Nevedeli, koľko im trvala úmorná cesta. Určite dlhý čas, pretože slnko už dávno nesvietilo tak jasne, keď sa zaraz vynorili na okraji kukuričného lánu a ocitli sa tak v neznámom prostredí. Obaja boli od behu veľmi unavení. Pozreli sa smerom k nápravnému ústavu a ťažko pritom vydychovali slobodný vzduch. Cítili slabosť. Nevládali by už bežať ďalej ani sekundu, ani keby im išlo o život. Práve prekonali najdlhší beh v živote a ako povedal David, aj posledný.

Ten bol na tom oveľa horšie než Jack. Vykašliaval hlieny a pľul pritom na každú stranu, až sa nevedel zastaviť. Bolo to smiešne, pretože si občas ochriakal vlastné tenisky a nevšimol si to. Dokonca sa pokúšal ochriakať aj Jackove, ale našťastie sa úspešne vyhýbal z jeho dostrelu. 

Ubehli najmenej päť kilometrovú trasu. Na rukách im ostali škrabance a zaprášená suchá zem, no napriek všetkému dokázali uniknúť! Zmizli z hrozného miesta a možno práve nie tak, akoby chceli, ale boli spokojní Ak človek niečo robí, plánuje a do detailov prepracúva, len aby to vyšlo na sto percent, vždy sa mu na tom niečo pokazí a čím viac bude usilovnejší, tým nečakanejšie bude odporné pochybenie. Aj Jack nečakal, že tu teraz budú stáť iba dvaja. Nechcel si pripustiť chybu, pretože vždy, keď mu do hlavy vbehla tá myšlienka, upadal do hlbokej zádumčivosti. Radšej sa preto sústredil na pľuvajúceho kamaráta.

Z miesta kde stáli, vyčnieval neďaleký les a svojou temnotou bol priam neodolateľným lákadlom, aby sa cez neho vydali. Im bolo v podstate fuk, kadiaľ sa vyberú a pretože ešte neboli tak ďaleko, vybrali si cestu cez les. Aspoň ich schová... Samozrejme, už boli na výpravu dostatočne oddýchnutí a kráčajúc vedľa seba, začali sa rozprávať. Neskrývali v sebe nesmierne nadšenie, že sa môžu konečne otočiť chrbtom k strašnému väzeniu. Keď ich prvé kroky zaviedli do lesa, Jack jednoducho neodolal pokušeniu, vyšiel z neho, a z celej jeho sily zakričal na malinkú budovu ústavu: „Majte sa tam dobre! NENÁVIDÍM VÁS!!“

Ozvena sa vrátila bez odpovede. Keď dokričal, z očí sa mu skotúľali slzy. No neplakal, držal sa statočne. Tento odkaz nepatril kamarátom, ktorých zanechal v ústave. Hlasivky rozochvel pre všetkých chrapúňov a vychovávateľov, voči ktorých od prvého dňa cítil odpor!  Ale všetko prešlo. Vrátil sa Davidovi a nadýchol sa vône čerstvého listnatého dreva.

Chodili po nerovných zákrutách a dosť často menili sklon stúpania a klesania, kým sa nakoniec dostali na plano udržiavanú lesnú cestičku. Bola veľmi úzka a večer by určite nespoznali, že sa podobá chodníku. Išli teda po nej a nikoho počas tej púti nestretli. Prešli hádam aj ďalší pol kilometer, kým začali rozmýšľať o svojej budúcnosti a kým si začali uvedomovať, kde vlastne sú. Ešte ich nesužoval hlad ani smäd. Naposledy mali v ústach desiatu.

„Neviem si ani predstaviť, čo Olivera a Philipa čaká!“ prehovoril počas cesty chlapec.

David zastal a pozrel Jackovi do očí: „Musíme veriť, že nič zlé. Musíme veriť, že im nič nespravia, Jack!“

„Hej. Nechcem, aby im ublížili.“

 „Čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa po chvíli David.

