Pár chvíľ sme stáli na jednom brehu.

V očiach má ticho prvého snehu,

čo zohrieva i mrazí.

Ja plášť, on kôra nad zemským jadrom.

Hlas voňal letným dažďom,

čo uistí aj zmarí.

V postoji tôň sivých bukov,

pod ktorými si doma,

aj keď vetvy sú na dotyk vysoko.

Taký bol. A okraj zemskej atmosféry

vôbec nebol ďaleko.

Keby zajtra prišla zima,

nechám si nasnežiť do duše.

Ak zaprší, tak len nech priamo do kože.

Polámem, zrúbem suché konáre,

čo padli k zemi neskoro.

Vyzývam k činu klimatické zmeny!

Zas kolaps v poli neurónov.