5. obraz

Pomaly sa rozsvecuje svetlo v strede javiska, na ktorom sa objavuje rozprávač. Zahľadení na jeden bod v publiku povie.

ROZPRÁVAČ: Je láska rodičovská tá najväčšia? Je oddaná až po samotné hranice života, či až za ne? Či len je prejavom nutnosti, či zodpovednosti, či akéhosi zvyku sa o vlastné dieťa postarať? (Ticho.) Je láska rodičovská tá najväčšia?

Svetlá pomaly hasnú a rozprávač mizne v tme. Na ľavej strene scény sa rozsvietili svetlá, kde Jack leží na tej istej lavičke v parku chrbtom k publiku. Cez seba ma prehodené sako, a je stočený do mierneho klbka. Pri lavičke leží ešte jedna postava. Bezdomovec z druhého obrazu, ktorý prešiel okolo Jacka a Waltera pri ich dialógu. Je tak isto oblečený, ako v druhom obraze.

6. obraz

 

Bezdomovec sa prebral zo spánku. Roztiahol ruky a hlasno zazíval. Prvé, čo urobil bolo, že nahliadol do svojej igelitovej tašky, či má všetko pri sebe a potom nahliadol na Jackovu fľašu, ktorá bola položená pri lavičke. Vzal ju do ruky a napil sa z nej. Potom pozrel na ňu a stiahol z nej papierové vrecúško.

BEZDOMOVEC: Hm. Jack Daniels. Tak tento chlapec vie, ako chutí dobrý chľast. ( Znova sa napije a potom pozrie na Jacka. Postaví sa. Chvíľu je ticho, ale potom povie.) Hej chlapče už vstávaj. Veď za chvíľu je znova noc. Už dlho tu nehybne ležíš. ( Jack stále leží, ako keby nepočul jeho slová. Bezdomovec do neho štuchne nohou a Jack sa mierne pohne.) Chlapče vstávaj. Si na mojej lavičke. Buď rád, že som ťa už dávno nevyhodil. (Ticho.) No tak Jack vstaň z tej lavičky. Posaď sa. (Jack sa pomaly posadil na lavičku a sako si prehodil cez nohy. Bezdomovec si sadol vedľa neho a Jack nesmelo na neho hľadel. Bezdomovec sa napil znova z fľaše. Obrátil sa na Jacka a povedal.)

BEZDOMOVEC: Čo Jack. Čo tak pozeráš. (Ticho.) Teraz hľadíš na mňa a vravíš si, čo som zač. Odkiaľ poznám tvoje meno. Čo sa niečo nespýtaš. Čo mlčíš. No tak Jack. Čo by si chcel vedieť. Spýtaj sa. (Jack stále hľadí na bezdomovca. Mierne otvorí ústa, ako keby chcel niečo povedať, ale nevzíde z neho ani hlások.) Nezaujíma ťa, odkiaľ poznám tvoje meno? Ja, bezdomovec, čo nič nemá, nič nevlastný? Len túto tašku a v nej pár kúskov oblečenia a jednu fľašu vína. (Vezme do ruky tu tašku a otvorí ju a dá ju pred oči Jackovi.) Pozri, čo tam je. Vidíš? Neklamem ťa. Celý môj svet sa ukrýva v tej taške. Cela moja nádej a moje poznanie. (Ticho.)

JACK: Ja...

BEZDOMOVEC: Áno Jack? Pýtaj sa.

JACK: Odkiaľ poznáte moje meno.

BEZDOMOVEC: Vieš o tom, že každá osoba má na svete nejakú bytosť nad sebou?

JACK: Bytosť nad sebou? Ako to myslíte?

BEZDOMOVEC: Niečo ako taký kvázi anjel.

JACK: Ale veď to majú len tí ľudia, čo veria v Boha a v jeho prednosti a pomoc, nie? Aj to je len v ich predstave. (Ticho.) To mi ako chcete povedať, že vy ste môj anjel? Anjel strážny?

BEZDOMOVEC: Jack, Jack, Jack. Ja ti nič nevravím, ja sa ťa len pýtam, či vieš.

JACK: Viem. Počul som o tom. Každý predsa o tom počul. Veriaci aj neveriaci. Ja neverím. Som realista.

BEZDOMOVEC: Neveríš v Boha? V jeho silu?

JACK: V akú jeho silu. Keby Boh je, tak dopúšťal by to, čo sa deje vo svete? Toľkú nenávisť a žiaľ? Zármutky ľudí, ich straty blízkych osôb, ktorí umreli len z nedbanlivosti, či preto, lebo nie je dostatok potravy na zemi, aj keď je jej dostatok? Keby je Boh, tak myslím, že by bola skutočná rovnováha na svete. Taká spravodlivá a nie len vymyslená takými ľuďmi, čo z nej len neprávom profitujú.

