„Je to naše tretie výročie a stále je to o tom istom,“ vyčítala som mu.
„Je mi to ľúto, ale jednoducho som sa skôr z práce nedostal.“
„Za tú dobu si si už mohol vymyslieť aj originálnejšiu výhovorku.“
„Fajn, čo chceš teda počuť?! Zabudol som! Opäť raz som zabudol!“ zvolal rozčúlene.
„Tak to by ma ani nenapadlo. Ešte, že trčať pri tej tvojej dokonalej šéfke dokážeš od nevidím do nevidím!“
„To sa mi snáď len zdá. Teraz mi budeš akože robiť žiarlivé scény?“
„A povedz, že tam nebola.“
(Mlčal)
„Mohla som si to myslieť...“
„Preboha, prečo hneď myslíš na to najhoršie?“
„Prečo?! Chceš vedieť prečo?... Možno preto, že zabudneš na všetko čo sa týka mňa, ale čo máš v práci, to nezabudneš nikdy.“
„Ale veď to nie je pravda...“
„Akú kávu mám rada?“
(Ticho)
„No predpokladám, že presne vieš, čo pije tvoja šéfka.“
„Ty si šialená, vieš o tom?“
„Už hej.“
„Do čerta zlatko, čo mám robiť? Chceš kvety? Dary? Fajn, budeš ich mať.“
„Chcem teba...čo to nechápeš?“
„Mňa? Veď to je to čo máš a budeš mať už navždy.“
„Chcela by som tomu veriť.“
„Môžeš...nie musíš!“
„Problém je, ale v tom, že vždy, keď zabudneš na udalosti ako sú moje narodeniny, či naše výročie, tak sa mi zdá, že ťa strácam...“
„To ma mrzí, ja...“ nedokončil, pretože mu zazvonil telefón. Notoricky známe zvonenie ma upovedomilo o tom, že sa jedná o hovor z práce.
„Prepáč,“ pozrel na mňa a zodvihol.
„Počúvam, teraz? Ale teraz to nie je vhodné...dobre...dobre budem tam, čau,“ zložil.
„Skutočne ti to vynahradím, ale teraz musím ísť.“
„Jasné...“ vravela som a sledovala som ho ako si berie svoju bundu a blíži sa k dverám.
„Len...“ zastavila som ho.
Zvedavo na mňa pozrel. „Prosím, nezabudni sa vrátiť,“ dokončila som, čo ho primälo k tomu, že podišiel ku mne a pobozkal ma na čelo.
„Aj keby som sa mal doplaziť poslepiačky, tak k tebe cestu nájdem vždy,“ pošepkal s úsmevom a odišiel.
Prešla hodina, dve, tri...a on neprichádzal. Unavené oči som si asi po stý krát pretrela studenou vodou odhodlaná počkať ho za každú cenu, ospravedlniť sa za hlúpy výstup a osláviť ešte pár minút nášho výročia.
Prišla polnoc a ja som sa konečne odhodlala vyrušiť ho v práci a zavolať mu. Nedvíhal.
Keď prešla ďalšia hodina a mne v ušiach znelo opäť len hluché pípanie mi niekto zazvonil pri dverách.
„Žeby nemal kľúče?“ napadlo ma, i keď to bolo málo pravdepodobné.
„Možno ma len chce prekvapiť obrovskou kyticou,“ fantazírovala som opäť, ale len do chvíle, kým som pred dverami nezbadala stáť dvoch mužov v policajnej uniforme s vážnymi tvárami.
„Dobrý večer, prajete si?“ spýtala som sa.
„Dobrý, vy ste pani Turnerová?“
Prikývla som.
„Bohužiaľ vám nesieme zlé správy,“ povedal a mne sa zrútil celý svet.
Pridať nový komentár