Správy o ich zlyhaní prišli dva dni skôr ako samotný oddiel piatich Kamských bojovníkov. Sklonili sa pred kráľom, čakali na ortieľ svojho pána.

Flamannova tvár ostávala pokojná, uvoľnená. Pery sa krivili do úsmevu a ukrývali tak hrozbu, ktorá za nimi číhala. Ich zachvením však oťažel vzduch, jedno slovko sa zarylo do okolitých stien a bodalo do prekvapených myslí piatich kamských mužov. Zabiť, volali a rozkazovali spolu s Flamannom aj všetky steny. „Zabiť!“

„Zabiť! Do žalára s nimi! Popraviť!“

Bojovníci vstali, prudko a svižne. Bránili sa strážam, ktoré sa na nich vrhli ako číhajúce supy na mŕtvoly. Bili sa, ruvali, tĺkli hlava-nehlava. Ich schopnosti a sily boli zjavné. Rýchle, presné a energické údery i obraty im mohli zabezpečiť možnosť úteku. Mohli, avšak nezabezpe­čili.

Moc pána totižto pokryla zem bielou hmlou, zviazala svojou silou údy Kamských bojovníkov a poslala ich na zem. Skrúcali sa a zvíjali v mukách, v bolestiach. Kričali, žiadali o odpustenie, o milosť, o šancu napraviť svoje zlyhanie.

Márne!

Flamann nereagoval, nevenoval im viacej času. 

Muži, Kamskí bojovníci, boli odvedení do väzníc, kde čakali na svoju smrť.

***

Listy zo stromov opadli, lesom sa ozýval šum vetra. Keby ste sa započúvali, možno by ste začuli aj chýry, ktoré sa niesli krajinou ako ozvena horou. Hlasy rôznych ľudí rozprávali o posledných bojovníkoch, hrdinoch niekdajšej doby, ktorí budú 1. novembra, v Sviatok všet­kých svätých, popravení na Bralskom námestí.

Irsin s Laiou, ženou, ktorej dieťa sa už pomaly pýtalo na svet, sa týmto správam, napodiv, celkom úspešne vyhýbali. Aj dnes mali pred nimi náskok jedného dňa. Dňa, ktorý by zmenil osud nielen ich dvoch, ale aj osud Kamských bojovníkov čakajúcich v Bralsku na popravu.

Hradskou sa ozýval lomoz kolies, ťažké podupkávanie čierneho valacha a hrkot rebrináka, ktorý vyzeral, akoby bol už dávno po porážke. Bolo zvláštne a prinajmenšom magické – isto v tom bola mágia, niet o tom pochýb – ako takáto stará herka ešte držala pospolu.

Irsin a aj Laia sa však na tomto zliepanom voze cítili bezpečne. A hlavne, šetrili svoje zničené nohy, ktoré za posledné štyri dni prešli prinajmenšom tridsaťpäť míľ.

„Už takto nebudeme môcť dlhšie pokračovať,“ nadhodil Irsin, obzerajúc sa za Laiou, ktorá ležala v slame naloženej na vlečke, aby mala pohodlie. „Stále nám môžu byť v pätách. Je mi to ľúto, ale budeme musieť pokračovať po svojich. Zavítať opäť do lesov a držať sa bokom od ciest.“

Neodpovedala, nepočúvala. Odpočívala, hladila si brucho a prihovárala sa synovi. „Takže budeš chlapec?“

„Prosím? Áno, bude to chlapec. Už som ti vravel. Bojovník, hrdina.“

Nereagovala. Šeptala si svoje.

Už týždeň boli na úteku. Už týždeň ňou otriasal stres a strach. Bála sa o dieťa, o jeho zdravie, o jeho život. Nemyslela na seba, chcela len, aby prežil on. Jej syn.

„Sľúbiš mi niečo?“ nahla sa k Irsinovi, chytila ho za rameno. Prisadla si k nemu. „Ak sa mi niečo...“

„Nič sa vám nestane, o to sa postarám,“ popohnal koňa. „Ty a tvoj syn...“

„Ak by... nechaj ma to dokončiť! Mlč, prosím. Postaraj sa mi o syna, o môjho Nexa.“

„Nex? Už máš pre neho aj meno?“

„Áno, po manželovi,“ šepla, v kútiku oka sa jej zaleskla slza. Viac nevysvetľovala. Nepýtal sa.

***

„Príde!“ veril posledný zarytý optimista. „Príde,“ hundral Zurzy.

Ostatní bojovníci mlčali, ponárali sa do pochmúrnych nálad.

Neverili! Už dávno v zázrak neverili!

