Muž tresol päsťou po dubovom stole, až sa víno vylialo z čiaš. Vzápätí naň pripichol nožom pergamen.

„Ten vrah sa mi vysmieva!“ zreval rozčúlene s červenou tvárou. „Mne, samotnému kráľovi.“

„Viete čo to je!?“ spýtal sa po ťaživom tichu, keď ukázal na zdrap papiera. Zvraštil obočie a s páliacim pohľadom prešiel po tvárach štyroch mužov, ktorí sedeli pri stole.

„Mená tých, čo zabil. Nechal to u Piasa. Zabil aj jeho, a to bol môj najlepší bojovník.“

„Môj brat bol slaboch!“ postavil sa statný chlap, ktorého tvár brázdilo viacero jaziev.

„Tvoj brat,“ odvetil pokojne kráľ, „bol najlepší bojovník, akého som kedy mal.“

Kývnutím ruky prikázal Santosovi sadnúť si. Chlap z rozčúlenia mohutne vydýchol, no napokon poslúchol.

„Je tu aj moje meno,“ kráľ ukázal tučným prstom na začiatok pergamenu. „Priam ma varuje pred smrťou. Ostatní na tomto papieri sú už mŕtvi. Ostávam len ja. JA!“ dlaňou si buchol po hrudi.

V očiach mu planul oheň. Spod hustej hnedej brady vychádzali plytké výdychy a nádychy. „Od vás generáli chcem, aby ste dostali toho bastarda!“ Predklonil sa, zovrel päste a uprene hľadel do očí každého jedného muža v sále.

„Pán kráľ, hrad je zapečatený ako zlatá pokladňa. Nik sa sem nedostane. Zdvojil som všetky stráže. Váš život je v dobrých rukách, nemusíte sa on báť,“ hrdo sa ozval pribratejší, postarší chlap.

„Myslíš, že sa ho bojím!?!“ ohradil sa kráľ a hruď sa mu vypäla. „Asi ťa už omrzel život, keď tak rozprávaš.“ Nasrdene naňho zazrel. Generál sklonil hlavu a ospravedlnil sa.

„Dobre. Tak si pripime na smrť toho ničomníka. A nech je bolestivá a krutá!“ zareval, zdvihol zlatú, diamantmi gravírovanú čašu s vínom a odpil si. Muži nasledovali jeho príklad.

Spoločne sa usadili a pokojne dopili krvavočervené víno.

Tváre im však znenazdajky strnuli. Kráľ sa začal metať na svojom kresle ako vyplašené vtáča v hniezde. Hlavu držal v akomsi záklone a neustále trepotal rukami ako vážka vznášajúca sa nad hladinou vody. Tvárou mu trhali kŕčovité grimasy a z hrdla mu vychádzalo len chrapľavé stonanie.

„To víno je otrávené!“ zaznel výkrik v sále, ktorý sa niesol po lesknúcich sa stenách hradu a s ozvenou doliehal k vyplašeným a zmäteným mužom. Strach zdrapol svojou chladnou kostnatou rukou každé jedno srdce a ich bojové povahy rozdrvil na popolavý prach.

Na kráľovom krku sa objavila červená tiahnuca sa čiara, z ktorej sa vzápätí vyrinulo množstvo krvi. Kráľ zachrčal, a nato sa rozvalil na zem vedľa kresla.

„Čo to?! To sú čary,“ vykríkol ktorýsi z generálov a všetci, ako jeden muž, ustúpili od stola.

Po sále sa rozozvučali nárazy padajúcich dubových stoličiek o mramorovú podlahu, akoby bolo aj ich snahou zutekať z tohto strašidelného miesta.

Len Santos, brat Piasa, ostal pokojný a zachoval si chladnú hlavu. Zazrel kvapky krvi, ktoré sa tiahli od kráľa až dozadu ku kráľovskému trónu. Zvraštil čelo.

V tom momente pri tróne zaplávali vo vzduchu plamene sviečok.

„Je tu ten vrah,“ pomyslel si a tento poznatok mu dodal odvahu a hnal ho vpred. Dlaňou pravej ruky sa priblížil k rukoväti svojho meča.

