcel rozmýšľať, pretože všetko sa mu zrútilo. Labilné karty mu spadli, pretože zafúkal prisilný vietor a jeho plán úplne stroskotal. Načo mu bola taká sloboda? Nakoniec, slnko, ktoré videl ráno vychádzať klamalo! Tak strašne ho oklamalo a povedalo mu lož. Žiadne šťastie mu dnes neprialo.

(pokračovanie)