Brieždenie. Tiché, priam mŕtve ulice napĺňa ranná hmla. Zostupuje z neďalekej hory, hromadí sa pri mestských hradbách, plazí sa cez ne a zalieva mesto svojím chladom. Chladom plným úzkosti, strachu a nepokoja. Chladom, ktorý núti človeka dlhšie spať, zahrabať sa tuhšie do periny a nevystrčiť spod nej ani nos. Chladom, ktorý však mužovi menom Irsin nevadí, ktorý hmlu s potešením víta.

Stráca sa v jej náručí a ticho čaká. Číha a striehne. Na koho? Na svoju obeť. Na ženu, ktorá nespravila nič zlé, no napriek tomu musí trpieť. Napriek tomu musí zomrieť.

Rozkaz je jasný. Zabiť! – čo znamená vraždiť.

Toto však nie je práca, na ktorú je vycvičený. Toto nie je spôsob boja, na ktorý je zvyknutý. Aj preto v jeho očiach vidieť zlosť a tvár mu zahaľuje nevrlý tieň. Tieň, z ktorého vystúpi hneď, ako zazrie svoju korisť.

Ženu, pribratejšiu plavovlásku, ktorú sleduje už tretí deň. Študuje jej rituály, jej povahu. Ženu, ktorá vychádza z ošarpaného domu a vstupuje do vĺn hmly. Splýva s ňou a pláva v jej objatí ako vločka snehu v chumelici. No jeho zraku neuniká. Nemôže. Svoju prácu si robí vždy dôkladne. 

***

„Kde toľko trčí?!“ šomre vysoký muž strácajúci sa v náručí hmly. Jeho bratia v zbroji mlčia, trpezlivo zabezpečujú pokojný priebeh akcie. Skrytí pod rúškom tmy, neďaleko od miestnej tržnice, na ktorej sa začínajú zhromažďovať prví obchodníci, čakajú na svojho vodcu. Na pokyn, kedy budú môcť opustiť mesto a pomôcť mu pri prípadných ťažkostiach.

„Už ma štve! Takto dlho by to netrvalo ani začiatočníkovi, a nie...“

„Buď ticho, Kamin! Si jediný, kto sa tu sťažuje. Si bojovník, trpezlivosť,“ Zurzy, nižší zavali­tejší chlap so svetlými vlasmi, sa v neprítomnosti veliteľa snaží upokojiť vznikajúci nepokoj. Kamin však rozkazom kadejakého „niktoša“ nepodlieha. Pokračuje teda ďalej: „Samozrejme, kto iný ako ty... kto iný by sa ho zastával, ak nie jeho...“

„Neskúšaj to dokončiť, Kamin. Mlč, pretože to, že ja hneď nekonám, ale najskôr upozorňu­jem, neznamená, že on... Ak ťa začuje...“ Zurzy stíši hlas, skoro ani vánok by nebol tichší. „Ak ťa začuje, odpykáš si to! Tomu ver!“

„Nebuď z neho posratý, nie je to Boh! Je to len chmuľo, čo má slávneho otecka.“

„Kamin! Najskôr premýšľaj nad tým, čo povieš... A zauč sa našej histórii,“ pokračuje ešte stále s pokojným šepotom Zurzy. „Smouk Hamsa nie je Irsinov otec, ale jeho pradedo, ty hlupák! A náš zakladateľ, tak by si si ho mal vážiť, rozumieš?!“

„Smouk Hamsa, bla, bla, bla. Zurzy, si blázon ak veríš tým povedačkám okolo Smou...“ krv na zemi a zlomený Kaminov zub umlčali jeho slová.

„Smouk Hamsa bol na počiatku Kamských bojovníkov a len vďaka nemu, vďaka jeho moci nám bohovia darovali naše schopnosti!“ Zurzy sa už neovládal, sila jeho hlasu sa stupňovala. „Tak radšej mlč, ak nechceš... Áno, Kamin, verím tomu. A mlč, ak nechceš, aby nám bohovia na Smoukov pokyn ublížili. Nie, mlč! Inak neprídeš len o zub, ale o celú hlavu!“ Ostrie Zurzyho meča vykuklo z pošvy a natešene sa zalesklo purpurovým odtieňom prvých lúčov slnka. Kamin ostal nehybne ležať na zemi.