BEZDOMOVEC: Ale Jack. Hovoríš hlúposti. Pripadáš mi nejaký smutný.

JACK: (okamžitá reakcia na bezdomovcove slová.) Ja a smutný?! Ja?! ( Dôraz na hlase a potom povrchný úsmev. Ticho.) Som ten najšťastnejší človek. Nič mi nechýba. Mám prachy. Mám milovanú lásku. Mám krásne auto a nádherný byt. A skvelú prácu. (Smútok v hlase.) Ja som šťastný.

BEZDOMOVEC: Tak čo tu potom pohľadávaš. Prečo nejdeš do toho svojho krásneho bytu. Nejazdíš tým svojím perfektným autom. Nie si s tou, ktorá ťa tak miluje. Poriadne ju nepretiahneš. (Smiech.)

JACK: (zahnal sa po bezdomovcovi, ale neudrel a krikom povie.) Ja ti takú jednu…

BEZDOMOVEC: No tak poďme Jack. Len si buchni.

JACK: Nie. Ja…prepáčte, ja sa pozberám z tej vašej lavičky a pôjdem. (Smutným hlasom beznádeje.)

BEZDOMOVEC: Zostaň Jack. Kam by si chodil. Porozprávame sa a možno sa ti uľaví. Ja viem, že nemáš to, o čom tak hovoríš, okrem svojej Charlot.

JACK: Toto všetko nechápem. Odkiaľ poznáte Charlot. Moju…hm. Odkiaľ viete o mne tie veci. Kto vám ich natáral. Predsa ste cudzí človek. Nikdy sme sa nevideli.

BEZDOMOVEC: Každý deň ťa vidím. Viem čo robíš správne a viem aj to, čo by si nemal. V prvom rade klamať ľudí, ktorí robia pre teba všetko Jack. Uvedom si to, že ako sa k nim správaš ty, tak oni sa budú k tebe.

JACK: Ale ja…(Ticho.)

BEZDOMOVEC: Čo ale ty.

JACK: Ja vždy chcem len urobiť to dobré a všetko sa mi obracia. Nechcem ubližovať nikomu. Radšej nech mne je ublížené tisíc krát, ako keby mala trpieť Charlot alebo Frencis.

BEZDOMOVEC: Správaš sa nedbalo. Nezodpovedne. Málo si všímaš potreby ľudí. Rozhliadni sa okolo seba a povedz mi, čo vidíš.

JACK: (rozhliadne sa okolo seba, pozerá do javiska. Chvíľa ticha.) Vidím ľudí. Samí ľudia. A stromy. A vidím, ako sa stmieva.

BEZDOMOVEC: Zameraj sa na ľudí a popíš mi asi, na čo myslia a čo by chceli.

JACK: (pozrie na bezdomovca.) A to ako sa dá? Neviem predsa čítať myšlienky.

BEZDOMOVEC: Skús to Jack. Napríklad tamten. (Ukáže prstom do hľadiska.)

JACK: (pozrie do hľadiska.) Ten v tom čiernom saku?

BEZDOMOVEC: Áno ten. Tak čo v ňom vidíš. Na čo myslí?

JACK: Pokojne sedí. Ako keby na niekoho čakal, alebo si len vychutnával podvečer. (Ticho. Smutne.) Nie on…bojí sa ísť domov. Lebo…on…on klamal svojej priateľke o tom, že ju podviedol , aby ho nechala. Vedel, že to je jediná cesta, ako sa zbaviť jej lásky k nemu, lebo on potreboval vidieť, že bude raz šťastná a raz jej niekto dá všetko, čo by potrebovala alebo len chcela, aj keď jej to bude na nič. Obetoval sa pre ňu a zbavil ju ťažoby, čo niesla jeho meno. Aj keď on vie, že umrie bez nej, ale…on nemá prostriedky na jej šťastie. Už ju nedokázal viac trápiť. A on predsa vie, že ona sa raz z toho všetkého dostane a zabudne na dni s ním. Tak toto ja vidím. Vidím tú najväčšiu obetu lásky. Predsa nech trpí len on a nie aj ona.

