Slnečné ráno prišlo do Greenvillage. V Jackovom živote prichádzal druhý deň slobody a on dúfal, že bude lepší než včerajší. V hlave si uvedomoval, že miesto, v ktorom sa práve nachádza, nemôže byť ani nebo, ani peklo. Opäť ponoril svoju hlavu do prikrývky a nadýchol sa vône, ktorá z nej vychádzala. Bola veľmi príjemná a Jack sa jej nedokázal nabažiť. Neustále ju skúmal, namáčal do nej nos, ale nech robil čokoľvek, nedokázal si spomenúť, kedy spal v takomto voňavom paplóne naposledy. Vedel, že ešte nikdy, a práve preto mu to pripadalo také fantastické. Túlil sa k nej, schovával sa a zakaždým neodolal pokušeniu znova ju vdýchnuť. Odrazu pocítil, ako keby patril práve sem. Akoby sa tu narodil a táto posteľ a vôbec, celá izba, to všetko bol jeho domov. Nedokázal si nič vysvetliť. O mieste, na ktorom prespal celú noc, nevedel nič. Nechápal, ako sa sem mohol dostať. Určite si to nezaslúžil. Nikdy nespravil nič, čo by ho oprávňovalo vylihovať si v takej rozprávkovej posteli. Bola mäkká, úplne iná, na akých doteraz spával. Pripadalo mu to neskutočne pekné a bolo preňho takmer nemožné vstať. Aj keď už nebol unavený a vonkoncom sa mu nechcelo ležať, stále nevstával. Iba málo chvíľ v jeho živote bolo rovnakých.

Nakoniec sa predsa len nechal nahovoriť, pretože slnko bolo také drzé, že mu pleštilo cez škáru v rolete rovno do tváre. Posadil sa a automaticky si položil nohy na dlážku. Prekvapila ho mäkká pôda a nevedel, čo má odrazu spraviť. Lepšie si rozotrel oči a uvidel, že stojí na papučiach. Boli položené rovno pod nohami a on ich zašliapol. Neváhal a našuchol ich. Boli rovnako mäkunké ako celá posteľ a len mu to zväčšilo pochybnosti, či vôbec môže byť na takomto mieste.

Započúval sa a dúfal, že k nemu doľahnú nejaké zvuky. Nič. Všade bolo ticho. Porozhliadol sa preto po izbe a veľký obraz, ktorý bol zavesený presne v strede jednej steny, zapôsobil naňho veľmi dobre. Bola na ňom namaľovaná mladá žena a držala okolo pása rovnako mladého muža. Zrejme boli manželia, pretože na prstoch sa im ligotali zlaté prstene. Usmievali sa a očami hľadeli na seba. Ona mal dlhé kvietkované šaty pomarančovej farby a pekný, rovnako okvietkovaný klobúk. Nemohla mať viac než dvadsať rokov, pretože jej vyčnievali pevné prsia. On bol oblečený vo fraku, pod ktorým mal vestu a pruhovanú košeľu zapnutú až povrch. Mal krátke fúzy, ktoré ho robili starším, ale určite bol takmer rovnako starý ako jeho žena. Už na prvý pohľad bola jasné, že sú si súdení. V pozadí sa rysovalo pokojné more, a aj keď autor sem-tam pridal dajakú vlnku, bolo vidieť, že to robil iba z pojašenia. Naozaj to bol detailný obrázok a majiteľ musel byť naň nesmierne hrdý. Jack prešiel prstom po okraji a zotrel malú vrstvičku prachu. Nechápal, prečo sa oň už nestarajú. On by taký obraz nenechal nikdy zapadnúť prachom. Ani keby nemal čas, našiel by sekundu, aby ho pretrel suchou handričkou. Chvíľu ho pozoroval, ale potom sa vydal k dverám.

Boli zavreté, ale on ich otvoril a ocitol sa na chodbe. Vôbec si nespomínal, ako sa sem dostal. Určite ho sem niekto musel odniesť. Niekto, kto mal dosť síl vyteperiť ho hore schodmi, pretože  keď prešiel niekoľko krokov, uvidel veľké, ale nie dlhočizné schodište. Bolo z tvrdého dreva a stačil mu iba jediný krôčik a zistil, že bez vylúdenia škrípajúceho tónu sa na prízemie nedostane. Ako kráčal, takmer zakaždým sa celým priestorom ozval dunivý vrzgot. Tie schody boli naozaj kvalitné, ale veľmi staré.