„Tak je to lepšie. Rozhodol si sa správne. Ha? Ticho! Už idú. Počujem kroky tej tehotnej cundry.“

***

Irsin zastal hľadiac na pohojdávajúcu sa sukňu ženy poniže bedier. Aj keď bola ťarchavá, a odetá v teplom kabátci, línie jej tela pôsobili stále vzrušujúco. Vršok na hrudi vydutý, zadok oblý a členky, skrývajúce sa pod štrikovanými čiernymi pančuškami, si vedel Irsin predstaviť prekrížené za jeho zad...

Dosť! okríkol sa v duchu.

Už mesiace nemal ženu. Bol si toho vedomý, no teraz nebolo času na takéto myšlienky. Teraz musel pracovať. Plniť svoje úlohy.

Vykročil! Zovrel rukoväť dýky, zosúladil svoj krok s krokom ženy a čakal. Čakal, kým mu hmla, tma a mesto poskytnú dokonalý úkryt. Zazrel ho v odľahlej uličke. Pridal do kroku. Spozo­roval svojich spoločníkov, bratov v zbroji. Kývol im na pozdrav a znakom ľavej ruky im pri­kázal dohliadať na situáciu. Schmatol ženu pod krk, zakryl jej ústa a stiahol ju s nožom pod bradou do prítmia uličky. Pritlačil ju k múru, dýku držal na hrdle, ústa prikríval dlaňou. Kopla ho. Pritlačil ostrie ku krehkému a útlemu krčku.

Ustrnula, plakala. Líca jej zaplavovali slzy, oči podlievala krv. Cez pritlačenú ruku sa pretískali tlmené vzdychy a prosby.

„Ticho!“ šepol hrubým, nízko položeným hlasom. Čierne oči mu behali zo ženy do prítmia ulice. Načúval. Stiahol obrvy bližšie k nosu, zahrešil.

Z námestia k nemu doľahli hlasy.

*** 

„Dobré skoré ráno, páni,“ pozdravil sa zdvorilo strážnik mesta Mont. „Môžem vám s niečím pomôcť?“

Kamin už siahal po dýke, keď pred neho predstúpil Zurzy.

„Ďakujeme, ste milý, pán...“

„Vilter, Pramak Vilter. Strážca poriadku v tomto pokojnom meste.“

„Ďakujeme, pán Pramak. Hľadáme kováča, pane. Tuto môj brat, no veď viete, s neopatrnosťou si zlomil zub. Pozrite,“ Zurzy chytil Kamina za rukáv dlhého plsteného kabáta a pritiahol ho k sebe. Kamin vyceril zuby, ukázal zlomený tesák. Vypľul krv, prstom zlomeným zubom pohý­bal.

„Kýve sa a čertovsky to bolí,“ doplnil.

„Takže nehoda. Štyria chlapi a... A jeden z nich s rozbitou perou a zlomeným zubom. Hm? Takto nadránom sami na námestí, hm? Nejde tu o niečo iné, páni? Nechystáte dáku lotro...“

„Kamin! Do čerta! Čo to stváraš?!“ Zurzyho prísny šepot reagoval na situáciu, ktorá sa nemala odohrať, no odohrala sa. Aspoň podľa Zurzyho však nebola potrebná.

Kamin mal pravdepodobne iný názor a skrvavenú dýku, ktorú vytiahol z drábovej hrude, zabodol do nej ešte raz. „Veľa sa pýtal. Takto... takto je to ľahšie. Nerád klamem,“ mykol plecami, utrel zakrvavenú čepeľ, zastrčil ju do pošvy.

„Kam ho dáme?“

„Ty si ho zabil, tak teraz rozmýšľaj..., keď si už doteraz rozumu nepobral!“ odvrkol mu Zurzy a zdvihnutým palcom nahor naznačil Irsinovi, vykukujúcemu spoza bočnej uličky, že je všetko v poriadku.

***

Irsin sa opäť venoval svojej povinnosti. Pohľad uprel na tehotnú ženu, na krk, ktorý zdobila čepeľ noža a na oblé brucho vydúvajúce sa spod teplého kabátca.

„Prosím, budem mať dieťa,“ precedila cez Irsinovu dlaň, spočívajúcu na jej perách.