BEZDOMOVEC: A ja vidím tu najväčšiu blbosť na svete. Predsa sa nevzdávame ľudí, ktorých milujeme preto, lebo nemáme peniaze. A ona určite musí trpieť. Viac než on. On sa zachoval sebecky. Keby nechce, aby trpela, tak by ju zabil a všetku ťarchu by nechal na sebe a nie väčšiu časť jej. Ja vidím blbosť Jack. Predsa láska tvorí bohatstvo a nie materiálne veci. Láska Jack.

JACK: Ale bez peňazí sa nedá stvoriť dokonala láska.

BEZDOMOVEC: Láska a viera. Tieto dve veci sú dôležité. Nič viac, nič menej.

JACK: Predsa človek potrebuje peniaze. Potrebuje ich aj na lásku. S nimi je aj zajtrajšok lepším dňom.

BEZDOMOVEC: Peniaze sú achillovou pätou človeka. Sú mocnejšia ako samotný diabol. Pre ne človek robí len hlúposti, ako teraz ty. Mal by si byť so Charlot a starať sa o ňu. Priznať sa jej, že si klamal v tom, že ju nemiluješ, že si ju podviedol. Si blbec Jack.

JACK: Hm. Peniaze. Nikdy som ich nemal dostatok. Moja rodina nikdy nemala dosť materiálnych veci, nemali sme luxus či veľký blahobyt. Stále len hádky mojich rodičov o peniaze. Preto aj stroskotal ich vzťah. Mama milovala otca. Slepo ho milovala. Aj keď nebol bohatý. Nemal nič. Mal len ju a ona jeho. Ale keby má peniaze, určite by nechľastal tak veľmi. Neponáral by svoju životnú depresiu malého bezvýznamného človeka do fľaše s alkoholom. (Ticho.) Bál sa žiť, bál sa zajtrajška, preto chľastal. Vedel, že už nič ho nestretne. Že šťastena si našla iný nocľah. (Smutne. Chvíľa ticha.) Nechcem, aby Charlot dopadla ako Frencis.

BEZDOMOVEC: Dopadne horšie, keď jej nedokážeš, ako debilne si sa zachoval a že to ľutuješ. Myslíš, že ona teraz skáče dva metre od zeme? (Ticho.)

JACK: (smutne.) Viem, že nie. Cítim to. Mám taký zvláštny pocit, ako keby…( Zahľadel sa do javiska. Na pravej strane scény sa pomaly rozsvietili svetla. Charlot leží v posteli. Je sama v izbe. Skrčená v klbku je tvárou k publiku. Nehybne leží a hľadí bezcieľne. Zrazu sa stočí do ešte väčšieho klbka a skričí od bolesti. Po chvíli pribehne k nej Beth a potichu hladí na Charlot. Tá sa posadí a vopchá si ruku medzi nohy. Hneď ju aj vytiahne a jej ruka je celá od krvi. Pozerá v tichosti na krvavú ruku a potom pozrie na Beth. Vystrašené vzájomné pohľady Beth aj Charlot. Pravá strana scény sa pomaly stráca v tme až obe postavy miznú.) … ako keby niečo nie je s ňou v poriadku. Viem, že som spravil chybu. Ale je jednoduchšie chyby robiť, ako ich naprávať. Mám divný pocit. Len dúfam, že sa nič nestalo. Umrel by som, ak by sa jej čokoľvek stalo. Umrel by som.

BEZDOMOVEC: Je zvláštne, že si človek uvedomí svoje chyby až potom, keď je neskoro. A pritom dobre vie, čo robí ešte pred tým, než začne tak konať. Zvláštne stvorenia ste len vi ľudia.

JACK: (pozrie na bezdomovca.) My ľudia? A čo ste vy? Nejaký robot? Alebo nebodaj ten môj anjel? (Povrchný úsmev.) Nie ste trošku…(Zdvihne ruku a jedným prstom sa obtočí okolo spánku.) …trošku šibnutý?

BEZDOMOVEC: ( usmeje sa.) Ja? Ja, Jack som šibnutý? A kto nechal svoju lásku trpieť? (Úsmev.)