„Verte mi, nenechá nás tu. On príde. Isto je už na ceste.“

Mlčali, preklínali Irsina, dokonca aj Zurzyho za jeho hlúposť vrátiť sa k Flamannovi bez výsledku.

Zurzy spomínal. Nemohol prestať dúfať, nemohol sa vzdať myšlienky, že jeho najlepší pria­teľ, kamarát od detstva, by ho nechal tak potupne zomrieť. Nemohol!

Tma, ticho, chlad a hlad privádzali jeho myseľ na iné myšlienky. Na blúznenie, na snívanie.

Spomínal

*

„Dnes je ďalšie verbovanie Kamských bojovníkov. Na námestí. Na poludnie. Ideš?“

„Irsin, ja... ja nemôžem. Aj keď by som chcel, nemô...“ mladý plavovlasý chlapec klopil zrak.

„Je v tom Seila? Je? Pravda?! No jasné. Kvôli dievčaťu zahodíš najväčšiu možnosť vo svo­jom...“

„To je tvoj sen, Irsin! Ty chceš byť hrdinom, ty musíš byť Kamským bojovníkom. Musíš pokračovať v rodinnej tradícii. Ale ja... Ja som iný. Ja mám iný život ako ty. Mám dievča, ktoré milujem. Nemôžem ju tu nechať.“

„Zurzy... Sľúbil si to. Pamätáš. Dal si...“

„To som mal sedem. To sa nepočíta, vtedy som ešte...“

„Áno, viem. Nepoznal si Seilu. Tak dobre. Ak si to rozmyslíš... O dvanástej na námestí.“

„Nerozmyslím.“

„Príď ma so Seilou aspoň podporiť.“

„Samozrejme, priateľu. Prídem... a ukáž im to. Ukáž im, že právom nosíš meno Irsin Hamsa.“

Zurzy prišiel, avšak sám. Smutný a sklamaný. S tvárou v žiali. S mečom na opasku, s rukou na rukoväti. Nestál medzi davom, ale na bojisku, vedľa svojho priateľa, Irsina.

„Tak predsa si si to rozmyslel?“

Neodpovedal. Mlčal. Tupo hľadel pred seba.

Oči zúžené, čeľuste napnuté, zuby zaťaté.

„Čo sa stalo? Zurzy? Vnímaš? Zurzy!“

„Nechala ma,“ stručná odpoveď stačila. Dve slová všetko vysvetlili, preniesli ťarchu smútku aj na priateľa.

„Mrzí ma to.“

Zurzy sa pozrel na Irsina, tvárou mu prebehla zlosť, trpká príchuť života. „Nemusí. Nestála za to. Nestála za zahodenie tejto šance. Kamský národ potrebuje hrdinov. Potrebuje nás.“

Podali si ruky, udreli sa po pleciach – urobili to, čo robia chlapi, bojovníci, bratia v zbroji. Prisahali si vernosť v boji, na život a na smrť.

*

„On príde!“ vykríkol v ošiali spomienky.

***

Ticho. Tma. Bledý polmesiac sa vypínal na oblohe.

„Príde,“ šepol zúfalý muž zrakom spočívajúci na nebeskom telese a v duchu prosiaci o pomoc. „Musí prísť.“

Týždeň tmy, hladu, smädu a neľudských podmienok priviedol na pochyby aj Zurzyho myseľ. Už tomu tak neveril. Strácal nádej. Slabol a vedel... vedel, že zajtra ho popravia.

Zúfalstvo sa menilo na hnev, zúrivosť, amok, mierený na jedinú osobu. Na bývalého priateľa a spolubojovníka, na Irsina.

„Zdochni!!!“

***

Kroky! Buchot ťažkých čižiem, cvengot kľúčov.

Nadišiel deň smrti.

Cvakol zámok, otvorili sa dvere. Zurzy spolu s Gumom, vysokým pevným bojovníkom, sa opreli do stráži, uštedrili im ranu do brucha, do tváre. Potom padli na zem pod ťarchou úderov palíc a kopancov.

Zviazali ich a odtiahli na námestie k pripraveným šibeniciam.

***

Spoza mračien vykúkalo slnko. V kostoloch sa slúžili omše za zosnulých, na cintorínoch sa zapaľovali sviece. Bol Sviatok všetkých svätých a na preplnenom námestí sa očakávala návšteva smrti.

Na chrbte pódia zbitého z dosák, ktoré len pred chvíľou vyšli spod rúk tesára, sa niesli štyri šibenice. Pod nimi stáli štyria muži, Zurzy kľačal vedľa nich. Zviazaný, nehybný, nútený prizerať sa na bezbrannosť svojich druhou.

