Už uplynuli skoro dva mesiace od našej návštevy u profesora Herdsona a jedného rána som konečne dostal odpoveď na môj dlhý prosebný list, ktorý som mu napísal . Profesor odpísal na moju prosbu kladne, takže som s veľkým nadchnutím prečítal zopár riadkov,

v ktorých nás pozýval na cestu do neznáma. Dlho som sedel nad tým listom a nemohol som tomu uveriť. Profesor v ňom poslal niekoľko dobrých rád a približný zoznam najpotrebnejších vecí, čo sa nám určite zídu. Jim Warthon vzal jeho slová o cvičení v streľbe tak vážne, že nebolo dňa, kedy by nenavštívil neďalekú strelnicu. A veru sa mu to mnohokrát zišlo.

Ráno 3. júna sme netrpezlivo prešľapovali pred stanicou s batohmi na chrbtoch. Vlak nás nenechal dlho čakať a o chvíľu sme sa už viezli do mesta Wildstream of Mount. Keď sme šťastne dorazili, profesor nás pozval na bohaté raňajky a popri tom nás zoznámil s jeho ženou, ktorá ho do poslednej chvíle odrádzala od výpravy, no bolo už neskoro. Všetka jeho batožina bola už prichystaná na chodbe, vrátane dvoch guľovníc a brokovnice, nábojov a pušného prachu. Obaja hostia mali ešte pred odchodom možnosť vyskúšať si zbrane. Drožka čoskoro zastavila pred domom a vo chvíli, keď uháňala širokou bielou cestou na stanicu, profesor sa naposledy obhliadol a zakýval svojej žene, ktorá stála vo dverách a meravo hľadela za nimi. Ulica vzápätí zmizla a koč sa hnal cez posledné domy prudko stúpajúc do svahu. Vlak dorazil na čas. Len čo zmizol náš posledný batoh vo vozni, dvere sa s rachotom zabuchli. Nebudem nijako unavovať čitateľov zdĺhavým opisom našej cesty, ktorá trvala rovných štrnásť hodín. Zaiste si teda viete predstaviť s akou radosťou sme vystupovali

v meste Fort Cavern a zatiaľ, čo sme čakali na nášho sprievodcu, chlípali sme pred budovou stanice horúcu kávu. Profesor nám krátil čas svojim rozprávaním o krajine, do ktorej zajtra ráno podnikneme nebezpečnú a zároveň najzaujímavejšiu výpravu. Práve odbilo dvadsať hodín. Náš sprievodca, nízky, zavalitý brunet, John Cobbler, nás milo privítal a pomohol nám naložiť

batožinu. Keď sme odbočovali na lesnú cestu ukázal na šikmý pahorok s rozpolenou skalou.

- Tadiaľ budeme zajtra prechádzať. Dobre si všimnite tamtú skalu. Z tejto

strany pripomína dvoch trpaslíkov, ktorí sa držia za ruky. Viaže sa k tomu aj jedna stará povesť ale o tom vám poviem až dorazíme na samý vrchol tohto svahu, kde stojí zopár roztratených domcov. Tam bývam. Je to asi na míľu odtiaľto.

Cesta plná výmoľov sa odrazu skrútila na západ. Prešli sme po schátranom drevenom moste a stromy po oboch stranách sa rozostúpili. Kolesá zarachotili po štrku. Obišli sme divoký horský potok, ktorý sa krútil pomedzi sivé balvany pokryté machom. Ďaleko za nami sa jeho prúd prepadal do tmavých hlbín a s hukotom sa trieštil a penil na bielych balvanoch s hustými porastmi malinčia.

Keď sme sa konečne vydriapali na rovinu, lemovanú dvíhajúcimi sa stráňami okolitých strmo zvažujúcich sa svahov, objavili sa pred nami prvé domce.

Cesta sa kľukatila ďalej okolo nich a znovu sa strácala v príkrych dubových horách. Pokračovali sme do lesa, na ktorý pomaly zostupovalo pochmúrne šero a odrazu sa cesta prekvapivo zúžila do hlbokého, krivolakého kanála. Kolesá sa na niektorých miestach zabárali do vlhkej kyprej zeminy a šelestili po vrstve napadnutého lístia a polámaných konároch. Po takomto teréne sme šli vari ešte míľu a už bola tma, keď drožka zastavila pred prastarou chalupou s malou stajňou pre kone. Náš sprievodca ich rýchlo vypriahol a uviedol nás do neveľkej tmavej miestnosti. Len čo zapálil svetlo, posadali sme si okolo stola a pustili sme sa do malej večere, ktorú nám prichystal. Popri tom rozprestrel pred nás akúsi ošúchanú, niekoľkokrát lepenú mapu.

- Takto približne vyzerá tá krajina. Zakreslil ju ešte môj otec a načrtol aj cestu, kadiaľ sa do nej ide. Bez tejto mapy by som ani ja nebol nikdy našiel vchod na to územie. Pozriete ! Niekde tu sa nachádza ten skalný pahorok a za ním sa krúti hlboké prepadlisko, niečo ako roklina. Zo všetkých strán je nahusto obklopené pichľavým bodľačím a tŕňovými kríkmi. Do útrob tej hlbiny vedie iba jediná cesta. Na dne prepadliska je taktiež iba jedna skalná úžľabina, ktorá vedie do doliny s jazerom. Sem ! povedal a ukázal na tmavú škvrnu na mape.

Za oblokmi už vládla temná čierňava a spoza kostrbatej reťaze vzdialených hôr vyplával na pohľad studený a ponurý kosáčik mesiaca. Vtedy nás už pán Cobbler zaviedol do podpodkrovnej izby a ukázal nám, kde si môžeme odpočinúť. Hoci bola miestnosť pomerne malá, predsa na nás zapôsobila priateľským dojmom svojimi obrazmi, perzským kobercom a množstvom kožušín. Ako bolo vidieť, John Cobbler mal dobrý vkus.

Len čo Jim sfúkol sviecu, ihneď zaspal vyčerpaný dlhou cestou. Zato na mňa spánok nie a nie prísť. V celom dome už bolo ticho iba vonku zúril vetrisko a podchvíľou bolo počuť ťahavé kvílenie a škrípanie ohýbaných stromov. Vyzrel som von oknom. Bol som prekvapený, pretože sa mi naskytol neobyčajný výhľad na takmer celé údolie, ktorým sme sem prišli. Na šikmých svahoch sa kývali z boka na bok dva mladé hájiky a pomedzi ne sa tiahla krivka víchricami pokrútených stromov a pod nimi zurkotal studený prúd horského potoka. Po pravej strane, kde sa nejasne črtali obrysy lesa, čupelo zopár drevených chalúp. Ani v jednom obloku sa už nesvietilo, z čoho som usúdil, že je už veľmi neskoro, niečo po polnoci. Ešte hodný čas som len tak sedel a premýšľal o zajtrajšej výprave a bol som zvedavý, či sa potvrdia profesorove príbehy, o ktorých sa tak bál hovoriť. V tú noc už nič nenarušilo hrobové ticho a napokon sa mi podarilo tesne nad ránom usnúť...