JACK: (ticho.) Hm. To ja… som blázon. Povrchný idiot s nezmoralizovanou osobnosťou. ( Siahne do vrecka na saku a vytiahne z neho cigaretu s obsahom marihuany. S rukami na kolenách pozerá v tichosti na ňu, ako keby bola v danej chvíli niečím posvätným. Pozrie sa na bezdomovca a usmeje sa.) Joint. Viete…cigareta a v nej ta mala burina. (Úsmev.) Veľa ľudí ju odcudzuje za jej účinky na našich telách, ale bez nej by nebolo toľko skvelých umeleckých diel na svete. ( Pri rozprávaní si dal jointa do pusy a zapálil ho. Potiahol si a zadržal dych. Pri tom ďalej rozprával.) Všetci tí slávny spisovatelia, maliari, hudobníci a neviem, kto ešte majú v nej svoju múzu. Všetky ich diela sú ohraničené príznakmi marihuany. A nám obyčajným ľudom postačí na spríjemnenie nálady, alebo na malý únik pred týmto skurveným svetom. (Bezdomovec hľadí na Jacka a potichu počúva. Podá ju aj bezdomovcovi, ale on sa od nej odvráti.) No nemožno nútiť človeka k užitiu drogy. Ale toto…( Pozrie na jointa.) to nie je droga. Je to akási slasť. Únik pred ľudským vnímaním sveta ako celku. (Rozhadzuje rukami pri vysvetľovaní.) Začínam nevnímať celok, ale začínam vnímať častice celku. Ako keby sa vo mne vytváral šiesty zmysel, čo ma núti sa zamýšľať nad stvorením celku. Celok predsa nemôže byť, nemôže existovať bez malých kúskov. Malé kúsky častíc sa spájajú, aby vytvorili ďalšie častice a tie sa znova spájajú, aby stvorili konečný dôsledok tých častíc. ( Jack sa zasmeje.) Smiešne. (Chvíľka ticha.) Ako keby teraz som sám sebou. Teraz som v stave, ktorom by som mal prežiť život, aby som ho chápal. Prečo ľudia tvoria zrady a prečo ich naprávajú, keď aj tak za opätovný čas stvoria ešte väčšie zlo. Navrávajú si, že už nikdy viac zlo nesiahne na ich vnímanie šťastia a pri tom vedia sami, že to tak nebude, aj keď veria, že bude. Ako v láske. Ja a Charlot. Ona verí, že ja budem iný, nie taký aký som. A ja verím, že budem iný, nie taký aký som. Materiálny sebec, čo ani nemá materiálne bohatstvo, pre ktoré by som mohol byť sebcom. Ale proste sa rád hrám na človeka, čo má to, po čom ľudia, teda častice, pre tento krát častice sveta túžia a snívajú. Neklamem len ju, ale klamem aj seba a ja ako malá častica vplývam na jednu či možno dve aj tri ďalšie častice, ktoré sa so mnou spájajú negatívnou aurou. A potom nastáva nerovnováha a náš celok je zdeformovaný, nepravidelného tvaru…tvaru, čo nemá budúcnosť, skôr by som povedal, že má len pár dní. Častice v mojom celku prestane baviť mať zdeformované jadro aj obal, chcú mať harmonickú dušu aj tvár a nájdu si inú časticu, každý tú svoju. Dostanú sa do iného obalu. Iného prostredia. A ja nebudem už vytvárať ani to pokazené malé zdeformované, neharmonické jadro s malými a občasnými svetlými chvíľkami. Zostanem zrnkom piesku zaviateho vetrom ďaleko a predsa tak blízko od púšte. Budem dúfať, že samota ma nezničí a raz ku mne niekoho priveje skaza, ako mňa, ale stále budem sám, lebo ľudia sa poučia mojím skutkom. Budem ako výstraha pred koncom krásy, šťastia, lásky. Zomriem sám a až potom ma budú chodiť navštevovať. Navštevovať budú môj hrob ľudia, o ktorých som nikdy nič nepočul, a budú mi ďakovať za svinstvá, ktoré som napáchal, aby oni si mohli uvedomiť, že idiotom sa neoplatí byť. Položia mi kvety na hrob a odídu ako tie zrnka piesku do púšte, kde nikdy nie sú sami. (Pri týchto slovách s fajčil jointa. Zahodil ho pod nohy a pristúpil ho pätou. Chvíľka ticha.)

Je mi ťažko na svete bez častých chvíľ blaženosti. (Smutne.) Myslíte, že je nesprávne premýšľať o svete tak ako premýšľam o svete ja? (Jack pozrie na bezdomovca.)

BEZDOMOVEC: Nezmýšľaš o živote zle. Nie. Tvoje slová majú určitú váhu, aj keď z nejakých uhlov pohľadu sú nedotiahnuté, alebo povedal by som idú správne, ale odbočujú priskoro. Musíš častejšie hľadať tu jednoduchšiu cestu Jack. Keď pôjdeš rovno, nemôžeš zablúdiť, či zapochybovať pri križovatke, kam odbočiť.