„Uvidíme,“ odpovedal mu Jack, „niekde si musíme nájsť prácu a všetko si ujasniť. Oslobodiť sa a začať nový život. Spoznať nových ľudí a začleniť sa do normálneho života...“

„Nebudú po nás pátrať? Nechajú nás len tak ujsť?“

„Neviem, Davy. To naozaj netuším, ale nebudeme na to čakať! Treba rozmýšľať a to hneď, inak sa nikde nedostaneme.“

„A čo keby sme Olivera a Phila oslobodili? Vymyslíme spôsob, ako ich odtiaľ dostať a potom sa všetci vyberieme za malým Tomom a potom ďaleko preč! Pôjdeme k moru a postavíme veľkú loď, ktorá nás zavedie na ostrov plný banánov a kokosov! Budeme si krásne žiť!“

„Rád by som tomu uveril, ale ako im pomôžeme?“

„Máš predsa dobrú hlavu, nie? Vymyslel si plán a vyšiel nám.“

„Skoro, Davy môj. Iba skoro. Dostať sa do ústavu a vziať chalanov?! To sa nedá!“

„Všetko sa dá, treba len rozmýšľať – to sú tvoje slová.“

Stíchli a pomaly napredovali trávnatou stráňou. Okolo nich rástli vysoké stromy a ich veľké košaté koruny šuchorili v jemnom vetríku.

„David?“

„Hm?“

„Chcem sa ťa niečo spýtať.“

„Veď ťa počúvam.“

„Povedz mi, prečo ťa dali do nápravného ústavu? Vôbec sa nesprávaš, ako nejaký delikvent. Nikdy si mi nepovedal...“

Chlapec sklonil hlavu až k nohám, vzápätí ju zdvihol k vrcholcom stromov a ťažko vzdychol. „Veľakrát som rozmýšľal, prečo práve ja. Odpoveď som nikdy nenašiel.“

„Spravil si niečo zlé?“

„Nie, práve o to ide. Nepamätám sa, že by som urobil niečo veľmi zlé! Nijako som si nezaslúžil, aby ma zavreli do ústavu! Vieš, všetky tie obvinenia! Mal som iba deväť rokov!“ Vyronil slzy a pokračoval. „Vôbec si nespomínam, čo sa okolo mňa dialo. Rodičia ma od narodenia ľúbili! Milovali ma! Keď moja mamička zomrela, mal som len päť rokov. Otec smútil, ale našiel si druhú. Chápeš?! Našiel si po roku inú mamu a vnútil mi ju do života!“

„Mal si skutočnú rodinu?“

„Áno, dovtedy... Spočiatku som si myslel, že mi bude dobrou mamou, ale mýlil som sa. K otcovi sa správala pekne, ale mňa v duchu nenávidela. Nebol som jej dieťaťom! Vždy na mňa kričala, že som neposlušný a že mám zlú výchovu! Otec jej protirečil, no obmotala si ho okolo prsta, ako hadica! Suka jedna! A potom sa narodilo jej bábätko a otec si ma prestal všímať. Začal jej slovám veriť a pozeral na mňa čoraz horšie. Bál som sa, že ho úplne stratím. Zúril som, lebo sa o mňa nikto nestaral! Za všetko som obviňoval to malé bábätko a raz moje nervy praskli. Jeho matka bola v inej izbe a ja som sa k nemu priblížil. Rozplakalo sa a ja som sa zľakol! Nechcel som, aby vrešťalo. Malo holé nožičky a kopalo nimi na všetky strany. Chytil som mu ich a zahryzol do malého palca. Nie silno, ale matke to stačilo! Zbila ma a keď prišiel otec domov, presvedčila ho, že som nevychovaný a násilnícky a dali ma do ústavu! Do toho ústavu!!“

Obaja chlapci sa zahľadeli na seba a bez jediného slova kráčali cestou.

Po hodnej chvíli dorazili k drevenej chate. Bola obložená hladkými priečnymi foršňami, ktoré neduhmi času začali hniť. Uvedomili si, že tu nie sú sami. Okolo nich sa hemžili niekoľkí ľudia. Pobehovali na verande a ich oblečenie vyzeralo veľmi staromódne. Už z diaľky chlapci videli, že to nebude vyberaná spoločnosť, pretože vulgarizmami a krikom sa otriasalo všetko okolo nich. Veranda bola preplnená starými drevenými stoličkami a stolmi. Ľudia, čo tam sedeli, si nevšímali prichodiacu návštevu. Svoju pozornosť venovali len pohárom a svojmu hrdlu. Jedna obzvlášť silná žena, sledovala dno svojho prázdneho pohárika a mlela si pritom nezrozumiteľné táraniny. Človek by si myslel, že sa modlila, alebo čarovala, alebo čo, len aby sa v ňom opäť objavila páliaca tekutina. Keď Jack pozeral na tú ženskú a vlastne na všetkých ľudí, čo sedeli na práchnivejúcej verande, pomyslel si, že by nebolo dobré púšťať sa s nimi do horlivej debaty, ba dokonca si k ním prisadnúť. Po prvé, nemal na to najmenšiu náladu a po druhé, nemali žiadne peniaze, aby si za ne mohli kúpiť chľast, a po tretie na ten chľast nemali vôbec chuť!