„Halo?... Halo?... Je tu niekto?... Heéj,“ vykrikoval, keď zišiel so šťastím dole. Bol rád, že zostúpil a nezobudil pritom polovicu susedov. Fakt, že tam nikoho nebolo a nikto sa za ním nerútil, vyvolával v ňom malé chvenie. Ani jediný náznak hlasu, spevu vtákov cez okno, alebo krik, keď sa niekto háda. Jack sa odrazu cítil tak mizerne ako nikdy. Vychádzalo to z jeho vnútra. Cítil odlúčenosť a samotu a túžil počuť i otravného riaditeľa z ústavu a jeho francúzštinu. 

Postupoval po malej chodbe a prešiel popod priečny múr, kde zbadal niekoľko okien a vchodové dvere. Na tých oknách bolo nesmierne veľa muškátov a všelijakých iných kvetín a tie dvere boli pootvorené. Pristúpil k nim a nedbalo ich otváral. Už boli takmer otvorené a vykukovalo z nich slnko, keď sa z čista-jasna pred ním objavila žena. Jack sa jej nesmierne zľakol, pretože nečakal, že by sa za dverami mohla zjaviť.

„Ahoj,“ pozdravila. „Tak ty si vstal. Nechcela som ťa budiť. Vieš, včera si vyzeral dosť biedne. Chcela som, aby si sa poriadne vyspal... poď teraz dnu, ukážem ti, kde je kuchyňa a ja si zatiaľ idem umyť ruky. Nechcem sa s tebou rozprávať cez prah...“

Jack sa jej pozrel na ruky a ostal zhrozený. Mala ich celé zablatené od hliny, alebo také niečo. Vyzeralo to odporne.

„Neboj sa... to je len rašelina. Bola som v záhrade presadiť nové výhonky z Flaminga...“

„Ako?“ opýtal sa jej nechápavo.

„Ach, to je odroda broskyne. Poď do kuchyne, tam sa porozprávame.“

Jack súhlasil a nasledoval ju. Bola od neho o pár centimetrov nižšia a mala na sebe montérky hnedastej farby. Rukávy na krémovej košeli mala vyhrnuté. Keď mu ukázala kuchyňu, poslušne si sadol za obdĺžnikový stôl a čakal na jej príchod.

Dovalila sa o o päť minút a za ten krátky čas sa stihla nielen umyť, ale aj prezliecť z pracovného odevu. Teraz bola v pekných, zafírovomodrých šatách. Hlavu jej zdobil ozdobený slamený klobúčik. Vyzerala v ňom o niečo mladšie než si pred chvíľkou myslel, ale aj tak nemohla zakryť štyridsiatku. Mala oblú tvár, na ktorej sa črtali malé vrásky. Keď sa na Jacka usmiala, úplne jej pokryli celé čelo. Aj napriek takýmto nepodstatným somarinám, vyzerala sympaticky a láskavo. Jej hnedé oči pôsobili dojmom pokojnej ženy, ktorá sa do bojov života pustila celou dušou. Hornú peru mala o niečo širšiu než spodnú, ale v súvislosti s jej úsmevom, nebolo pochybnosti, že ľudia ju mali radi presne takú, akou bola. Ponúkla Jackovi raňajky a sadla si naproti.

„Daj si lievance. Robila som ich dnes ráno, môjmu manželovi a našťastie ich nezjedol všetky. Vieš, niekedy si pomieša aj paštétu s mliekom a nič mu nie je. Má dobrý žalúdok.“

„Hm...,“ odpovedal jej.

Chvíľu ho nechala, nech doje celý lievanec, ale vzápätí sa ho opýtala, ako sa volá.

„Som Jack,“ povedal.

„Ja som Elizabeth Jostlerová, ale môžeš ma volaj iba Eliza... a aké je tvoje priezvisko?“

„To je jedno...,“ mykol plecami. Chcel si nejaké vymyslieť, ale nemohlo ho nič napadnúť. Načo jej budem niečo vravieť. Možno to bolo trochu drzé, ale on to tak nebral. Nemal chuť na takéto reči.

