"Cítiš to?" spýtal sa ma Maťo s hlavou tesne pri tej mojej.

"Ako, čo?" spýtala som sa nechápavo. Opantávala my však mierna panika. Smrdím azda, alebo čo ?!

"Niečo tu smrdí."

"Ja necítim." pokrčila som plecami.

"Nechaj tak." mávol rukou Maťo a na líce mi vtisol vrúcny bozk. Usmiala som sa a opätovala som mu ho. Sedeli sme na lavičke v parku, len tak sme pozerali do neba, alebo na seba, alebo sme sa bozkávali. Pohodička.

Zrazu začalo pršať. Utekali sme na najbližšiu autobusovú zastávku, kde sme sa schovali pred ostrými kvapkami vody. Triasla som sa od zimy a on tiež. Nastúpil sme na prvý autobus a i tam sme sa tisli na seba, aby sme sa zohriali. 

"Ó Bože, hentam stojí moja profesorka neminy. Tá, keď nás uvidí bude do mňa rýpať celý rok." poznamenal.

Chápavo som sa odsunula. "Čo sa odsúvaš? Mne to nevadí." pohladkal ma slovami Maťko.

Na ďalšej zastávke som musela vystupovať. Vyšla som von z autobusu a kývala som mu. Spamätala som sa až, keď autobus zabočil. Domov som išla behom, mokrý odev sa mi lepil na telo. Dom som sa zabalila do deky, mamina mi spravila čaj a čakala som. Sama neviem na čo, no po chvíli som zaspala. Zobudila som sa až ráno. Bohužiaľ, s vysokou horúčkou. Ostala som teda doma.

Okolo obeda mi prišla esemeska od Maťka. "Ahoj Ninka, počul som, že si chorá, prepáč, nemal som ťa ťahať do parku, keď sme vedeli, že bude pršať.. zajtra ťa možno prídem pozrieť. Ľúbim ťa."

Vďaka tejto správe sa mi zvýšila teplto. Nie však telesná, tá sa naopak vracala do normálu. Vo mne sa všetko rozhorúčilo. Je toto láska?