Vyšlo slnko, hladí kvety, trávy,

každý kútik malý,

aj krídla motýľa pohládza slnko - ruka aniela.

Motýľ kráľ!

Také meno som mu dal

a možno láska sa sľúbila

pre tohto Motýľa.

Daj mu šancu nebo!

Nech prežije lásku,

nech precíti krásu!

Veď nemá veľa času.

Prosili hviezdy na nebi,

prosili kvety na zemi,

aj dúha prosila za kráľa Motýľa.

"Tak leť! Motýľ kráľ."

"Rozdávaj lásku a nie žiaľ."

"A ja nebo budem strážiť tvoje činy,

aby si bol čistý bez pocitu viny."

"Nože počuj Motýľ kráľ" rieklo nebo,

"každý deň v polnoci zmeníš svoju tvár, z motýľa

krásny princ sa stane

a čiesy ruky budú hladiť tvoje dlane"

"Nešetri láskou, bozkom, či pohladením,

lebo to je najdôležitejšie tu na zemi!"

"Toto je údel tvoj!" "Si posol lásky, polol môj!".

              +++++++++++++

Princezná Klára má na tváry smútok

a v srdci horkú plánku.

Každý večer pri studničke smúti

v záhrade zámku.

Do neba hľadí a jej oči slzami moknú,

"Povedz nebo, čie dlane srdca sa mi dotknú!?"

 Zapadá slnko a Klárina nádej znova ako každý deň

pomali umiera.

"Či nemáš nebo pre mňa princa rytiera!?"

"Bez lásky život pre mňa zmyslu nemá,

chce zomrieť duša moja ubolená!"

Prichádza polnoc  Klára v smútku svojom spí,

keď tu zrazu čosi ju prebudí.

"Dupot koní za hradnou bránou?"

Čuduje sa tvárou uplakanou, špárou nazerá

a zrazu zbadá princa rytiera!

"Prečo ma nebesá chcete trápiť ešte viac!?"

A už si hladia do očí,

až im srdcia láska páli,

všetky kvety stromy a nočné tvory

sa zrazu radovali.

"Ešte sa vrátim kráska neznáma!"

"Chcem vidieť tvoje prekrásne oči do ďalšieho svitania!"

Skríkol Motýľ kráľ a nevedno kam odcválal.

            +++++++++++++

Svitá. Slnko hladí zore,

možno sa tejto noci dve srdiečka spojili v jedno veľké more.

 "Sadaj slnko, nech môj milí pred bránou ma čaká!"

"On je moja nádej, láska!" a nie hocaká.

Prosí Klára a znovu sa slnku prihovára,

keď jej motýľ  do lona sadá a hladí ju krídlami,

je šťastný. 

Veď našiel hviezdu medzi hviezdami.

               +++++++++++++++

 Zašlo slnko za obzor,

už nie je pustý Klárin dvor.

V noci láska princa,

cez deň motýli žiaľ,

ktože tento príbeh napísal?

A Klára ľúbiť začala svojho

motýlieho kráľa.

Netuší však chúďa, že blíži sa jeho koniec,

keď s jesennými lúčmi zazvoní zvonec.

"Nebo!" "Ako jej to poviem, že s príchocom zimy

navždy zomriem?!"

Pýtal sa Motýľ kráľ.

Láska je večná a krásna ako on,

už počuť z diaľky smutný zvon.

A keď prvý deň jesene nadišiel,

Motýľ kráľ už neprišiel.

Záhrada zámku smutná je ako predtým,

smutne visia stromov vetvy.

Nebesá čo je s Klárou prosím povedzte!

Dali ste jej jeden z najkrajších darov a teraz jej

ho vezmete!?

Načo toľko bolesti a žiaľ.

Je už mŕtva ako motýľ kráľ?!

                   ++++++++++++++++++++++

Vyšlo slnko hladí kvety trávy,

každý kútik tmavý.

A motýľ kráľ?

Také meno som mu dal.

A vedľa neho motýlica krásna deva,

láska predsa nezomiera...

"Aká to krása keď motýľ rozprestrie svoje krídla!"

"Aké to šťastie, keď nám ju slnko dovolí uvideť..."