„Práve ono je ten problém,“ preriekol, uvoľnil jej ústa, chytil ju pod krk, zovrel prsty. Pridusil ju natoľko, až vypúlila oči a pootvorené ústa sa len márne snažili pretisnúť do pľúc kyslík. Dýka klesla nižšie, hrot zotrval v oblasti ženinho brucha. „Možno to prežiješ,“ zahľadel sa jej do očí, stisol pery.

V dlaniach mu zaprašťala koža rukoväte, svaly na pravej ruke sa napli. Vedel, čo musí urobiť. Vedel, že je to rozkaz samotného Flamanna. Napriek tomu zaváhal. Vlastná ruka, telo i myseľ, akoby proti tomuto príkazu bojovali. Pokúšali sa ho zastaviť, odradiť od vykonania vraždy.

Bol však pridlho v radoch Kamských bojovníkov, pridlho nato, aby počúval výčitky, súcit alebo slabosť zakorenenú v podstate človeka. Napriahol sa a nebyť jediného slnečného lúča... nebyť jedinej cestičky, ktorú vytvorila hmla... nebyť momentu, kedy ranná žiara, tenká ako stonka pšenice, prenikla cez závoj hmly, bol by ju prebodol. Bol by zabil jej syna a možno aj ju samotnú.

No osud chcel inak. A tak zariadil, aby tenký svit slnka osvetlil v zahmlenom meste jedine ženinu tvár. Jedine jej smaragdové oči plné zúfalstva, žiaľu a bolesti. Citov, ktoré sa zabodli do Irsina ako ostrie meča. Meča, ktorý ho zastavil v úsilí vziať nenarodenému dieťaťu život.

„Musím,“ hlesol a v duchu bojoval sám so sebou. So svojím rozumom.

Už dlhšie premýšľal nad zmyslom svojho života. Nad tým, čo zanechá na svete, keď zomrie. A dozrel k výsledku, že nič. Len krv a smrť.

Poddal sa ťarche týchto úvah, sklopil dýku a pustil ženin krk.

Zhlboka sa nadýchla, klesla na kolená. Hlasito vzlykala a plakala. Neutekala. Nevládala. Nebola schopná ani nič prevravieť.

„Musíme ujsť. Nie som tu sám.“

Zdvihla pohľad plný prekvapenia.

„Pomôžem ti. Urobím to. Teraz... teraz som vyvrheľ. Zradca. Zbabelec, ktorý nesplnil rozkaz. No ja sa o seba viem postarať, ale vy... vy potrebujete moju pomoc. On sa nezastaví, oni,“ opatrne vykukol spoza rohu, skontroloval situáciu. „Oni ma nahradia. Budú chcieť dokončiť naše poslanie. Musíme odtiaľto zmiznúť a to čo najskôr,“ podal jej ruku, aby jej pomohol vstať.

Nereagovala. Nechápavo naňho hľadela. Zmätená, vystrašená. Triasla sa. Myslela si, že je to len zlý sen. Sen, ktorý sa čoskoro skončí.

Chytil ju za ruky, zdvihol na nohy. „Musíme utekať!“ povedal, pomáhajúc jej urobiť prvé kroky. Potom už bežala s ním. Ťažkopádne, podľa Irsinovho dojmu pomaly, no najrýchlejšie ako môže tehotná žena bežať. 

Sen to nebol!

***

„Trvá mu to akosi pridlho.“

Muži sa už nervózne obzerali, hladili rukoväte svojich mečov. Slnko kráčalo po prvých strechách domov na východe, pomaly vnikalo na námestie a ostro sa prizeralo do tváre tých, ktorí sa doposiaľ snažili ostať skrytí.

„Za ten čas, by som ju už bol aj pretiahol!“ zlostil sa Kamin a pri Zurzyho vyčítavom pohľade naňho žmurkol.

„Ostaňte tu a žiadne hlúposti!“ zavelil Zurzy a vykročil k tmavej uličke. Rednúca hmla ho rýchlo pohltila.

Nečakali dlho, len chvíľku, a ostávajúci opar sa rozostúpil slovám, ktoré všetko zmenili. Zmenili česť Kamských bojovníkov. Zmenili ich životy.

„Nie je tam! Zmizol!“ so zlou správou dokráčal Zurzy.

 „Zmizol? Zradil?!“ Kaminová tvár naberala červeň. „Zradil!“ skríkol, nedbajúc na ranný pokoj mesta. „Zradil!“

„Naša česť je pošpinená! Už nám nik nebude veriť,“ zabedákal ktorýsi ďalší Kamský bojovník a ohne nepokoja sa v ostatných mužoch rozhoreli divokými plameňmi. 

