Na námestie raz prišiel mladík, odhalil hruď a všetkým ukázal svoje srdce.

"Vidíte ho?!" zakričal. "Vidíte aké je rozorvané, zničené, doráňané?!"

Po tvári mu stekali slzy.

"Toľko bolesti!" volal. "Dal som jej časť z môjho srdca, mnohým som z neho dal kúsok.

A vrátili mi ho? Opätovali mi moju lásku? Nie!"

Ľudia sa k nemu otáčali a súhlasne prikyvovali.

Každý z nich mal na srdci nejakú ranu. Každý jeden. Vedeli, čím si mladík prechádza.

Až k nemu podišiel neznámy starček a tiež svetu odhalil svoje srdce.

Lenže jeho srdce bolo krásne. Čisté. Bez jedinej ranky či priehlbinky.

A predsa mal na tvári smútok.

"Dávaš na obdiv svoje srdce," povedal mu. "Ukazuješ svetu, ako veľmi trpíš.

No je snáď tvoja láska na predaj? Myslíš, že je to zbožie? Že jej máš len obmedzené množstvo?

Tu dáš kúsok, tam ďalší, až ti nič nezostane?

Nebuď hlúpy. To nie je láska. Láska je ako horský prameň. Nestará sa o to, či z neho niekto pije,

vyviera zo zeme tak či onak."

Vtedy sa starček usmial a mladík pochopil.

Aj keď starkému zo srdca neubudol jediný kúsoček,

cítil, že mu ho práve daroval úplne celé.