Pomaly, nenápadne kráčal a striehol na každé šuchnutie. Vedel, že je tu, v tejto miestnosti.

Snažil sa byť nenápadný, obzeral sa po okolí a aj keď tušil, že vrah sa nachádza v blízkosti kráľovského trónu, pozeral ponad dlhý dubový stôl na dvere služobníctva. Kútikom oka sledoval kvapky krvi, ktoré končili pri tróne. Santos však kráčal povedľa neho, načúvajúc každému šuchnutiu, k bočným dverám, na ktoré doteraz upieral svoj prezieravý pohľad. Odrazu vytasil meč, dvoma rýchlymi a dlhými skokmi priskočil k trónu a prepichol kráľovské kreslo. Vzápätí meč vytiahol a opäť zabodol do poťahu. Začul za sebou buchot a stráže pred vstupnými dverami padli na zem. Vrzgot hlavných dverí Santosovi priam zarezonoval v ušiach a neváhajúc sa márne rozbehol za nepriateľom.

***

Kráčal pokojne lesom, až kým neprišiel k cieľu. Kľakol si k plytkej rieke, ktorej zurčanie mu dodávalo pocit harmónie. Zhlboka vdýchol čerstvý vzduch, zadržal ho v sebe a vydýchol, aby tak upokojil svoje rozorvané vnútro. Srdce mu rýchlo bilo, aj keď už hodnú chvíľu nebežal. Oprel sa o obrovský sivastý kameň pri brehu rieky a v mysli sa mu vynorila spomienka na okamih, ktorý zažil len pred chvíľou.

            Stál pod mohutnou klenbou, opierajúc sa o hrubé stĺpy, ktoré už stáročia podopierali zlatom vykladaný strop hradu. Uprene hľadel na kráľa a jeho rozčúlený prejav. Gestikuloval rukami, akoby chcel odohnať zlých duchov. S úsmevom sa na ňom zabával. Cítim tvoj strach, aj keď sa ho snažíš zakryť, povedal si v duchu.

Pred očami sa mu vynorili spomienky na rodičov, na ich mŕtve telá a nemé tváre. Zachvátil ho hnev a zovrel dýku za opaskom. Vystúpil z tieňa a slnečné lúče sa mu vryli priamo do očí, akoby ho chceli zastaviť pred činom, ktorý sa chystal vykonať. Privrel viečka a pomalými, tichými krokmi podišiel ku kráľovi. Postavil sa zaňho a počkal na vhodnú chvíľu, kým si kráľ odpije z vína. Keď sa vladár usadil, chytil ho rukami za ústa a pritisol mu hlavu k operadlu kresla. Kráľ sa trepotal ako rozbúrená vodná hladina pri búrke, no silnému zovretiu nemohol uniknúť. Dýku mu priložil k hrdlu, zarezal a potiahol do strany. Kráľ ustrnul a už sa nepohol. Bol mŕtvy.

Pustil ho a kvapky krvi z noža nechal dopadať na zem, aby odlákal pozornosť generálov, no zároveň, aby poukázal nato, že tu bol a že smrť ich panovníka je jeho prácou. Podišiel až k trónu, kde nechal posledné škvrny kráľovej krvi. Utrel čepeľ dýky do poťahu kresla, zastrčil ju do puzdra a prikradol sa k dverám.

Keď krv na zemi odlákala pozornosť, ovalil oboch strážnikov pri dverách a zutekal. Z hradu sa však nenáhlil. S pokojom Angličana sa po dobrej chvíli dostal von a až v lese odkryl svoje kúzlo. Bol z neho neuveriteľne vyčerpaný. Čím viac ľudí zabil, tým ťažšie sa dokázal rozptýliť ako prach rozfúkaný vetrom a stáť sa neviditeľným. Možno mi v tom bráni moja myseľ a možno... možno som nedostal túto schopnosť, aby som pomocou nej zabíjal. Aj keď ukrutných a zlých ľudí, ale predsa. Som tým, čím ma nazval kráľ. Som vrahom, premýšľal, keď vyčerpaný kráčal k svojmu cieľu.

