II.

     Na túto príhodu si veľmi dobre spomínam, pretože sa udiala v deň strýkových narodenín. Od jeho smrti uplynul presný rok.

     Bola noc. Pokojný vánok sa opieral do pootvoreného obloku. Atramentová obloha bola posiata zlatými svetielkami. Nezvyčajná májová noc. Už-už som zaspával, ked sa náhle rozletel oblok. Sklo zarinčalo a ja som v momente stŕpol. Nie preto, že by som sa zľakol toho rachotu. Moju pozornosť upútalo

čosi iné. Stará skriňa v tmavom kúte izby. Túto skriňu neotváral ešte nikto odvtedy, ako sme pochovali strýka Silvestra. Vlastne ani poriadne neviem, čo

v nej je...

     Zo zatajeným dychom som sledoval odchýlené dvierka. Ďalší nápor vetra. Zhlboka som sa nadýchol. Po chvíli hrobového ticha zaškrípali hrdzavé pánty.

Dvierka na skrini sa rozleteli. Hrôza ! Preč odtiaľto ! blyslo mi v hlave.

No nedokázal som sa ani pohnúť. Ako keby ma na mieste držali akési neviditeľné

drápy. Z kúta sa znovu ozvalo kvílenie. Srdce mi trieskalo ako zvon až kdesi v hrdle. Čo sa to dočerta robí ? Nuž čo ! Zrejme si strýko Silvester niečo zabudol, žartoval som v hĺbke mysle.

     A tu mi prišla na um stará truhlica, ktorú som však nikdy nevidel , iba som o nej počul. Poniektorí neprajníci z okolia sa zhodli na tom, že strýko vraj ukrýva akúsi truhlu, ktorá je preplnená peniazmi. Inak si nevedeli vysvetliť strýkovú chamtivosť. No sám neviem, čo je na tejto povesti pravdivé...

     Vietor ustal a v izbe zavládlo mrazivé ticho. Vstal som. Predomnou sa hmýrili

sivasté obrazy, divo tancujúce v tme. Po chvíli som začal rozoznávať kostrbaté

obrysy nejakej tváre. Hlava sa mi zakrútila. O čosi som zavadil, až to tak zaprašťalo. Teda nesnívam. Nie je to žiadna nočná mora. Škoda. Ale čo to ?

Mátožné tiene a obrazy sa rozostúpili a zbadal som vráskavú tvár. Tvár zachmúrenú, no mne dobre známu. Zdesene som civel na tvár nebohého strýka

Silvestra !