„Oh, teda dobre, Jack. Asi by si chcel vedieť, čo tu robíš a možno aj, ako som ťa našla. Neviem, čo všetko si presne pamätáš, pretože si včera vyzeral, ako keby si mal v sebe päť pohárov whisky, ale keď som sa vracala domov, narazila som do teba. Išiel si rovno po strede cesty a ja som... bola trochu nesústredená... nevidela som ťa, až kým si mi nevbehol takmer pod kolesá. Nešla som rýchlo. Aspoň to bolo šťastie... Potom ťa odhodilo na kraj a neviem prečo, ale začal si bežať a potom si narazil a ostal ležať. Bála som sa, či sa ti niečo nestalo, a tak som ťa vzala do nemocnice.“

Jack naraz ožil a jej posledné slovo mu niečo pripomenulo. Je predsa v mestečku, myslel si, ktoré sa volá Greenvillage a rozpamätal sa, že mu dozorca povedal, že malého Toma odviezli do nemocnice v Greenvillage! Svitla mu nová nádej, že aspoň jeden z jeho kamarátov nie je v tom odpornom ústave. Možno keby za ním teraz išiel, utiekli by spolu dosť ďaleko, kde by ich nikto nenašiel. Zamestnali by sa, našli priateľky a oženili by sa s nimi. Mohlo by to vyjsť. Určite. Nepočúval, ako mu Elizabeth rozprávala o jeho ďalšom pochode až sem. Vôbec ju nevnímal a čoraz rýchlejšie sa venoval jedeniu lievancov. Vždy keď sa ho niečo spýtala, zahundral nezrozumiteľné slová a neprestával rozmýšľať o Tomovi a nemocnici.

Keď dojedol aj posledný kúsok a vypil do dna čaj, náhlivo sa ženy opýtal, kde má veci. Nepovedal jej, že chce odísť preč, dokonca jej ani nepoďakoval za prenocovanie a raňajky. Keď mu doniesla čisté veci a on si ich obliekol, priam blčal z jeho očí ohník. Spýtal sa jej, či je v Greenvillage a či je tu nemocnica. Prikývla, ale nechápala ho. Keď sa poberal k dverám, počula, ako jej vravel, aby naňho čo najskôr zabudla. Pochválil obraz v tej izbe, kde spal, otvoril dvere a potom utekal preč...

Ako ťažko sa dá pochopiť konanie človeka, ktorý nepoznal, čo je to skutočné detstvo. Ako ťažko sa počúva, keď mu zo srdca tečie plač. Aké ostré sú jeho slová, keď sa bojí pomoci, pretože nevie, ako ju má prijať a je zmetený, lebo nevie, či ho tá pomoc nebude bolieť. Toľká nevedomosť a ustráchanosť!

Prečo sa pýta a nedostáva odpovede? Prečo práve on je ten, ktorý nespravil toľko zla, slepý a hluchý? Prečo nie je ako ostatní... nemá domov... dvoch ľudí – tak dôležitých v živote každého dieťaťa, izbu a posteľ, v ktorej by sladko zaspával a sníval o prekrásnych veciach... súrodenca malého či veľkého, s ktorým by sa hrával, hádal či smial... prečo nemá ruku, matkinu teplú ruku, ktorá by ho hladila, ktorá by ho milovala... prečo nemá ústa, otcove silné ústa, ktoré by ho vychovávali, viedli cestou, ktorá je správna... prečo nemá náruč, ktorá by ho ukolísala, keď by bol smutný... prečo keď bol malý, nemal rodičovskú posteľ, do ktorej by v noci utekal, pretože sa bál tmy a strašidiel?

Svet ho nechce. Nemá nikoho. Ale ak stojí prečo žiť, tak len pre jeho kamarátov z detského domova. Pre Toma, ktorý sám potrebuje veľkého brata i pre ostatných – Olivera, Davida, Philipa. Áno, nakoniec tu nie je sám a jeden jeho malý brat potrebuje pomoc.

(pokračovanie)