            Teraz je tu, opretý o balvan, ktorý ho príjemne chladí na chrbte. Pozrel sa na svoje skrvavené ruky a ponoril ich do studenej riečnej vody. Krvavé mláčky sa spustili dolu prúdom a on hľadel, ako sa od neho vzďaľuje posledný dôkaz jeho strašného činu.

„Všetci sú už mŕtvi. Pomsta bola vykonaná, no smútok z môjho srdca nezmizol,“ povedal si sám pre seba, keď sa zahľadel na svoj odraz vo vode.

Hľadel do svojich chladných modrých oči, ktoré kedysi prekypovali šťastím a nebeským jasom, no teraz sa v nich odzrkadľovali len útrapy jeho rozorvaného vnútra. Zabíjal som vrahov, no pritom som sa aj ja stal jedným z nich. Vrahom, vytkol si v duchu, pretože jeho zatemnená myseľ, myseľ doteraz sústredená len na pomstu, sa mu razom otvorila ako záhadná a uzamknutá truhlica. A výčitky, ktoré z nej vyleteli boli ukrutnejšie než roj nasrdených včiel. Bodali ho priamo vo vnútri, v jeho mysli a v jeho srdci.

Riečnou vodou si umyl tvár, snažiac sa zmyť zo seba všetky hriechy a vytiahol smrtiacu dýku. „Už ťa nebudem potrebovať. Už nebudem zabíjať,“ povedal jej a hodil ju do vody.

Zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a snažil sa utíšiť svoje svedomie. Už dlhé roky mal len jediný cieľ. Zabiť tých ‘ukrutných vrahov’, no dnes, keď už sú všetci mŕtvi, necítil ani náznak zlepšenia. Zaslepený pomstou, sa sám stal vrahom. Stal sa tým, čím opovrhoval, aj keď túžil len po spravodlivosti.

Musím odčiniť svoje skutky, zaumienil si, aby tak utíšil svoje bodľavé výčitky, aj keď ešte netuším ako. Oprel sa o balvan za sebou. Chvíľu hľadel na krásnu belasú oblohu a následne zavrel oči. Únava ho svojimi chápadlami priam strhla do snov.

***

„Mama, čo sa to deje?“ spýtal sa, keď jej skočil do náručia a pritisol sa k jej starej gaštanovohnedej blúzke.

Vonku zazneli zlovestné výkriky, hnané vetrom a sprevádzané krvavým svetlom, ktoré rozžiarilo noc desivými farbami.

„Ostaňte tu, všetko bude v poriadku!“ prikázal im otec, hladiac na dvere so stiahnutým obočím. K svojej rodine sa však otočil s pohľadom odhodlaným, nebojácnym a sebaistým. Manželku pobozkal na pery a kľakol si k malému, kučeravému chlapcovi.

„Neboj sa Koe, všetko dobre dopadne,“ vštepoval mu odvahu a pobozkal ho na čelo. Vzal od krbu čierny kutáč a vykročil von z dverí, ktoré vzápätí zatreskol vietor, akoby tohto muža vymkýňal do pripravenej pasce.

Zaznel výkrik, bolestivý výkrik a chlapec sa vytrhol z maminho objatia. Rozďavil dvere a zastal v nich. Strnul, akoby razom skamenel. Z očí sa mu vyvalila záplava sĺz.

„Otec! Otec!“ vykríkol, keď zbadal otcovo nehybné telo ležať na zemi.

Čierny kôň sa spätil na zadné a jazdec na ňom sa uškrnul slizkým, čiernym úsmevom. Meč držal vedľa svojho tela a kvapky krvi z neho stekali na zem ako slzy z chlapcovej tváre. Matka strhla syna do domu. Otvorila okno, prehodila chlapca cez parapetu a vzápätí vyskočila za ním.

„A čo otec?“ zavzlykal chlapec, keď ho schytila na ruky a bežala s ním tmavou uličkou.

Koeho slzy zaplavovali ženino plece vodopádom žiaľu.

Zahla doprava a cez úzku zapáchajúcu uličku sa dostala na široké námestie.