Pod divným nápisom: Hostinec u spievajúceho krokodíla, nad ktorým si normálny človek mohol lámať hlavu, a nepochopil by jeho žiadny význam, stáli labilne osadené dvere. Pánty boli tak nakrivo, že sa dvere ledva dotlačili do zárubní, keď sa ich snažil niekto zavrieť. Keď sa chlapci odhodlali vstúpiť dnu, nebolo to preto, že by boli unavení a potrebovali si oddýchnuť. Ba dokonca ani preto, že by sa potrebovali nachádzať v hlúpej spoločnosti, ktorá považovala za veľkú zábavu, keď sa niekto váľal po stole doslova a do písmená doťatý a hulákal pritom najväčší nezmyslel na svete. Vstúpili jednoducho preto, lebo sa chceli opýtať slušnejšieho človeka, kde by mohli zohnať prácu. Jednoducho a stručne, presne tak, ako rozprával riaditeľ ústavu. Keby však bolo v ich hlave aspoň trocha zdravého rozumu, asi by sa tomuto miestu zďaleka vyhli. Im ale zdravý rozum nehovoril nič, odkedy sa rozhodli utiecť. Aspoň Oliver uvažoval ináč a myslel aj na dôsledky, ale teraz nebol s nimi a nemohol ich viesť.

Smrad, ktorý zacítili ako prvý, bol neznesiteľný. Bolo to niečo tak strašné, že ani prepotené ponožky jedného ich niekdajšieho spolubývajúceho, sa nemohol ani zďaleka rovnať tomuto zápachu. Bol taký nasladlý, a pritom akoby natuchnutý mokrými handrami, ktoré zabudli dať predvčerom vysušiť. Zariadenie však bolo slušnejšie, než vyzerala chata z vonku. Stál tu barový pult.

Jack a David sa nadýchli a museli si dobre odkašľať, aby sa vôbec mohli pohnúť. Ako postupovali čoraz viac dopredu, všetko sa to miešalo s vôňou korenín, ktorými si chlapi zlepšovali chuť pálenky a takým suchým výparom vareného mäsa a kostí, a keď do toho prihodili aj neuveriteľnú záplavu tabakového dymu, obom kamarátom prišlo nevoľno. Ostali na prostred miestnosti stáť, hlava sa im odrazu neprestajne točila a príšerne pritom kašľali. Obraz tohto podniku sa im začal rozmazávať. Pred sebou videli iba tmu.

V hostinci u spievajúceho krokodíla hral hlučný klavír a starec, čo ho viedol, tváril sa, akoby bol najslávnejší hudobný virtuóz. Keď ho človek chvíľu počúval, postrehol, že si do klasických piesní domýšľal všelijaké vlastné trojtakty a na Jacka tým pôsobil, ako negramotný začiatočník. Všetkým poslucháčom sa to páčilo a horlivo mu tlieskali.  Mal podlhovastú tvár človeka, čo by nerozhádzalo, ani keby mu pred očami padali traktory. Jeho vyschnutá pokožka mu visela na krku presne tak, akoby to bola záclona na okne, a celkovým výzorom pôsobil ako vyzretý šesťdesiatnik. Udieral svojimi kostnatými prstami do klávesov, ale nepozeral na ne. Vždy hľadel na hostí a zdvorilo sa ukláňal, ako mu to len jeho poloha dovoľovala. Vcelku ho všetci obdivovali a posielali mu horlivé potlesky. Keď odrazu zbadali dvoch neznámych mladistvých chlapcov, stojacich na prostriedku tanečnej parkety, otočili sa k nim. V tichosti si pritom čosi šomrali.

Jack a David stále prekonávali omámenie a nepohýnali sa. Čierny obraz sa v ich očiach zväčšoval a hlava ich bolela čoraz viac. Ten smrad ich načisto zblbol a netrvalo dlho a naraz odkväcli. Jeden na druhom ostali ležať v strede parketu, na ktorom aj tak nikto netancoval. Klavirista hral ďalej, ale keď zbadal, ako sa všetci jeho poslucháči rútia k neznámym telám, prestal a nepohol ani obrvou.

(pokračovanie)