Rozbehla som sa ku dverám a narazila som do nich hlavou. Počula som, ako Samica odchádza.

   ,,Pusti ma von! Bojím sa! Pomóc!", kričala som. Žiadna odpoveď.

   Začala som behať z jednej strany dverí na druhú. Nejaká škárka, čokoľvek! Ale nič som nenašla. Mraučala som, no nepomáhlalo to. Vtedy som začula na druhej strane dverí slabý šuchot. Vrátila sa Samica? Nie, bola to len Rita.

   ,,Si v poriadku? ", spýtala sa.

   ,,Otvor tie dvere, prosím.", mňaukla som a stíchla. Nasledoval šramot a búchanie do dverí. Potom tichu.

   ,,Nedá sa. Sú zamknutá. Skús vyskočiť cez okno. Je otvorené."

   Pozrela som sa na okno. Naozaj bolo otvorené. A poriadne vysoko. Cítila som sa ešte menšia, než som bola v skutočnosti.

   ,,Nedokážem to, je moc vysoko.", povedala som zúfalo.

   ,,Tak to ti nepomôžem. Skús spať."

   Spať. Ako? Počula som, ako Rita odchádzala. Behala som, mraučala a narážala do dverí. Bez úspechu. Zdvihla som hlavu k oknu. Stále bolo vysoko. V tej chvíli naň zvonka vyskočila postava. Druhá mačka. Strakatá ako ja. Dospelá.

   Rozbehla som sa k oknu. Ona mi určite pomôže.

   ,,Pomôž mi, chcem ísť von!", prosila som ju. Mačka len povýšenecky zdvihla hlavu a povedala:

   ,,Sama si sa dostala do nepríjemností, tak z nich aj vylez!". Potom sa otočila  a zmizla v noci.

   Nebola t o mačka, ale kocúr. Začala som sa báť aj jeho. A ten tón, akým to hovoril! Povýšenecky, urazene i nahnevane! Čo som mu urobila?

   Zrazu som zacítala to, čo som predtým necítila. Jedlo! V pivnici je jedlo! Rozbehla som sa do druhej časti pivnice a zbadala som tri misky: misku mlieka, mäsa a granúl. Za nimi bola debnička vystlaná kúskami látky a debnička na potreby. Pustela som sa do mäsa. Už dávno som sa tak nenajedla. Potom som vypila trochu mlieka. Granule som obišla, lebo mi pripomínali môj prvý domov.

Vliezla som do debne na spanie a schúlila som sa tam. Až teraz som si uvedomila, aká som unavená. Zavrela som oči a zaspala som.