I.

Príbeh, ktorý sa odohral kedysy dávno, na samom sklonku devätnásteho storočia a ktorý sa zachoval

v našom rode len ústnym podaním, som sa rozhodol

zapísať na tento papier s hlbokým presvedčením,

že sa odohral tak, ako si naň spomínam s rozprávania

nebohého starého otca Mateja Hurbana

a ako som ho tu zaznamenal.

2.máj 1899.

Od smrti môjho strýka, Mateja Hurbana, prešlo presne sedem mesiacov. Takmer vždy, keď sa mi vynorí v myšlienkach, vidím ho pri stole v nevetranej izbe s horiacou sviecou a zväzkom akýchsi kníh. Hrubý prst sa prechádza

po riadkoch a stranách a vpadnuté, unavené oči sa hlboko

sústreďujú na text. Medzi starou zbierkou kníh nie je ťažké

nájsť množstvo cudzojazyčných, predovšetkým latinských

spisov a prekladov. Sám veril, že zbierka, ktorú vlastní,

patrila kedysi starému Uhorskému rodu, ako mi to často spomínal.

Dokonca mi tri dni pred smrťou zveril isté tajomstvo, ktoré sa

pokúsim zachytiť do tohto denníka...