Za ním sa hrdo vypínal kat, zahalený v čiernom. Tvár ukrytá pod kuklou, ťaživý výraz pod ňou. Niekedy svoju prácu neznášal. Dnes taký deň nebol. Keď zbadal svoje obete, usmial sa.

V rukách zovrel obojručný meč, pristúpil k prvému trestancovi, pozrel sa mu do očí.

„Zurzy, hmm. Tak ťa tá namyslenosť nakoniec prejde. Presne, ako som predpokladal. Vieš, kto som, priateľu?“ nadvihol si kuklu, odkryl mu svoju tvár.

Zurzy aj tak netušil. Jeho myseľ už nepracovala, ako mala a v podstate mu to bolo jedno. Nebol to Irsin, a to ho sklamalo. Sklopil tvár k zemi, nadýchol sa. Poslednýkrát sa pokúsil vzo­prieť povrazom, vstať. Kolená sa mu podlomili, nepohol sa.

„Sleduj svojich priateľov, Zurzy. Sleduj ich, ako budú jeden po druhom zomierať mojimi rukami.“

Zurzy ich nesledoval. So zavretými očami, hlavou sklopenou k zemi, musel len načúvať padaniu tiel, lámaniu väzov, zachrčaniam a stonaniam. Potom prišiel rad naňho. Zacítil chladnú oceľ na krku, vytušil náprah. Hrdo sa vypol, vystrel hlavu, otvoril oči...

Belasú oblohu preťali tmavé krídla vrany, ktorá si zasadla na pusté múry mesta a zakrákala. Prehlušila krik davu, no zázrak sa nestal. Nebol to žiadny démon, žiadna pomoc prevtelená v tele zvieraťa. Bola to len vrana. Záchrana neprišla!

Tak  toto je koniec? Ale prečo ja? Ja som predsa nič nevykonal. Smrť si pre mňa príde, aj bez môjho pričinenia.

Posledné myšlienky sa rozplynuli ako hmla v to ráno, ktoré všetko zmenilo, a hlava sa skotú­ľala na zbité drevené pódium.

Kamský bojovník bol mŕtvy.

***

„Neprišiel? To som nečakal,“ priznal si Flamann. „Myslel som, že mu ich kódex káže chrániť bratov. Nevadí. Aspoň sme zažili pekné divadlo.“

Flamann vstal – na diaľku kývnutím hlavy pochválil kata – a odišiel z balkóna do šera miestnosti.

Tu odkryl pretvárku. Zahrešil, rozčúlil sa. Jeho plán dolapiť Irsina, vytrieskať z neho miesto, kde je to dieťa, zlyhal. Hnev si vyžiadal ďalších dvoch mŕtvych – sluhov, ktorí boli akurát po ruke.

***

Plač a škrekot. Zvuky, ktoré by sa niekomu zdali odporné, piskľavé a neznesiteľné, vyčarovali na tvárach dvoch ľudí úsmev. Pôrodnej baby a Laiy. Irsin sa neusmieval, krčil nad tým čudesným tvorom tvár.

„Vyzerá ako ohavná príšera,“ skonštatoval. Keď dieťa umyli od krvi a ono sa usmialo, zapo­chyboval o svojom prvotnom názore.

Keď ho prvýkrát držal v náručí a mordoval sa s tým, ako ho správne uchopiť, aby ho to malé stvorenie neoslintalo a neogrcalo, pochopil. Pochopil, čím je dieťa zvláštne, čím je výni­močné.

Malý blonďavý chlapček mu chytil prst do svojej rúčky a zovrel päsť. Zasmial sa.

Nemuselo sa stať nič magické, nič nadprirodzené a Irsin vedel, že urobil správne, keď tohto chlapca zachránil. Keď ho nezabil, keď sa rozhodol chrániť ho. Už neľutoval svoj čin, vedel, že konal správne.

Usmial sa na Nexa aj na Laiu.

Bol šťastný, plný nádeje, že tento svet sa zmení k lepšiemu. Že Nex je šťastnou budúcnosťou pre všetkých. Že jeho moc premôže Flamanna tak, ako to predpovedala sudička. Bol šťastný, že on bude súčasťou zániku zla a nastolenia dobra. 

***  

Štyri telá sa ako odstrašujúci príklad húpali na šibenici, na kraji hradskej vedúcej do Bralska a hlava nastoknutá na kopiji sa pýšila priamo na Bralskom námestí.

Niekoľko míľ ďalej správy dobehli človeka, ktorého celú dobu hľadali.

Posledný Kamský bojovník nerozumel tejto hre. Nerozumel životu, tomu, prečo za jeho správny čin museli trpieť iní, prečo musí trpieť on. Prečo nie je svet spravodlivejší. 

Jediné rozhodnutie môže ovplyvniť životy iných.