JACK: Ale čo to sebectvo. To, že mám pocit, že nestačí mi málo. Že potrebujem viacej než mám, aj keď neviem sám či pre to niečo robím. Najradšej by som bol keby všetko to samé na mňa naskákalo. Mať šťastenu za priateľku, tak som boháč. (Úsmev. Chvíľa ticha. Pauza.) Ale…hm. Myslím, že keby som boháč, tak dokázal by som sa viac rozdať, ako sa rozdávam teraz. Mal by som čo rozdať. Frencis by som dal veľa. A Charlot. Tej by som dal všetko. Aj to čo by nechcela. Veď čo, keby to raz chcela. Aj keď to nechcela. (Smiech.) Smiešna spojitosť tých mojich viet. (Smiech.)

BEZDOMOVEC: Nie je dôležité to, čo máš v banke, či doma pod vankúšom. Či aké máš auto. Či aký veľký a luxusný byt. Dôležité je to, čo máš vo vnútri. To čo sa pokladá za srdce je dôležité. To ako bije. Ako robí bum, bum, bum…(popri zvukoch bum, bum, bum si bezdomovec mierne búchal do hrude, aby simuloval tlkot srdca.)

JACK: Hm. Je to také jednoduché? Len cítiť? Cítiť, že mám správne nastavenú frekvenciu srdca?

BEZDOMOVEC: Bum, bum, bum…musíš si ho nastaviť, ak nie je správna. A ak to nezvládneš sám, ona ti pomôže.

JACK: Ona? Ako Charlot?

BEZDOMOVEC: No… ako láska. Tá ti pomôže. Láska k blížnemu svojmu.

JACK: Nie je to z biblie? Láska k blížnemu svojmu?

BEZDOMOVEC: No Jack to je život. Láska ho tvorí. Tvorí harmóniu. Tvorí krásu všedných dní. Tvorí ne nudnosť nudných chvíľ. Láska je blahobyt ten najväčší.

JACK: Kto vie ako mi bije srdce. Či je správne nastavené. Škoda, že nedokážem si dať ucho na hruď, nech ho počujem aj cítim. ( Dal si ruku na srdce.) Je pokojné. Nebije prirýchlo a ani pomaly. Je akurát. Škoda, že ho nepočuť.

BEZDOMOVEC: No…počuť ho cez fonendoskop. (Úsmev.)

JACK: A kde ho ako vezmem? A čo by som mal ako počuť? Ako zistím, že je správne naladené.

BEZDOMOVEC: To zistíš sám.

JACK: Ale ako? Keď som ho nikdy nepočul? Ako to zistiť?

BEZDOMOVEC: To zistíš sám. Ver mi, že zistíš.

JACK: Neviem. Bojím sa, že by som zistil nie čo, čo by som nechcel zistiť.

BEZDOMOVEC: Aspoň by si vedel na čom si a čo máš robiť, a by si vedel, na čom chceš biť.

JACK: Je ťažké byť v dnešnej dobe.

BEZDOMOVEC: (postavil sa. Podišiel smerom od lavičky ku publiku. Jack si položil hlavu do dlaní. Bezdomovec stál na konci pódia a pozeral do tmy. Hlasným tónom. Skoro až krikom.) Jack spamätaj sa pre boha živého! Stávaš sa otrokom vlastných útrap. (Pokojnejšie povedal. Otočil sa na Jacka a Jack zdvihol hlavu. pozerali si do očí. Chvíľa ticha.) Vypadni z tej lavičky. Postav sa a choď tam, kde tvoju ľútosť znesú. Chod sa zabiť. Choď zabiť druhých. Choď a buď ďalej nešťastný. (Skríkol. Jack potichu hľadel na bezdomovca. Ten podišiel k Jackovi a sadol si naspäť vedľa neho na lavičku. Znova pozerali si vzájomne do očí. Zas skríkol.) Vypadni už. (Jack sa postavil, ale hľadel stále na bezdomovca. ) Vypadni už konečne! (Jack sa potichu otočil a pomaly kráčal na ľavú stranu pódia. Zastal. Svetla zhasli, len Jack bol v kruhu osvietenia.) Alebo choď a vypočuj si tlkot srdca. (Veľmi úprimne. Jack sa znova otočil na lavičku. Rozsvietila sa. Ale nik na nej už nesedel. Jack pozerá zúfalo na ňu. Podíde k nej a sadne si na ňu. Tam kde sedel aj pred tým. Zapozeral sa na miesto, kde sedel bezdomovec. Rukou prešiel po tom mieste. Potichu a v tom najväčšom pokoji, v harmónií povedal. )

JACK: Anjel…( Svetla sa pomaly tlmili. Až prešli do úplnej tmy.)