Domy boli v plameňoch a muži, snažiaci sa ubrániť svoje rodiny, padali mŕtvi na zem. Čierni jazdci s horiacimi pochodňami spaľovali stajne so stohmi, slamené strechy, ale aj tie šindľové, ktoré horeli, ani pokryté smolou.

Dych sa jej krátil. Telo jej spaľovali obavy. Zazrela koniec dediny, ktorý jej vštepil nádej, a tak nezaváhala.

Rozbehla sa a bežala koľko vládala. Zahla do tmavej uličky, aby nebola tak na očiach, a utekala ďalej. Smeti sa jej plietli pod nohy, prekročila čiesi mŕtve telo a ani sa za ním neobzrela. Vybehla na širšie priestranstvo, na cestu vykladanú malými dlaždicovými kameňmi a zbadala záchranu. Les, ktorý by jej poskytol akú-takú ochranu, bol už blízko. Videla ho a priam počula jeho úpenlivé volanie, aby sa nevzdávala. Horiace domy okolo nej sa premenili na červenožlté šmuhy a ciel bol stále bližšie. Naraz však zavzlykala, zapotácala sa a z očí sa jej vyplavili slzy. Položila chlapca na zem a klesla na kolená.

„Musíš utekať ďalej. Ja už...,“ zalapala po vzduchu, „nemôžem.“ Zašepla, prerývane dýchajúc. „Utekaj!“ vykríkla z posledných síl, no tento výkrik nebol hlasnejší ako štebot vtáčika. Postrčila chlapca, aby bežal. Padla tvárou na zem a čierny šíp jej trčal z chrbta.

„Mama! Mama!“ plakal a kričal z plných pľúc.

„Mama!“ vykríkol, keď sa prebral opretý o hladký oblý kameň. Rýchlo dýchal a očami prezeral okolie, presviedčajúc sa, že to bol len sen. Studený pot mu stekal po chrbte a jeho myseľ blúdila v hmle. „Bol to len sen,“ opakoval si, no v duchu vedel, že klame sám seba. Bola to jeho nočná mora už šesť rokov. Bola to jeho minulosť.

„Veď už zato zaplatili. Už som sa im pomstil, tak prečo to neprestane?“ povzdychol si a schúlil sa do klbka ako jež. „Nech to už odíde.“

Otočil sa na chrbát a zahľadel sa na nebo posiate hviezdami. „Ako sa toho mám zbaviť?“

Svit mesiaca sa odrážal na hladine rieky a on nevedel, čo má robiť. Pomsta ho vôbec nenaplnila tým, čím dúfal. Vrahom už viac nechcel byť. Zabíjal len tých, čo mu zničili život a vzali jeho najbližších. Teraz sa chcel konečne striasť toho bremena, tej spomienky, čo ho mátala v každom jednom sne. Zabíjal som ľudí a to sa nedá odpustiť. Som vrahom a aj ním ostanem, nech už spravím čokoľvek. No potom sú aj vojaci vrahmi ako ja. Veď ja som zabíjal len tých, čo ubližovali iným. Snažil sa utíšiť svoje svedomie, no ono nereagovalo. Si vrah, opakovalo mu dookola.

Bledá ustaraná tvár tohto pätnásťročného chlapca pôsobila ani chladný a sivý mesiac, ktorý sa vznášal nad jazerom ako maják. Oči mal poprepletané krvavými žilkami a spod nich mu z tváre vystupovali hnedé polmesiačiky únavy.

Zaboril svoju tvár do dlaní a úporne premýšľal ako ďalej. „Čo mám robiť?“ hlesol do dlaní.

Zabil som šesť ľudí. „Čo teraz?“

Šesť životov zachránim. Áno. Teraz musím šesť životov zachrániť. Len tak môžem nájsť svoj pokoj, napadlo ho riešenie a možno tým chcel len oddialiť nepríjemnú armádu výčitiek, ktorá mu, kameň po kameni, zrúcala ochranný múr mysle. 

Prešiel si rukou po tvári a vstal. Už sa mu nechcelo spať, nechcel opäť zažiť ten sen. Zobral si batoh, ktorý mal skrytý za mohutným kameňom, a vydal sa na cestu nájsť svoj pokoj.