„Ticho! Bratia, on... on nezradil. Tomu neverím. Niečo sa muselo stať. Niekto... to nemohol... on nie.“

„Preber sa, Zurzy!“ Kamin ho chytil pod krk, zahľadel sa mu do modrých, neveriacich očí. „Boli sme tu. Nezaznel žiaden výkrik. Nič. Proste... proste zmizol, zra...“

„Dosť!“ skríkol Zurzy a prudkým pohybom ruky sa odsotil od svojho brata v zbroji. „Pokiaľ nebudem mať dôkaz, neuvidím, ako uniká s tou ženskou preč... Neuverím! A tak, bratia, teraz vám velím... Ideme ho hľadať! Presnoríme celé mesto a poobede sa stretneme v lese, na našom stanovišti. S Irsinom alebo bez neho. A tam... až tam sa rozhodne, čo ďalej.“

„Hlúposť!“ zaprotestoval Kamin. „Kto ťa zvolil za veliteľa? Vodca zradil, veliteľa nemáme. Ty! Ty si slaboch! Si tu...“

Zurzy pristúpil ku Kaminovi na vzdialenosť meča, zovrel jeho rukoväť. „Ako?“

„Vravím...“ nedopovedal, čepeľ mu zastala na krku, pošteklila strnisko. Zo vzniknutej ranky začala presakovať krv.

„Nóóó, čo si chcel povedať?!“ dožadoval sa odpovede Zurzy. Pritlačil na meč, Kamin ustúpil.

„Nič... veliteľ,“ sklonil zrak.

***

V miestnosti sa chvelo nepokojné ticho a tiene plávali po chladných mramorových stenách. 

Vrznutie dvier, ozvena znásobujúca tento zvuk. Kroky. Dunivé, rýchle.

Ticho sa stiahlo do kúta. Tiene ustúpili do strán.

Muž, doteraz nehybne sediaci v kráľovskom kresle, vstal. Zhlboka sa nadýchol, pohľadom prebodol ženu, ktorú priviedla stráž.

Koniec zeleného plášťa sa za ňou plazil po dlážke, čierne čižmy rázne odklepávali jej sebave­domý pochod. Nebála sa. Vedela, čo ju čaká.

Jantárové oči tvrdo zabodávala do tých čiernych, patriacich Flamannovi. Nesklopila zrak, neuhla pohľadom. Neodvrátila sa, ani keď jeho oči vzbĺkli hnevom.

Pod silou príkazu, kúzla, moci pána, padla na kolená, prehla sa v chrbte. Triasla sa, no tvár držala vzpriamenú. Vzdorovala.

Hnedé, doteraz lesklé vlasy sa jej menili na striebro. Oči sa podlievali krvou. Hebké pery popraskali a vrásky – jediné známky jej rozsiahleho veku, ktorým nedokázala počarovať – sa teraz ešte väčšmi prehĺbili.

„Zradila si ma, sudička!“ hlas lámal omietku, trhal ženine sluchy.

Už sa dlhšie nedokázala vzpierať jeho moci. Poslednýkrát sa veľavýznamne usmiala.

„Vedela si to! Vedela si, že Irsin zradí! Vedela!“ Jeho päsť dopadla na jej tvár. Jeho moc ustúpila. „Nenechám ťa tak ľahko zomrieť. Nie! Takú radosť ti neurobím.“

Zdrapil ju za vyblednuté, šedivé vlasy. Pritiahol si ju k sebe. K svojim perám.

„Budeš trpieť!“ hlesol.

Cítila jeho teplý, páchnuci dych. Jeho silu, temnú energiu, ktorou ubíjal ľudí len tým, že sa na nich pozrel.

„Na mučidlá s ňou!“ odsotil ju od seba a pustil prameň vlasov, ktorý mu ostal v ruke. „A pomaly... pomaly, kosť po kostičke, vlas po vlásku, ju pripravte o všetko a nakoniec... nako­niec, keď už bude jej telo len polámanou halúzkou... nechajte ju zomrieť v bolestiach.“

Žena zastonala, telo sa zachvelo a stráže ju odtiahli do žalára. Vykonanie príkazu trvalo dlhé, pre sudičku nekonečné, tri dni.